Derek Rebro: Verše, ktoré klamú rukou – našťastie
Šramatyová, Veronika. 2009. Untitled. Bratislava : Ars Poetica.
Básne výtvarníčky V. Šramatyovej sa vyznačujú výraznými ambivalenciami. Hrdinka sa pokúša určiť a uchopiť seba, vzťahy aj autentickosť jednotlivín ako takých. Sizyfovsky však odkrýva nánosy individuálnych a kolektívnych histórii s vedomím, že pomyselné jadro je i po odokrytí poslednej vrstvy „prachu“ prekryté clonou „osobných čŕt“ a nadosobných diskurzov.
S tým súvisí aj poetika zbierky. Jej jazyk je zdanlivo hotový a nanášaný do riadkov sebavedomými ťahmi, ktoré vedia, čo chcú zaznačiť. To je pre poéziu netypické. Ide však o klamanie rukou. Hrdinka sa pokúša nájsť „miesto možného prieniku“ a istotu: „za zrnko istoty / zobem z ruky / sypem sa ako z rukáva“. Nachádza však jej absenciu, ktorú harmonizuje: napríklad v rustikálnom prostredí za mestom a pomocou rastlinných motívov. Rovnako písanie je prekvapované samo sebou, vkladané riadky sa preskupujú a „manipulácia nehou zanecháva vrúcne stopy“.
Sme tak vystavení paradoxnej situácii, keď postupujeme vpred (s tým korešponduje minimum interpunkcie), veršové miesta sú nám známe, zdanlivo teda vládneme nad textom. Rovnako ako hrdinka si však uvedomíme, že sme síce v oceľovo jasnom, no komplikovanom labyrinte slov a ich vzájomných spojov: „krokmi po rovine, ktorá klame / svojou jednoduchosťou“.
Práve v tomto zdanlivo premyslenom (číslované cykly básní), no v praktikovaní zámeru zaskočenom písaní, ktoré tým zrkadlí život viac ako verše, ktoré ho obkresľujú priamo, je ukrytý jeden zo zmyslov a hodnota tejto zdanlivo nezmyselnej (v oboch významoch slova) a hermetickej zbierky.
Opakované čítanie básní, ktoré nás vďaka „logickosti“ a chvíľkovej funkčnej myšlienkovej jednoduchosti (s. 25) nenútia pristavovať sa pri konkrétnych veršoch, čo je pasca, nám odkryje rafinovanú, no nie samoúčelne prešpekulovanú výpoveď. Tá je dynamická tak v motívoch, ako aj v hlbších textových vrstvách.
Nielen energické podložie posúva povrch, v ktorom by hrdinka rada „postála“, ale aj body samotného povrchu sa v premenlivých denných kontextoch hýbu – napriek snahe o ich zastavenie. Práve i to je na zbierke autentické: „hladina na ktorú bolo možné vykročiť sa zrazu rozplynula“.
Obraznosť básní je viditeľná skôr na celkových plochách (profesijná dvojdomosť autorky) než v jednotlivých metaforách. Klišéovitý pokus o personifikáciu („dážď tu nad nami ešte stále zadržiava dych“) kontrastne len zvýrazňuje funkčnú pôsobivosť inak skôr racionálnej, no v priestore zbierky nepriamo i emocionálnej obraznosti: „pomalosť záberu je prerušená iba pomalosťou myšlienky“.
Debut Šramatyovej vnímam ako kvalitnú stopu ďalšej z ANestetických poetiek (Ružičková, Kucbelová, Ferenčuhová, Somolayová), ktoré tvoria tú produktívnu – umelecky aj rodovo − časť slovenskej poézie.
Pôvodne vyšlo v denníku SME, 19. 10. 2010.