Petra Blšťáková: Prchavosť zachytená v hre slov
Husárová, Zuzana. 2012. liminal. Bratislava : Ars Poetica.
Kniha poézie liminal, napísaná v anglickom jazyku, síce vyšla v tlačenej podobe (vo vydavateľstve Dive Buki práve vychádza aj jej slovenská mutácia), no je súčasťou širšieho transmediálneho projektu (nájdete ho na www.liminal.name), na ktorom autorka pracuje spolu s umelkyňou Amaliou Roxanou Filip. Prepájanie médií však už na prvý pohľad srší aj z tejto fyzicky útlej, no po všetkých ostatných stránkach pozitívne preplnenej knižky. Celý poetický koncept je podporený grafikou a ilustrácie, ktorých autorkou je A. Roxana Filip, nepôsobia ako doplnenie básní, ale sú (aj svojou pozíciou v texte) ich integrálnou súčasťou. Od čítania slov a obrazov sa nedá oddeliť zvuková stránka básní, pri ktorej sa vám občas nepopletie len jazyk, ale možno aj oči. Výsledný efekt dosiahnutý ingredienciami tejto tlačenej knižky dokáže vyvolať zmysluplný (i v doslovnom význame) zážitok, veľmi blízky tomu, čo prežívame pri recepcii elektronickej literatúry.
Za dve najvýraznejšie črty diela – okrem vysokého stupňa grafickosti – považujem konceptuálnosť a hravosť, ktorá prebieha na celej škále od hry so slovami, zvukom, až po hru s čitateľom a čitateľkou (báseň Transparency). Tematické zameranie básní sa viaže jednak na celok, v ktorom sa nachádzajú, ale plynie básňami aj v rade za sebou. Ako malý návod na čítanie slúžia Notes na konci knihy, v ktorých, okrem iného, autorka opisuje mechanizmus vzniku konkrétnych básní.
Kniha je zostavená ako jeden deň a člení sa na päť častí: morning (doobedie), noon (poludnie), afternoon (popoludnie), evening (večer), night (noc). Každej zodpovedá istá farebná škála, namiešaná z odtieňov, ktoré väčšinou vnímame ako typické pre danú časť dňa. Podobne, ako nevieme určiť presnú sekundu, kedy končí poobedie a začína večer, chýbajú aj čísla strán, vďaka čomu sa dostavuje voľnosť a sloboda čítania ktorejkoľvek časti dňa nezávisle od ich logickej (reálnočasovej) následnosti.
Časť morning, ako aj celú knižku, otvára báseň Who. Ide o generatívnu poéziu – program na základe určitého algoritmu zo životopisu autorky (www.zuz.husarova.net) vygeneroval báseň. Zuzana Husárová tým podstupuje určitý risk. Keďže vieme, že je báseň vygenerovaná z jej životopisu, môže dôjsť k stotožneniu lyrického subjektu s empirickou autorkou. To je situácia pomerne zaujímavá (Umberto Eco by sa určite potešil), nakoľko nejde (alebo ide?) o autobiografiu. Who je teda akoby bodom, v ktorom sa čitateľ/čitateľka rozhodne, ako bude ďalej čítať – či bude čítať básne o Zuzane Husárovej, alebo básne vzťahujúce sa len na „lyrickú hrdinku“. Okrem tejto zápletky identity (nedá mi nespomenúť veľavravnú pasáž: „literary I am and electronic literature“) by za preskúmanie určite stál aj samotný kód a algoritmus, ktorého zvyšky sú zrejme viditeľné v číslach nad slovami. Krásnou grafickou súčasťou básne je tabuľka, v ktorej sú slová zoskupené do významových tried na základe symbolu na pozadí ich okienka. Spolu vytvárajú obyčajné ráno, a to z jeho čiastočiek: tekutín, zvukov, pohľadov, priestorov, transportov... V nasledujúcej Morning machines začína prenikať svetlo a pocitovo sme prenesení von, na ulicu. Ranný zhon je sprítomnený výraznou eufóniou a rytmom slov, ktoré spolu pripomínajú chaos rannej premávky. Zrejme však nejde len o obyčajný opis „cesty niekam“, čo naznačuje voľba emocionálne zafarbených slov. Cestujúci subjekt je rozladený, možno až znechutený strojovosťou ľudí, ktorí už ráno zabudli, kam ich cesty mohli viesť včera. Na drsný tón nadväzuje aj Machinaffairs pripomínajúca (aj grafickým členením) komunikáciu medzi akousi riadiacou vrstvou (vľavo) a riadenými (vpravo) cez komunikačný kanál, ktorým by mohli byť médiá pýtajúce sa: „Like: what have you been thinking?“. Báseň poukazuje na umelosť (fikčnosť?) sveta a dominanciu fenoménu simulakra. Keďže názov sa nachádza nad pravou časťou básne, usudzujem, že ovládaná vrstva je záležitosťou („affairs“) vrstvy ovládajúcej – v anglickom názve logicky označenej ako „machines“, čiže strojov, čo zaváňa priam cyberpunkom.
With assurance je pomenovaním oxymoronického sľubu „zaručenia nestálosti“, vyskytuje sa tu aj samotné slovo „simulacrum“. Grafické členenie básne umožňuje čítať ju rôznymi spôsobmi – preskakovať riadky, čítať iba niektoré línie atď. Dovnútra sa vraciame v Envy-or-mend, ktorá prostredníctvom zmyslov opisuje zmyselnosť rána v interiéri (ja ho na základe textových aj mimotextových náznakov identifikujem ako vedecké pracovisko). Každý bibliofil isto ocení verš „look of tired books waiting for god-or“, v ktorom je jasne viditeľná (neustále prítomná) črta hravosti. Rannú časť dňa uzatvára dynamická yadda-yadda. Zodpovedajúc názvu, opäť nastupuje silný zvukový efekt, ktorý pôsobí hravo, no v priebehu básne sa prostredníctvom rozloženia prízvukov a používania spoluhlások r a b zmení na pomerne hádavý. Ide o báseň na „poctu“ (a výčitku) všetkým tým, ktorí sú slepo presvedčení o svojej pravde a v jej prospech sú ochotní vyvrátiť aj svoje vlastné argumenty. Farebnou náladou sa už presúvame k tónom obeda.
Časť noon, ako informuje autorka, tvoria básne vytvorené z „nájdeného“ textu, konkrétne, z textov medzi zastávkami (tie sú v názve) a z letenky. S pôvodom textov korešponduje aj grafika, ktorá pripomína mihajúce sa, prerušované pásy (poludnajších) farieb cesty, no mohli by sme ju chápať aj ako vodorovné značky pristávacej dráhy letiska. Spoločným znakom básní poludnia je čitateľská sloboda, ktorú nám autorky umožňujú nielen nelineárnym (nerovnobežným) radením textu a slov, ale aj rozmiestnením tučného fontu písma či prerušovanými čiarami. Tie v niektorých básňach spájajú slová, čím naznačujú ďalšiu z možných ciest čítania (okrem tradičnej zľava doprava, zhora dole). Tematická náplň básní by sa dala chápať i ako skryté posolstvo reklám. Technika, ktorú autorka zvolila, upozorňuje, že hoci sú slová napísané, ešte stále to neznamená, že majú iba jeden význam. Každá z básní v tomto celku je „krokom k demaskovaniu“ systému. Davis-Porter. Protection odhaľuje kontrolu tváriacu sa ako ochrana či istota, Porter-Harvard. Help je o ilúzii voľnosti a dostupnosti pokušení, opäť ide len o zdanie, lebo „you will be an object of removal“.
Harvard-Central. Daily je denná ponuka dostupných pôžitkov a vyšších (ale skazených) ideálov, ktorých „kúpou“ dnešný nešťastník „podpíše“ súhlas s doživotnou kontrolou („Hate freely available fate? Prepare for the attention of the good-hearted“). Myšlienka pokračuje cez Central-MIT. Salt with Science. Rozhárané myšlienky tu opisujú povahu pojmu informácia v dnešnom rýchlom, neveriacom, vizuálnom svete, v ktorom sa súkromné mieša s verejným. Všetkému panuje v pozadí poletujúce písmenko y, v angličtine vyslovované rovnako ako opytovacie why (prečo). Nezodpovedaná otázka je príčinou aj dôsledkom zhonu, ktorý táto báseň vystihuje. Predposledným krokom spomínaného demaskovania je Metro.Davis-MIT. Solar, kde to, čo vyzerá byť stopercentne prírodné, je rovnakým podielom umelé. Záver básne prechádza až do jemne postapokalyptického tónu, keď pripomína imunizáciu a dobre známu logiku ochrany útokom, alebo: „We have to strengthen the supersonic virus of artificial air“.
and, (takeoff) pochádza z dráhy Boston – Viedeň. Je možné ju chápať na (minimálne) dvoch úrovniach – ako pars pro toto cesty životom cez obraz letu, alebo ako cestu pásovo vyrobeného človeka na („pásovú“) smrť. Použité spojky a predložky nemusia opisovať len letiskové úkony, ale aj záblesky spomienok na život. Záverečné „Terminal“ je potom buď letiskový terminál, alebo nezvratný osud.
afternoon je krajina zaliata zapadajúcim slnkom, opäť v odtieňoch žltej. Od globálnych tém sa prechádza k individuálnejším. Texty však nestrácajú hravosť – práve naopak, stupňujú ju, čo je viditeľné už v názvoch básní tohto celku – veľké písmena z nich tvoria spolu: „She can’t / can swallow it“. Zároveň každá báseň pozostáva zo slov, ktorých koreň alebo afix tvorí hlásková skupina veľkých písmen z názvu. SHEsque funguje na základe zvukovej asociácie a prináša mnoho novotvarov, rovnako pretvára aj staré slová. Napriek tomu, že primárne ide o užívanie si zvukovej hry vytvorenej na grafickom pozadí krajinky, nadšený čitateľ či čitateľka a (nad)interpret môže v slovách nájsť napríklad príbeh akejsi ženy („aShesees“, čo mne znie ako pomenovanie silnej ženy/bohyne, no niekto iný to môže čítať ako she sees, ďalší zase ako ashe/s/ees – tu sa prejavuje spomínaná sloboda čítania).
vaCANTCANon funguje tiež na princípe opakovaného používania zvoleného koreňa (CAN/T, občas so zámenou o za a – napr. „cantemplation“). Prihliadnuc na názov, hádam, že grafika v pozadí predstavuje akýsi bunker ostrých tvarov. K slovám sa tu pridávajú už aj znaky, pričom prázdna množina dáva v kontexte básne zmysel vytrácajúcej sa komunikácie. SWot analysis sa výrazne vracia k spochybňovaniu danosti spôsobu čítania, nakoľko jedna jej časť je dole hlavou (ktorá, to záleží od uhla pohľadu – doslova), alebo by dokonca mohla byť chápaná ako samostatná báseň. Jedna z častí je zvukovým efektom druhej (cez korene „sw“), ktorá opisuje, cez čo všetko subjekt reflektuje a formuje svoju identitu. ALchemic (ALike) je výpoveďou o pocite neznesiteľného očakávania končiaceho v rezignovanej odovzdanosti. Grafická úprava pôsobí ako zrkadlový obraz, zatiaľ čo v ďalšej LOW sa zo samotných písmen názvu vytvára obraz nízkeho prúdu alebo rovinatej krajiny. Po zvukovej stránke tu dochádza k útlmu, nakoľko sú využívané mäkko znejúce hlásky l, u, f, o. Záverečná IT je abecedná báseň, v ktorej sa jeden verš rovná jednému písmenu abecedy, na ktoré sa začínajú všetky slová v ňom (a všetky končia na -it). Úvodný rým „IT:kit – I-Thee: Quit“ a záverečné „Ex-it“ nabádajú chápať dynamickú, prudkú báseň ako ukončenie: programu (IT:kit ako information technology /first-aid/ kit), vzťahu (I-Thee ako I-You, čiže ako ja – ty, plus k tomu quit ako koniec/končíme), dňa („Ex-it“ ako slovenské „exni to“).
Keď sa pozrieme na všetky básne spolu, začne sa črtať niekoľko možných významov jednotiaceho She can’t / can swallow it. Vychádzajúc z anglického a slovenského frazeologizmu („to swallow one’s pride“, prehltnúť krivdu“), dá sa celok interpretovať ako (ne)prekonávanie životnej udalosti, ktorá od lyrického subjektu vyžaduje hlbokú (seba)analýzu a prekročenie vlastných možností. Inou, textom veľmi nepodloženou konotáciou by bol sexuálny význam, ktorý daná veta môže evokovať. S trochou fantázie by sa dalo tvrdiť, že všetky tieto významy spolu súvisia.
Predposledný celok evening sa už ponára do šera, farby sa vytrácajú a nahrádzajú ich hranaté línie obrysu zvečereného mesta. Spolu s ubúdajúcim svetlom prichádza reflexívnosť a melanchólia. Prvá For je krátkou zvukovou hrou likvidy l a zadných samohlások (o, u), ktorých súhra je zvukom nežnosti. Nasleduje hravá Viverbank, v ktorej sa vymenili prvé písmená prvého a posledného slova vo verši. Je fotkou pocitu, momentkou spomínania na domov, ktorá sa mieša s adaptáciou na nové m(i)esto. Prehodené písmená hravo sťažujú čítanie podobne, ako je ťažké a zároveň vzrušujúce prijímať nové prostredie a seba v ňom. Cez vizuál básne sa ocitáme na brehoch rieky tečúcej cez veľkomesto. Ďalšia báseň Signál nás opäť privádza do centra diania, do hlučného prostredia, v ktorom každý cez svoju reč (tentokrát miešanú so slovenčinou) a zvuky (aj doslovne) šíri okolo seba isté signálové pole. Autorka túto zvukovo-asociačnú báseň predstavila aj v rámci svojho performance na Ars Poetice 2012, kde ju doplnila o zvukové efekty. Zapojiť sa mohli aj účastníci tým, že vyšlú zo svojich mobilov signál (napr. niekomu zavolajú) a urobia tak okolo seba svoje signálové pole. Slová graficky visia na zvukových vlnách a clustroch. Ďalšia báseň, situovaná v akomsi byte ponorenom do myšlienok, je plná pôsobivej metaforiky (napr. keď lyrický subjekt vystiera svoju myseľ pod mikroskop). Už svojím názvom Slightly permanent vystihuje pocit, keď sa zrodí nápad (no čím viac sa človek snaží o jeho preskúmanie a – nebodaj – zapísanie, o to rýchlejšie vyprchá). Zároveň však v mysli zanechá jasnú ozvenu (s ktorou autorka pracuje na konci strof), že v nej bol a v istých momentoch sa zaleskne vo svojej plnosti. Chilly je horúca (vášnivá) aj chladná zároveň. Báseň začína ako hra so spoluhláskami h a ch, postupne buduje napätie, ktoré vrcholí najintímnejším fyzickým kontaktom, aby ho v závere zamietla ochladnutím pocitu a odtlačením mužského účastníka („chiao, machismo“). Výpoveďou zachádza priam do existenciálnych tónov: „I preen my feathers in bleaching of childhood“. Súčasťou celku evening je aj Transparency, ktorá v súlade so svojím s názvom demonštruje svoju myšlienku cez priehľadnosť (čiže ju v zbierke nenájdeme) a šibalsky sa pohráva s čitateľom a čitateľkou. Predposledná časť linimalu sa dá považovať za postupné zintímňovanie tém, za sebareflexiu, od ktorej sa lyrický subjekt posunie k reflexii vzťahu (teda k reflexii seba cez vzťah, cez dvoch).
Ponorená do nočnej farby čarodejníkovho plášťa je night, ktorá uzatvára cyklus dňa nielen časovo, ale aj tematicky. Od aktívneho, v spoločnosti stráveného dňa, sa vraciame späť k sebe a do seba v spánku, k premýšľaniu nad stráveným dňom (alebo životom). Noc je prirodzeným prostredím sexuálnosti, intimity, reflexie, ktorá za svetla nie je úplne možná. Pozadím je tma, na ktorej svietia biele písmená. Prvá báseň Soup je tvorená tromi (prí)sadami textov – dva vertikálne stoja proti sebe, tretí, horizontálny, báseň ukončuje. Myšlienkou básne je oxymoronické prežívanie zabudnutia cez „fyzično“: lyrický subjekt sa rozhodne zjesť všetky spomienky na „teba“, aby si sa dal(a) zabudnúť. Zároveň sa tak však „tebou“ nasýti. Vo Fractions, ktorej názov je akoby parou nad šálkou, sa vzťahy a momentálne prežívanie vyjadrujú cez matematické znaky a symboly, čím sa z nich stáva veda. Blueish od takejto exaktnosti ustupuje a otvára svet, v ktorom sa snovosť prelína s podvedomím, kde nie je jasné, čo všetko uniká mimo okruhu svetla lampy (ktorá tróni v strede grafiky ponurej izby). Pasáž „I am the lamp you switch off when the light shines at night“ ukazuje, že niekde na rozhraní svetla (bdenia) leží aj ten, na koho myslievame v noci. Guess je výzvou uhádnuť nie to, na čo lyrický subjekt myslí, keď spí, ale na čo myslí, keď bdie počas bezmesačných nocí. Ako pomôcku uvádza niekoľko fráz, ktoré na seba nadväzujú zvukovým rýmom. Nasledujúca a l s o stelesňuje zaspávanie, postupné vytrácanie sa do sna, alebo až zabúdanie na niekoho (nielen stratou vedomia). No ak sa rozhodneme čítať ju zdola nahor, ide o opačný proces. Ilustrácia pripomína vytrácanie, ale zároveň do básne vkladá mnohé „I“ (ja), čím robí výpoveď oveľa osobnejšou. Koniec noci ohlasuje La-st.Bottoms (čiže last – posledná), ktorej posledné slová verša sú prvými slovami toho nasledujúceho. Namiesto posolstva kvalitného nočného oddychu a zregenerovania sa však vraciame k civilizácii, ktorá už pokoj spánku nepozná. „humanism that (hardly) falls asleep, asleep and wishes you Good night...“
liminal je zbierka, ktorá je skutočne plná oslobodzujúcich básní, umožňujúcimi čitateľovi a čitateľke vydať sa na cestu vlastných asociácií. Texty však zároveň pevne nesú svoj význam, ktorý siaha od globálnych tém vnímaných cez zvuky, vône a atmosféru až po najosobnejšie prežívanie. liminal je majstrovsky hravá, originálna, plná energie a dokazuje, že experimentálna poézia a multimediálne projekty majú v umení svoju silnú pozíciu.
Pôvodne vyšlo v časopise Glosolália, č. 4/2013.