Ivana Hostová: Inšpiratívne, talentované, čítavé
Bokníková, Andrea. 2012. Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia. Bratislava : Univerzita Komenského.
Šesťdesiate roky v slovenskej kultúre dvadsiateho storočia majú výsadné postavenie; v mnohom ich možno chápať ako prelomové a výnimočne plodné aj v poézii. Množstvo kvalitných autorov, autoriek a diel, ktoré v tomto období vznikli, z nich robí nevyčerpateľný objekt skúmania literárnej vedy, no vďaka tomu istému faktu sú ťažko uchopiteľné ako celok. Dva zväzky monografie Andrey Bokníkovej Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia tento výsek literárnej skutočnosti uchopili nielen s veľkou empatiou, v pozadí ktorej je vysoká miera erudície, ale i so snahou o nenásilnú (dalo by sa povedať, organickú – vyrastajúcu priamo z primárnych textov) systematizáciu, postihnutie opozícií, paralel a nadväzností, v dôsledku čoho ponúkajú živý (v zmysle neustrnutia v rigidných pojmoch), svojbytne komplexný, no dostatočne otvorený obraz poézie tohto obdobia. Po edične precízne a inovatívne spracovanom výbere z poézie (a jej reflexie) trnavskej skupiny a konkretistov (Bokníková tieto dve označenia dôsledne rozlišuje; výber vyšiel v r. 2006 pod názvom Trnavská skupina – konkretisti), ktorého súčasťou je i fundovaná štúdia editorky, A. Bokníková svoju pozornosť sústredila i na autorov s konkretistami nespájanými, zjednotila jednotlivé sondy do ich poetík a prehĺbila svoje pozorovania.
Prvý zväzok monografie má podtitul Portrétne štúdie a rekonštrukcie. V jeho prvej časti sa do centra pozornosti dostala básnická tvorba J. Ondruša, J. Stacha, M. Kováča, J. Mokoša, J. Mihalkoviča, L. Vadkerti-Gavorníkovej a F. Andraščíka (najmä) v období od r. 1956 do r. 1973. Druhá časť si bližšie všíma autorov, ťažisko tvorby ktorých sa primárne nekladie do rokov šesťdesiatych, no poézia ktorých je tu nahliadaná z pozície charakteristiky básnickej tvorby daného obdobia (J. Smrek, L. Novomeský, M. Rúfus). Vymedzenie sledovaného obdobia vychádza z periodizácie tvorby trnavskej skupiny a konkretistov, ktoré autorka predstavila v spomínanom výbere – rok 1956 je rok časopiseckého vstupu J. Ondruša do literatúry a roky 1972 – 1973 (v monografii už pracuje len s r. 1973) Bokníková považuje za kľúčové, lebo v nich vyšli zbierky Paracelsus Ľ. Feldeka a Kameň a džbán L. Vadkerti-Gavorníkovej, ako i stať J. Mihalkoviča Vôľou, rozumom, srdcom. Priestor, na ktorom sa autorka tejto rozsiahlej, interpretačne ladenej monografie pohybuje, je však oveľa širší. S cieľom uchopiť a vysvetliť dianie v poézii sledovaného obdobia so zreteľom na širšie vývinové pohyby v literatúre autorka nielen vytvára inšpiratívny model vzťahov medzi tvorbou sledovaných autorov a autorky, ale všíma si aj ich afirmatívne a kontroverzné nadväznosti na slovenskú i svetovú poéziu i prózu spred druhej svetovej vojny (J. Smrek, L. Novomeský, nadrealizmus, F. Švantner, F. G. Lorca a i.) a sleduje jednotlivé charakteristiky tejto poézie cez motivické, tvarové, filozofické a iné línie s veľkým časovým aj priestorovým rozhľadom. Tým demonštruje svoje videnie povahy literárnych dejín, ktorým podľa nej nič nie je cudzejšie „ako vtesnávanie procesov do lineárnej postupnosti udalostí, kníh a osobností“ (II, s. 116).
Jednou z polôh, v ktorej vidí tvorbu sledovaného obdobia, je miera rezonancie tvorivej metódy (aj s ohľadom na jej zmenu v čase) J. Ondruša a J. Stacha, napríklad vo vzťahu k „idealite“ verša: „Ondruš vytvoril celkom originálny voľný verš, ktorý je – paradoxne – viazaný, má ‚idealitu‘ (...) ale celkom netradičnú – vo sfére graficky-vizuálnej, nie hudobno-piesňovej. (...) Stachov verš má, na rozdiel od Ondrušovho, idealitu klasicizujúcu; precízne viazané strofy umožňujú prepojiť klasické veršové formy s modernisticko-avantgardnými.“ (I, s. 22). Cenným príspevkom k mapovaniu tvorby menej prebádaných autorov je Bokníkovej kapitola o Jánovi Mokošovi, v ktorej nájdeme množstvo podnetných postrehov, interpretácií a hodnotení, napríklad vo vzťahu k fenoménu, ktorý autorka nazýva (v nadväznosti na J. Kroutvora) „plagátovosťou“, ktorá sa „dotýka prednostne životného štýlu (súkromia), okrajovo historického optimizmu (politiky), ale do veľkej miery i literárnej módy (...) Jozef Mokoš evidentne narábal – a aj to chcel – s banalitou v zmysle niečoho základného a zároveň zrozumiteľného (...) dobovosť je asi súčasťou jeho osobnej túžby odstrániť izoláciu umenia od života (...) Je teda výrazom potreby, v šesťdesiatych rokoch v slovenskej poézii takej potrebnej a nie častej.“ (I, s. 76 – 77). V podobnom zmysle je prínosná i kapitola o ďalšom básnikovi, ktorý nebol na výslní kritickej pozornosti – o Františkovi Andraščíkovi. Autorovu poéziu Andrea Bokníková uchopuje prostredníctvom konštruktov viacerých literárnych smerov (avantgardy, surrealizmus, beatnici), všíma si povahu jej obraznosti, ako aj rezonancie autorových esejí s jeho poéziou a dospieva tak k mnohým zaujímavým záverom: „... ‚genitívne metafory‘ v jeho štýle nepredstavujú anachronizmus, lebo sú uvedomené, sú súčasťou významotvorného gesta (...) návratu k archaickému pomenovaciemu princípu pri osvojovaní si sveta“ (I, s. 155).
Vo vzťahu k životopisným údajom, dobovým reáliám a „vecným základom obrazov“ Bokníková pristupuje striedmo, nezaťažuje čitateľa/čitateľku zbytočnými detailmi; pracuje s nimi tak, aby sa analyzovaný text jednak interpretačne otváral, no zároveň sa v tomto otvorení nevyčerpal (aby podávaná interpretácia neblokovala ďalšiu možnú prácu s textom), aby báseň naďalej vzbudzovala čitateľskú zvedavosť (napr. interpretácia Mihalkovičovho dvojveršia na s. 86 – 87). Celou monografiou sa tiahne úspešná snaha prekonať bariéru medzi poéziou a životom, človekom (pátranie po vecnom základe obraznosti, po situáciách, kódovaných v básni, po živosti akoby odpočutých rozhovorov, po ľudských gestách, mimike), ktorá je dôsledkom zvýšenej interpretačnej náročnosti tejto poézie. Množstvo prenikavých pozorovaní nanovo ozrejmuje mágiu, krásu a zmysel existencie poézie nielen profesionálnym čitateľom, ale má potenciál priblížiť túto do veľkej miery marginalizovanú sféru kultúry aj múzickým čitateľom či človeku vôbec. Tu tkvie jeden z najväčších prínosov prítomnej monografie (ako Bokníkovej písania o literatúre vôbec): autorke sa vďaka je vlastnému zápalu a viere v umeleckú literatúru darí prekročiť bludný kruh už akosi nevšímanej a samozrejmej samoúčelnosti literárnej vedy a jej didaktickej transformácie. A to sa skutočne podarí málokomu. Z množstva takýchto postrehov možno citovať napríklad pasáž z kapitoly o L. Vadkerti-Gavorníkovej: „Poetka zobrazuje predĺženie človeka jeho pokračovaním vo veci, ktorej sa často dotýkal. Stopy po ľuďoch ostávajú v ‚plodoch‘ ich remesla (...)“ (I, s. 120).
V druhom diele monografie autorka v úvode uchopuje tvorbu trnavskej skupiny a konkretistov z hľadiska prínosu, ktorý znamenala pre pôvodnú poéziu, pričom za jedno z jej markantných gest považuje ich kombináciu neoavantgardného novátorstva „s príklonom k hĺbkovým vrstvám ľudovej slovesnosti a k tradíciám básnických foriem a postupov“ (II, s. 16). Inovatívny je Bokníkovej pohľad na skupinu nielen cez tradičnú prizmu jej strhujúcej obraznosti, ale i cez prozaizáciu básnickej výpovede, ktorú tiež považuje za jednu z dominánt ich poetiky. I v týchto pasážach, podobne ako na iných miestach knihy, autorka k rozoberanému textu pristupuje mimoriadne pozorne a citlivo na všetkých jeho rovinách. Veľmi pekne jej brilantné interpretačné schopnosti – zaostrenie na detail bez straty kontaktu s globálnym pohľadom – možno demonštrovať napr. na interpretácii uvádzacieho slovesa „uronil“ z Urbanovho Svedomia. V nej slovo rozkladá na morfémy a vidí ho ako súčasť nevyjadrenej jednotky vyššieho rádu – slovného spojenia: „[n]achádza sa v ňom ustrnutá metafora fyzického pohybu, lebo odkazuje na sloveso ‚ráňať‘ (...) [i]de aj o signál ľútostivého tónu, používaný v častom spojení ‚roniť slzy‘ (...) [p]redponou u- je vyjadrená malá miera“ (II, s. 28). Ako som už spomínala, Bokníkovej pozorovania nezostávajú krátkozrako opuzdrené na malej ploche textu, času či geografického priestoru, a preto monografia poskytuje prenikavé nahliadnutia do globálnejších pohybov v literatúre so zreteľom na sledované diela: „Akoby sa ich [konkretistov] nedotkla averzia voči všemocnému rozprávačskému hlasu, narastajúca v literatúre v priebehu 20. storočia, ale to preto, lebo sa nezameriavajú na jeho povýšenie (nad príbeh či postavy), ale na obradnosť aktu hovorenia.“ (II, s. 43).
Svoju pozornosť autorka opakovane zameriava na tvorbu L. Novomeského, tentoraz vo vzťahu k spodobujúcej obraznosti, obrysovej metafore a geometrizácii, čím vlastne uvádza kapitolu Od spodobujúcej obraznosti k „informelovej“, ktorá je veľmi zaujímavou reflexiou zmeny vo vizualite obrazov v druhej polovici šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov. Bokníková ju vidí ako „rozpadávanie celistvosti vizuálneho obzoru, prípadne rozpúšťanie hraníc medzi vecami v ňom“ (II, s. 73). Termín „informel“ si vypožičala z výtvarného umenia, v ktorom je založený na „náznakoch štruktúry hmoty, cez ktoré sa dá len veľmi približne odhadnúť, aký fenomén je cez ne prezentovaný“ (II, s. 83). V poézii pritom tento „spôsob a podoba tvorby smerujú k tomu, aby sa myseľ nemohla priveľmi spoliehať na navyknuté totožnosti či rozdiely, a aby sa tak skúsila dostať do stavu určitého očistenia“ (II, s. 84). Oživením literárnovedného diskurzu je kapitola o námete kúpania v umení šesťdesiatych rokov, ktorý autorka nasvecuje z umenovedne-historického aj kulturologického hľadiska. Záverečná kapitola monografie je ladená teoretickejšie, je síce nenásilným a demokratickým, no zároveň suverénnym (lebo fundovaným) a originálnym autorským gestom. Často sa stáva, že diskurz humanitných vied sa redukuje na replikovanie, multiplikovanie a kombinovanie (niekedy až exhibicionistické nádorové bujnenie) myšlienkových postupov, pojmov a kategórií a vzďaľuje sa tak svojmu objektu, neodpovedá na základné otázky (prečo, pre koho a pod.), neočistí sa v kontakte so základným stavom vecí. Bokníkovej písanie, ako som už naznačila vyššie, konzistentne túto samoúčelnosť sekundárneho textu neguje, no zároveň neskĺzava do zjednodušujúcej jednoznačnosti funkcie (národnobuditeľskej, ideologickej a pod.), jeho motiváciou je bytostné zaujatie poéziou, ktorú autorka vidí vždy v kontexte človeka (postáv, hlasov, komunikantov). Tým, že nekĺže po povrchu prefabrikovaných riešení a nepristupuje k textu mechanicky, technicky či formálne, ale prefabrikáty podrobuje hĺbkovej kontrole a kritike, v záverečnej kapitole nájdeme zásadné príspevky k výskumu básnického obrazu, ktorý Bokníková chápe ako „inscenovanú reč“: „Pri chápaní slova ako priesečníka dialogických hlasov a priestorov sa stráca výsadné postavenie subjektu, keďže ten sa stáva účastníkom scenérie, ale i divákom samého seba.“ (II, s. 152). Prítomná monografia je zásadným príspevkom k výskumu poézie šesťdesiatych rokov a mala by sa stať základnou lektúrou pri akomkoľvek bádaní v tejto oblasti.
Pôvodne vyšlo v časopise RAK, č. 9/2013.