Andrea Bokníková: Za Helenou Májekovou
3. januára 2014 vyhasol život našej kolegyne PhDr. Heleny Májekovej, CSc., narodenej v roku 1952. Od 70. rokov minulého storočia pôsobila na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave ako odborná asistentka. Prednášala a viedla semináre predovšetkým zo staršej literatúry (na čo mala aj jazykovú kompetenciu, keďže vyštudovala slovenčinu a latinčinu), len určitý čas sa výskumne a pedagogicky zameriavala na literárnu tvorbu 19. storočia a na teóriu literatúry. Pôsobila i na univerzite v Taliansku, jazyk tejto krajiny dokonale ovládala, a nerobilo jej problém ani čítanie v nemčine.
Predmetom jej osobitného záujmu bol Ján Filický – humanistický básnik, o ktorom napísala kandidátsku dizertačnú prácu, s prehľadom vo vývine poézie interpretovala napríklad cyklus žalospevov Jána Hollého. Celkovo sa dá povedať, že pozoruhodná pre ňu bola oblasť žánrov a ich premien, a to v literatúre humanizmu a renesancie, ale aj obdobia baroka či klasicizmu. Je spoluautorkou Prehľadu dejín slovenskej literatúry v Slovníku slovenských spisovateľov (v jeho vydaniach z rokov 1999 a 2005), ktorý sformulovala s Valérom Mikulom a Marcelou Mikulovou. Aj za kolegov sme spolu s vedúcou katedry Dagmar Kročanovou skonštatovali: Helenu si pamätáme ako elegantnú dámu a spoľahlivú kolegyňu, náročnú voči študentom a zároveň inšpirujúcu a podporujúcu ich tvorivé nápady. Zanechala prázdne miesto a ostáva v našich spomienkach.
Za seba sa mi žiada dodať, že sme spolu strávili veľa času: prípravami štátnicových testov, ich zadávaním, opravovaním, debatami so študentmi a študentkami pri ich odpovediach na skúškach i po nich. Mala v sebe ten typ elegancie, aký sa nedá docieliť nasilu, bola jej prirodzene daná. Prejavovala sa aj v tom, že sa nesťažovala na to ťažké, čo ju postretlo. Vybavujem si, ako k sebe pritiahla sympatie poslucháčov fakulty, lebo ich povzbudila názorom, že štátnice by mali byť rozhovorom, malo by na nich ísť o to, čo si spontánne zafixovali v pamäti, a o pochody ich myslenia, nie o overovanie množstva naučených faktov. Po jej skone, vlastne už počas jej ochorenia – keď bola nútená zo zdravotných dôvodov vzdať sa svojho učiteľského povolania –, som si uvedomila ako ešte nikdy predtým, že frázu: „Každý je nahraditeľný“ pokladám za klamlivú. V priestoroch, v ktorých sa pohybovala, chýba jej priame správanie, nevtieravé a chápavé, často aj ironické, ale vždy noblesné. Ostalo po nej prázdno, ktoré nikto nevyplní.
Iste aj preto tak pravdivo, až s mrazivou silou na poslednej rozlúčke s Helenkou zazneli tóny a slová šansónu Hany Hegerovej: „Ten zlodej čas, ten zlodej čas / mi mnoho vzal / vzal každú drahú tvár / bolo ich iba pár / Čo tu viac povedať / keď srdce nebije / a hlásia mráz / len adieu a stíšiť hlas.“