Etela Farkašová: Kritický pohľad na vedu v premenách
Stöckelová, Tereza (ed.). 2009. Akademické poznávaní, vykazování a podnikání. Etnografie měníci se české vědy. (Spoluautorky: Linková, Marcela - Lorenz-Meyer, Dagmar). Praha : Sociologické nakladatelství.
So zrodom novoveku sa začalo nazerať na vedu ako na najdôležitejšiu súčasť kultúry a začalo sa meniť chápanie ľudského poznávania (vedenia) ako zdroja moci nad prírodou, jej ovládnutia v prospech človeka. S nástupom a rozvojom kapitalizmu sa posilnili väzby vedeckého bádania s praktickými potrebami a ekonomickými či politicko-mocenskými záujmami a vzrástli aj nádeje na kvalitnejší, bezpečnejší a pohodlnejší život, ktorý má zabezpečiť práve vedecký a technický rozvoj. Toto prepojenie má odvtedy rastúcu tendenciu, čo sa nevyhnutne premieta do povahy vedy, do charakteru jej cieľov, metód práce, využívania výsledkov – do všetkých týchto rovín vstupujú čoraz výraznejšie faktory sociálne, najmä ekonomické. Pod vplyvom európskeho filozofického odkazu (či už je to v rámci baconovskej alebo descartovskej tradície) sa však ešte aj v súčasnosti neraz hľadí na vedu ako na intelektuálne náročnú, autonómnu činnosť (pričom prevláda predstava špeciálne vzdelaných jedincov ako hlavných aktérov poznania), ktorej ambíciou je podať nezávislý, objektívny, nezaujatý, pravdu dosahujúci obraz sveta a jeho parciálnych výsekov a ktorá si preto zaslúži – ako najvyššia epistemická autorita – bezvýhradnú dôveru. A takisto sa na ňu hľadí ako na relatívne uzavretú, privilegovanú aktivitu, ktorá sa deje v akomsi izolovanom sociálnom a kultúrnom vákuu, nezasiahnutá a „nekontaminovaná“ záujmami, hodnotami a potrebami každodenného života, ani ideologickými, politickými či inými mimovedeckými vplyvmi.
Treba však zároveň povedať, že k spochybňovaniu takého pohľadu prispievajú minimálne v posledných dekádach viaceré práce z oblasti teórie a metodológie vedy, epistemológie, sociológie, ktoré tematizujú vedu ani nie ako súbor overených poznatkov, ale najmä ako proces, v ktorom sa poznatky utvárajú, overujú, distribuujú. Tieto disciplíny navyše neskúmajú proces „robenia vedy“ v nejakej odosobnenej a odtelesnenej podobe, ale naopak, zameriavajú sa na spôsoby kooperácie, organizovania tohto procesu, ktorý sa vždy realizuje konkrétnymi subjektmi v konkrétnej vedeckej komunite, rámcovanej konkrétnym spoločenským systémom. Na takto orientovaný typ skúmaní vedy nadväzuje aj pozoruhodná a v českom kontexte priekopnícka monografická práca trojice autoriek – Terezy Stöckelovej (editorky), Marcely Linkovej a Dagmar Lorenz-Meyerovej. Táto práca zahŕňa výsledky niekoľkoročného medzinárodného výskumného projektu KNOWING – Knowledge, Institutions and Gender: An East – West Comparative Study, ktorý prebiehal v rokoch 2006 až 2008 a na ktorom v ČR okrem autoriek participovali ešte Alice Červinková, Magdaléna Górska, veronika Řepíková a Jan Matonoha.
O tom, že publikácia prináša netradičný pohľad na vedu a prostredie, v ktorom „sa robí“, prezrádza už samotný názov publikácie, ktorý naznačuje prepojenie pojmu poznávania s pojmami odkazujúcimi skôr na sféru administratívnu, ekonomickú, podnikateľskú. Autorky zvolili výrečný názov, pretože zámerom publikácie je identifikovať a reflektovať tie parametre súčasnej vedy, ktoré ju situujú do širších (na jednej strane spoločenských, na druhej strane osobných – týkajúcich sa konkrétnych subjektov vedeckého poznávania) súvislostí. Trojicou pojmov (poznávanie, vykazovanie a podnikanie v akademickom prostredí) sa načrtávajú ťažiskové témy knihy a priam sa ňou predznamenáva štruktúra najrozsiahlejšej a spôsobom tematizácie problému východiskovej kapitoly z pera T. Stöckelovej. Novosť práce spočíva tiež v tom, že monografia rozkrýva (v ČR a takisto v SR ešte stále málo tematizované) vzťahy, vplyvy a interakcie, ku ktorým dochádza medzi aktérmi a aktérkami vedy pri produkovaní poznatkov, pričom zo zorného poľa neunikajú ani rodové rozmery skúmaných procesov (naopak, cieľ skúmať, ako sa „robí veda“, sa tu prelína s cieľom, ako sa pritom zároveň „robí rod“ a ako sa oba tieto procesy vzájomne ovplyvňujú). Autorky sa usilovali - a myslím, že sa im to (niekde viac, inde menej) podarilo - prispieť vďaka takejto dvojitej optike k hlbšiemu objasneniu „rodovosti“ vedeckých inštitúcií, vedy, predovšetkým produkcie vedeckého poznania, a to na základe analýzy reálne prebiehajúcich procesov vo vedeckých komunitách. Podujali sa na náročnú úlohu identifikovať štrukturálne a inštitucionálne rámce, v ktorých prebieha produkcia poznania, zohľadniť pritom aj ich rodové aspekty (napríklad odkryť „falošnú neutralitu“ vedy či normatívnej kariérnej dráhy alebo stereotypy, vyskytujúce sa v obrazoch mužov a žien pracujúcich vo vede, čím sa im podarilo zviditeľniť niektoré z prekážok toho, aby sa dosiahla reálna rodová rovnosť v oblasti vedy). Opäť sa preukázalo, že použitie rodu ako analytickej kategórie a ním určenej perspektívy môže byť účinné pri odhaľovaní dosiaľ nevidených, nereflektovaných stránok procesov produkcie vedeckého poznania, ako aj pri pochopení jeho rôznych kontextov a podôb. Nemenšou ambíciou bolo prispieť k zmapovaniu situácie (aj z rodového hľadiska) príznačnej pre akademické inštitúcie v Českej republike. Pre tento účel si autorky zvolili dve konkrétne akademické pracoviská, a to jedno z oblasti spoločenských, druhé z oblasti prírodných vied. Na týchto vybraných pracoviskách realizovali výskum, ktorý pozostával zo zúčastneného pozorovania vybraných vedeckých inštitúcií (komunít), z hĺbkových rozhovorov s jednotlivými vedcami a vedkyňami a zo skupinových rozhovorov (pri publikovaní rozhovorov sa zachovávala anonymita respondentov a respondentiek).
Nezanedbateľné je, že v publikácii sa prepájajú analýzy empirických výsledkov výskumu s analytickými pohľadmi na princípy a praktiky vednej politiky v ČR, ktorá – ako na to poukazuje výskumný projekt – je rodovo málo citlivá (napriek rôznym deklaráciám o napĺňaní programov Európskej únie o rodovej rovnosti) a ktorá vplýva rozhodujúcim spôsobom na spôsoby organizácie a hodnotenia vedy. Za produktívne pokladám, že diskurzívny priestor vednej politiky tvorí stále pozadie pri hodnotení empirických výsledkov a aj pozadie pri všeobecnejších úvahách autoriek o skúmanom probléme, čím sa dosahuje vhodná a potrebná kontextualizácia jeho skúmania. Osobne je mi veľmi sympatický kritický postoj autoriek voči dominantnému politickému (ideologickému) rámcu súčasnej vednej politiky v ČR (veľmi podobnej tej v SR), predovšetkým voči silnej ekonomizácii pohľadu na vedu (jej hodnoty), ako aj voči redukujúcim formalistickým, najmä kvantifikačným, na výkon a rýchlosť zameraným spôsobom vyhodnocovania výsledkov vedeckej práce, jej efektívnosti či, všeobecnejšie povedané, voči princípom (prísneho administratívneho) bodového „vykazovania“ úspešnosti, ktoré sú späté s prechodom k akademickému kapitalizmu ako javu príznačnému pre spoločensko-politickú transformáciu prebiehajúcu od r. 1989.
Aj keď problém nazvaný „ženy vo vede“ je dôležitou súčasťou výskumného projektu, autorky ho neponímali v redukovanej podobe ako problém „počtu žien vo vede“, resp. problém špecifickosti pracovných podmienok a kariérnych dráh vedkýň (čo sa neraz stáva), ale rodovosť tematizovali v rámci komplexnejších otázok o povahe samotnej vedy. To, že „rodovosť“ tematiky sa v publikácii sleduje vo viacerých rovinách, jednak ako sledovanie postavenia, aké majú ženy vo vede, teda sledovanie situácie reálnych žien vo vede z perspektívy princípu rodovej rovnosti, a jednak sa naznačujú aj otázky rodovej určenosti vedy (ktorá sa tradične pokladala za rodovo neutrálnu), pokladám za pozitívum práce. Takýto prístup sa premietol do úvah načrtávajúcich možné alternatívne podoby vedy a následne aj inšpirácie pre alternatívne typy vedných politík. Nazdávam sa, že najmä týmto momentom môže publikácia zasiahnuť do diskusií o transformácii vedy v ČR, priniesť pre ne nové podnety.
Ďalším sympatickým momentom publikácie je, že rod autorky skúmajú nie ako hotovú danosť, ale ako to, čo sa „deje“, „praktizuje“, utvára a formuje, ako proces interakcií viacerých faktorov pôsobiacich v prostredí vedeckých inštitúcií. Ako som už naznačila, takýto procesuálny prístup zaujímajú autorky aj pri chápaní vedy ako niečoho dynamického, meniaceho sa v závislosti od konkrétnych sociálnych (v najširšom slova zmysle) podmienok, ako kultúrny proces predstavujúci zložitý súbor heterogénnych praxí súvisiacich a závisiacich od konkrétnych kontextov - rámcov, v ktorých poznávacie procesy prebiehajú. Pri tomto prístupe sa neodhliada ani od vzťahov a interakcií jednak medzi produkciou vedeckého poznania a spoločnosťou, v ktorej sa realizuje, jednak medzi samotnými aktérmi/aktérkami vedeckého poznania (či už ide o indivíduá alebo o komunity). Takéto východiská sa rozvíjajú napríklad vo feministických epistemológiách, publikácia sa opiera tak o ne, ako aj (najmä) o relatívne nové vedné a technologické štúdiá (v zahraničí už dávnejšie etablované STS, v ČR a SR zatiaľ málo známe). Tieto sa pre autorky stávajú poľom pre rozvíjanie vlastných analýz a reflexií získaného empirického materiálu, ako aj pre utváranie koncepcie samotného výskumu, jeho metód. Poučené feministickými teóriami autorky akcentujú vo výskume princíp pozicionality, situovanosti subjektu poznania, a to nielen v súvislosti s účastníčkami a účastníkmi výskumu, teda so subjektmi, ktoré skúmajú, ale aj v súvislosti so sebou ako s výskumníčkami. Táto permanentne prítomná kritická sebareflexia vlastnej pozicionality a s ňou súvisiacich kognitívnych výhod (a limitov) je nesporným obohatením projektu.
Štruktúra knihy zodpovedá zámeru prezentovať analýzy vybraných rovín a dimenzií skúmanej problematiky, okrem úvodu a záveru publikácia zahŕňa tri kapitoly z pera jednotlivých autoriek. Tereza Stöckelová, inšpirovaná Johnom Lawom a jeho koncepciou režimov usporiadania, v prvej kapitole nazvanej Politická a morální ekonomie vědy zameriava pozornosť na rôzne spôsoby (režimy) usporiadania, v akých sa realizuje vedecký výskum v rámci vybranej inštitúcie. Lawove štyri režimy (režim úradovania – administrovania, režim podnikania, režim povolania a režim vizionárstva) využíva na to, aby opísala procesy prebiehajúce na skúmanom vedeckom pracovisku cez prizmu prepájania a vzájomných prechodov týchto režimov. Poskytuje tak zaujímavý (a kritický) pohľad okrem iného na to, ako sa v akademickom prostredí stretávajú rôzne logiky a režimy, ktoré sa dotýkajú nielen inštitucionálnych otázok financovania a hodnotenia vedy alebo kariérnych dráh vedcov a vedkýň, ale aj osobnostných, až existenciálnych rozmerov ich života. Autorka si všíma nemenej zaujímavý moment, ako sa kombináciou niektorých režimov (konkrétne napríklad režimom úradovania a povolania) vytvárajú mocenské stratégie a prostriedky manipulácie, čo zrejme súvisí do istej miery aj s tým, že v psychológii vedcov a vedkýň je čiastočne prítomný (možno vďaka istému typu socializácie, interiorizácie protichodných hodnôt – aj v súvislosti s obrazom subjektu vedeckého poznávania ako nezištného idealistu obetovať vede iné potreby, záujmy, ale zároveň ako člena spoločnosti fungujúcej na princípoch trhového hospodárstva) sklon participovať na viacerých typoch režimov, prejavovať (v závislosti od situácie) variabilitu v postojoch k nim. Na reflexiách Terezy Stöckelovej oceňujem, že sa zameriava na špecifiká sociálnovedného výskumu, ktoré bývajú v praxi prekrývané predstavou univerzálnej a unifikovanej vedy, čo má viaceré negatívne dôsledky. Autorka prekračuje kritickosť v pohľade na status vedy v podmienkach transformácie a reforiem smerom ku konštruktívnemu hľadaniu vhodnejších alternatív, čo, hneď s uznaním dodám, platí aj pre ostatné autorky publikácie.
Pozoruhodný je príspevok Marcely Linkovej, ktorá v kapitole s mierne provokujúcim názvom Ne každý úspěch se počítá: Excelence a genderování věděcké dráhy v přírodních vědách sa sústreďuje na jeden parciálny problém súčasnej vednej politiky a ňou usmerňovanej vedeckej praxe, pričom podstatu tohto problému možno uchopiť pojmom „excelencia“. Hoci ide o parciálny problém, myslím, že jeho reflexiou ako dominantného normatívneho rámca autorka vytvorila celostnejší obraz súčasnej vedeckej praxe, vednej politiky a aj obraz vedeckej dráhy subjektov poznania, pričom postihla rodové aspekty tohto konceptu. Jej východiskovou hypotézou bolo tvrdenie, že koncept excelencie jednak ovplyvňuje kariérne dráhy vedcov a vedkýň a jednak vnáša do vedeckej práce hodnoty, ktoré niektorí z vedcov a vedkýň vnímajú negatívne (oceňujem, že autorka venovala zvýšenú pozornosť týmto odmietavým postojom k spôsobom vykazovania úspechu, pretože – ako na to upozorňujú aj ukážky rozhovorov s vedcami a vedkyňami - prostriedok sa tu často mení na cieľ, honba za bodmi prekrýva radosť z tvorivej objaviteľskej práce, imperatív rýchlosti potláča trpezlivosť ako jednu z najdôležitejších vlastností vedeckého skúmania). V súvislosti s excelenciou ako istým normatívom vyvstala pred autorkou celkom logicky otázka, ako sa vníma v akademickom prostredí úspech, čo sa ním rozumie, aké rôzne podoby úspechu možno v povedomí vedcov a vedkýň zaznamenať. Na túto otázku hľadá odpovede cez raster režimov usporiadania, takže jednotlivé podoby úspechu reflektuje v kontexte konkrétneho režimu. Jej skúmanie ústi do poznatkov zdôrazňujúcich kontextuálnosť v chápaní úspechu v závislosti od daného režimu, ale takisto v závislosti od pozície skúmanej osoby v hierarchii vedeckej komunity a od rodovej príslušnosti (ukazuje sa, že normatívna lineárna vedecká kariérna dráha je asociovaná s maskulinitou a pre vedkyne znamená isté znevýhodnenie). Za podnetné pokladám zistenie, že koncept excelencie a od neho odvodené kritériá vyhodnocovania úspešnosti vedeckej práce zneviditeľňujú časti vedecko-výskumnej práce, nezohľadňujú ich ako súčasti výsledného výkonu (takto zneviditeľňované sú často najmä vedkyne, ktoré sa venujú napríklad organizovaniu prednášok, popularizačných podujatí či iných „nebodovaných“ aktivít). Samotná klasifikácia úspechov, ako ju autorka utvorila na základe svojho skúmania, podčiarkuje závažnosť tvrdenia o rodovej príznakovosti vnímania úspechov a úspešnosti vo vede, čo je z hľadiska celého výskumného projektu významným príspevkom k budovaniu obrazu súčasnej vedy a vednej politiky – a to nielen v ČR.
Dagmar Lorenz-Mayerová zdôrazňuje v kapitole Nový pohled na problém „žen ve vědě“: Tři mody genderového jednání v akademickém výzkumu už spomínanú myšlienku o nesprávnosti redukovať daný problém len na problém žien ako biologického pohlavia (najmä v súvislosti s materstvom, starostlivosťou o rodinu, s harmonizáciou privátnej a pracovnej či verejnej sféry) a pozornosť presúva k širšiemu vymedzeniu rodovej rovnosti vo vede, presnejšie povedané, ku kritickému pohľadu na absenciu takéhoto širšieho a komplexnejšieho vymedzenia vo vládnych programoch a vo verejnom diskurze o vede a vednej politike v ČR. Takéto zúžené vnímanie problému má za následok, že zo zorného uhla vypadnú viaceré ďalšie aspekty vedeckej práce a jej hodnotenia (napríklad časové režimy či maskulínny charakter predpokladaného vzoru vedeckého pracovníka). Od kritiky biologizujúceho pohľadu na rod prechádza autorka k skúmaniu troch modov rodového konania na pôde vedeckej práce, ktorými sú mody vyjadrovania, predvádzania a prežívania rodu, a to v zmysle rodu „podľa zdravého rozumu“ (naturalizovaná predstava binárneho pohlavia), v zmysle „sexualizovaného rodu“ (prípady sexualizovaného prístupu k vedkyniam v akademickom priestore a mimo neho) a v zmysle „neistého/dielčieho rodu“ (všetky ilustruje na výsledkoch empirického skúmania). Táto typologizácia má vo vzťahu k empirickému materiálu nesporné heuristické funkcie, no zdá sa mi, že v niektorých prípadoch obsahuje prvky nadinterpretácie vzhľadom na východiskový materiál. Autorka ju však vo výskume funkčne využíva na overovanie tézy, že rodová identita nikdy nie je daná, hotová (v zmysle esencialistických koncepcií), ale vždy sa nanovo utvára v rôznych vzťahoch, v rôznych diskurzívno-materiálnych praktikách, a tým je otvorená voči opätovným reformuláciám.
Tri autorské kapitoly uzatvára a sumarizuje záverečná kapitola, v ktorej sa Tereza Stöckelová podujala na náročnú úlohu tým, že chce ponúknuť komparatívny pohľad na nastoľované témy, ktorý by smeroval k hľadaniu spoločných záverov, a to naprieč prírodovednými a spoločenskovednými disciplínami a aj naprieč skúmanými pracoviskami. Jej jasne koncipovaný, zrozumiteľný a výstižný text vychádza z početných diskusií v rámci výskumného tímu, a tým, že má nedogmatický, nepaušalizujúci charakter, predstavuje zároveň výzvu k ďalším diskusiám o tematizovaných otázkach vednej politiky a vedeckej praxe.
Monografická práca troch autoriek prináša nové pohľady na meniacu sa vedu v meniacich sa podmienkach, jej výrazný kritický rozmer môže ponúknuť nové uhly pohľadu na problém, vniesť do diskusií o vede a vednej politike nové inšpirácie, očividne to bol aj jeden z hlavných cieľov autorského kolektívu: nechať zaznieť angažovaný akademický hlas, ktorý nedáva hotové odpovede, ale otvára nové otázky a otvára horizonty pre hľadanie alternatív (v spôsobe organizovania, hodnotenia vedy, v orientácii vednej politiky). Niet pochybností, že publikácia má šancu prispieť ku kritickej diskusii o vede a vednej politike v ČR, nazdávam sa však, že – aspoň podľa toho, ako som ju ja čítala – tým sa jej kritický potenciál nevyčerpáva: negatívne hodnotiace reflexie niektorých princípov vednej politiky (a organizovania či hodnotenia vedeckej praxe), bohato zastúpené v jednotlivých kapitolách, by mohli ísť v niektorých smeroch ešte hlbšie, prekročiť rámce vedy a vedeckých inštitúcií, pretože, ak na jednej strane akcentujeme „vsadenosť“ procesov produkcie vedeckého poznania (a vôbec akademických inštitúcií) do konkrétnych sociálnych vzťahov a aj ich závislosť od konkrétnych sociálnych podmienok, na druhej strane nás nemôže prekvapovať, že hodnoty a princípy vytýčené trhovým hospodárstvom sa premietajú ako určujúce aj do akademickej sféry, konkrétne, do princípov akademického kapitalizmu ako pilierov vednej politiky v súčasnej spoločnosti. Ak teda domyslíme viaceré myšlienky vyjadrené v publikácii napríklad o kritériách pri hodnotení vedeckej práce a formulovaní jej cieľov (silná ekonomizácia, dôraz na výkon, konkurencieschopnosť, efektívnosť, maximálny návrat investícií, finančný zisk...) do všeobecnejšej roviny, môže výsledok tohto výskumného projektu prispieť aj ku kritickej diskusii o hodnotovej orientácii súčasnej spoločnosti.
Pôvodne vyšlo v časopise Gender, rovné příležitosti, výzkum, č. 1/2011.