Derek Rebro: Pozmenené ozveny minulosti
Repar, Stanislava. 2013. Echoechoecho. Košice : Európsky dom poézie Košice.
Knihy Stanislavy Repar sú pomerne dobre rozpoznateľné – a to tak podľa ich rukopisu, ako aj myšlienkovej a názorovej výstuže. Hranice medzi nimi sú relatívne priepustné, aj pokiaľ ide o ich typologické vymedzenie. Témy, ktoré zaujímajú Repar filozofku, esejistku a literárnu vedkyňu, sa organicky vinú aj jej prozaickými a poetickými knihami a naopak. Povedané sa čiastočne dotýka aj tvarovej, jazykovej roviny – i v nej dochádza k rozostrovaniu striktne chápaných druhovo-žánrových mantinelov, dokonca aj na priestore samostatnej básne. Neprekvapí preto, že nová autorkina zbierka poézie je produktívnou ozvenou tých doterajších.
Aby nedošlo k omylu, v prípade Repar nejde o takmer nepostrehnuteľné variovanie dlhodobo viac-menej ustálenej poetiky, čoho sme svedkami napr. pri ešte stále nadštandardne kvalitnej tvorbe M. Haugovej. Sú síce rozpoznateľné, no vývinové zmeny, jasne odzrkadľujúce to-ktoré obdobie autorky, ako aj hľadanie aktuálne adekvátneho výrazu sú v nich zakaždým odčítateľné. Najmä predposledná kniha Tichožitia bola prekvapivou zmenou kurzora dovtedy skôr racionálne zameranej poetky smerom k emocionálne exponovanejšej produkcii, čo sa u niektorých recenzentov stretlo s negatívnym prijatím. Pre mňa je i táto kniha, naopak, odvážnou a na slovinské inšpiračné okruhy napojenou ukážkou, že tradičné atribúty poézie písanej ženami (erotickosť, nežnosť, pátos...) nemusia nutne prehlbovať rodovo stereotypnú a neproduktívnu tradíciu „ženskej poézie“ – tobôž dnes, v časoch po postmoderne. Ak sú totiž využívané funkčne a sú jedným z prostriedkov, ktorými sa hrdinka/autorka zanáša do textu, dokážu sa spolupodieľať na pocitovo silnej a myšlienkovo komplexnej básni.
Nateraz posledná kniha Echoechoecho je poetologicky návratom pred Tichožitia, najmä v 3. časti však predstavuje vystupňovanie práve ich nebanálne priamočiarej poetiky, pričom prináša aj nové básnické polohy. Pokiaľ ide o tematický plán, ktorý sa prostredníctvom nielen grafických ozvláštnení premieta aj do tvarovej roviny básní (na s. 20 napr. veršové členenie zintenzívňujúco spomaľuje „rozpad tela a mysle“, možno spôsobený partnerskou neverou), tak verše reflektujú motivické okruhy všetkých doterajších kníh.
Prvá časť s názvom Pohonička všehoniča je uvedená menami, ktoré autorku (jazykovo aj tematicky) preukázateľne inšpirujú, pričom je zaujímavé, že medzi nimi nájdeme aj meno Repar. Okrem neho, výberovo: Cixous, Delleuze, Hroboň, Luka, Smolnikar, Woolf. Uvedenie vlastného mena (na druhej strane, môže ísť aj o autorkinho partnera Primoža Repara) považujem za kľúčové. U máloktorej autorky je totiž natoľko zjavné ukotvenie teoretických postulátov v živote, ktorý ich napája aj „kontroluje“. Nehovoriac o autobiografickom ráze mnohých textov. Lyrická subjektka sa však súčasne, a to od debutu, vzťahuje k druhým: tak v rámci svojho svetonázoru (volanie po vytrácajúcej sa citovosti a prekračovaniu individuálnych záujmov – s kritickým a rodovo podmieneným presahom na androcentrickú civilizačnú paradigmu), ako aj konkrétnych (nielen) partnerských väzieb.
Najmä v debute Zo spoločnej zimy a v knihe Tichožitia tvoril (vždy iný) muž jeden z ústredných tematických uzlov (v knihe Na hranici jazyka bola hrdinka väčšmi obrátená do seba a zakúšala možnosti jazyka, v zbierke Nahá v tŕní zas upriamila pozornosť hlavne na muža v zástupnej funkcii, keď patriarchát podrobila myšlienkovo prísnej, semioticky komplexnej a esteticky pôsobivej feministickej optike). I v recenzovanej knihe subjektka pokračuje v sprítomňovaní každodenných mužsko-ženských (zväčša deficitných) peripetií spoločného „tichožitia“. Tie autorka vyjadruje raz jazykovo civilne („o láske som chcela / a namiesto veršov / skľúčenosť“, s. 11), inokedy zastretejšie, aj cez pôsobivú metaforickosť: „okolo nás sa trúsia biele pávy / našľapujú krvavou nôžkou“ (s. 9). Najmä však platí, že na rozdiel od predošlej knihy tak častejšie činí jazykovo zložitejšie. Výpoveď prerývaná zátvorkami, rôzne fonty písma, časovo i geograficky disparátna slovná zásoba vrátane novotvarov, grafické ozvláštnenia, kaligramy atď. – to všetko bolo prítomné (nielen) v Tichožitiach, ich konotačný plán a myšlienkový register však boli (až na časť Dotknúť sa prázdneho stredu) priezračnejšie. V aktuálnej knihe (vystihnutej v tomto zmysle veršami: „som vo svete / prelínania / príbehov a časov“, s. 28), hlavne v jej prvej časti, sme svedkami semioticky zložitejšej siete, čo je spôsobené aj jej väčším tematickým rozptylom. Okrem ľudí v bezprostrednom okolí (okrem partnera napr. matka) totiž hrdinka väčšmi poníma do svojho zorného uhla aj širšie okolie.
Verše sú nielen reflexívne, filozoficky dotované a napájané na rozprávkové, folklórne a nábožensko-mytologické vrstvy (ktoré tiež podrobuje rodovej dekonštrukcii – pozri s. 43), ale sa chvíľami vyznačujú aj sociálno-kritickým presahom. Ten opätovne pramení v konštantnom autorkinom dôraze na empatiu a ľudskú spoluúčasť, čo korešponduje s jej feministickom povedomím, a to tak smerom k vlastnému životu („neľahký život človeka-ženy. Nesmej sa. Život migrantiek je neľahký! A predtým deväť rokov ‚živiteľka rodiny‘“, s. 59), ako aj tomu „mužskému“, majúcemu v podobe patriarchátu dopad na ženy aj mužov. Hrdinka si priebežne udržiava od situácií odstup, často je (seba)ironická, občas zaznie (právom) rozhnevaný hlas: „sedia vážne / však oni tú kultúru (...) snujú a snujú / odfajčia, zapijú (...) vidím ich riečiskom ženského / klokotania, rešetom, holistickou / dierou, malých chlapcov // vo veľkých príbehoch (...) vo vreckách gumipušky strachu...“ (s. 26). Nielen citované verše sú ukážkou, ako je i hrdinkino feministické oko (pozri napr. aj cyklus o pochode žien na versailles) blízko teoreticky poučeného rozumu, no zároveň zakaždým upriamené na konkrétnu realitu, ktorá ho preveruje. V rovine zápisu to má za následok uveriteľnosť a netézovitosť autorkinho angažovaného hlasu. Namiesto povrchného pretlmočenia téz do veršov, akého sme svedkami napr. pri debute Evy Tomkuliakovej Sie forma, tak síce čítame kritiku androcentrizmu, ako aj náznaky alternatívnych – (eko)feministických – modelov, no verše si vystačia aj bez tohto rozmeru, hoci je ich organickou (!) a obohacujúcou súčasťou.
Rodová poučenosť je (vzhľadom na autorstvo nijako prekvapivo) vystopovateľná v mnohých veršoch, a to tak v rovine odkazov (okrem už spomínanej Cixous typické motívy „ženského písania“ ako trhlina, medzera, medúza a iné, ktoré Repar opäť vyživuje nielen teóriou, ale hlavne sebou), ako aj na úrovni ruptúrovitého, fragmentárneho, (nielen slovne) hravého („ach, aké nepoetické // ontológia sa nevzdáva // hapčí“, s. 31), dialogického (aj smerom k Slovinsku), transdiskurzívneho, fraktálovo a špirálovito... vystavaného spôsobu zápisu: „trhlina, v ktorej / si aj nie si // (trh, hlina: orálne vyorať, skúmať / naratívnu archeológiu črepín“ (s. 38). Autorkino písanie adekvátne a prevažne funkčne zrkadlí život hrdinky a aktuálnu pozíciu Repar, no genealogicky nadväzuje na (nielen časovo) bližšie či vzdialené príbuzenstvá: okrem filozofických zdrojov ide napr. o L. Vadkerti-Gavorníkovú (nielen ľudové podhubie reči, využívanie archetypov a hľadanie ženskej identity), M. Haugovú (detabuizácia starnutia, erotiky či stopy – aj mytologickej – pamäti, autobiografickosť a iné), J. Bodnárovú (druhovo-žánrová rozostrenosť či rodovo podmienený pohľad), E. Luku (inokrajné vplyvy či hrozivá grotesknosť), S. B. Hroboňa (hravá slovotvorba) atď.
Repar zakaždým využíva moc jazyka vo svoj prospech. Necháva sa ním síce unášať, rozohráva samospád reči a spontánne jazykové kreácie, vytvára zdanlivo samovoľné reťazenie zvukovo podobných slov, aliterácie (najmä na s. 42 sa mi vybavila tvorba Zuzany Husárovej), zakaždým však ide o následne preverené a ozmyseľňujúce spojenia, ktoré sprostredkúvajú nielen spodný a oslobodzujúci, cixousovský smiech, ale ktoré aj zrkadlia jasné myšlienkové zámery autorky: „len sa nezapliesť / s kontaminovanou zberbou o-k-o-l-o / tobôž keď kultúra ľahla / p-o-p-o-l-o-m // – aj tak ťa majú, nataša, pod sklíčkom / hlavičku odtrhnú, vylúpnu malíčkom // ruku si na srdce položiť: polo-žiť / l-o-n-o-m zmiasť / odkloniť // odloniť“ (s. 35). S tým korešponduje autoreferenčnosť básní, ktorá sa tiež prejavuje i rodovo príznakovým spôsobom: „(shakespearove sestry v divokom virtuáli? // babizne, snovateľky / nebezpečných viet / čo by sa milovali textotvorbou?)“ (s. 34). Zaujímavá je v tomto kontexte báseň na s. 18, ktorej verše vytvárajú paralelu medzi tvorbou básne a varením. Partneri ale pripravujú obed spoločne: nejde teda o mužsko-ženské zjednodušovanie, na to je táto autorka príliš poučená, a hoci kritizuje hierarchické rodové duality, ktoré svojím myslením a písaním zároveň narúša, neprispôsobuje si realitu na ich obraz tam, kde jej to nezodpovedá – o obracaní polarít nehovoriac.
Len výnimočne máme v textoch do činenia s klišé alebo redundanciami: „nahlas potichu“ (s. 18); „svetlom noci / a tmou bieleho dňa“ (s. 15). Hlavne v druhej časti knihy to má za následok síce (vzhľadom na ich funkčnú, lebo každodennú realitu a štýl denníkových zápiskov zámerne zrkadliacu hovorovosť) menej vypuklú, predsa len však chvíľami prílišnú jazykovú stereotypnosť („šťastná ako blcha“, s. 53) či polopatizmus a doslovnosť („stojím ako strom s bohatým vnútorným životom. © Jazyk mi nie je pomocníčkou, no jemu je – a ešte akým – pomocníkom“, s. 58). Na s. 75 dokonca čítame akoby obhajobu vlastnej poetiky, resp. návod na jej recepciu. Našťastie, prevažujú texty, kde je zjavné, že autorka zrkadlí hovorový prejav zámerne (ponúka napr. jeho invenčné rozvinutie: „ľudia sú ako odtrhnutí z reťaze, každý jeden zavesený na svoj hák“, s. 62) a ktoré sú skôr „o nemých slabikách, položených na vodu“ (s. 58). Už v prvej časti sú zároveň pasáže, ktoré sú na hrane ublíženej sebaľútosti, no zakaždým na nej zotrvajú. Povedané sa týka nahnevanosti pre neprávosti opäť nielen smerom k sebe, ale aj k ženám všeobecne: pozri kritiku psychoanalýzy stelesnenú zástupne v postave Freuda na s. 44, ktorá (až na nezvládnutý, prepiaty záver) prináša ukážku funkčnej autorkinej „lingvistérie“ ako alternatívy k prevládajúcej praxi „ja-jazyka, histórie, univerza“ (s. 45).
Pasáže, ktoré hraničia s prílišným sťažovaním sa, boli prítomné už v knihe Slovenka na kvadrát. Autorka ich však zakaždým vyvažovala prísnosťou i voči sebe a (seba)ironickým nadhľadom. Tu ich okrem menovaného chráni pred „skĺznutím“ aj umné využívanie zahaľujúcich nástrojov poézie: „cudzia, ale prisvojená / prepašovaná k elitám // povýšenecky ponížená (...) v liacach, už zďaleka // prevráti beľmo a fľochnutím / si ťa nabodne, rukou mávne ako šabličkou (...) toto je tá ľúbostná / slovenizacija“ (s. 16).
Hoci už básne prvého oddielu knihy sa vyznačujú prozaizáciou výpovede a náznakmi príbehovosti, ktorá je podporená i uvádzacími formulami ako „povie: srdcom ničoty“ (s. 9), druhá časť Naratívne antibásne narúša druhovo-žánrové hranice razantnejšie. Pokojne by sme ich mohli čítať iba v rovine prozaických zápiskov z „Bubinho denníka“, čomu by zodpovedalo aj ich zalomenie. Ako však výstižne (na druhej strane, možno zbytočne vysvetľujúco) naznačuje samotná autorka: „poézia sa v tom tiež vyskytuje, ibaže je zavesená dolu hlavou. Bim-bam! Tak to v živote chodí“ (s. 53). Poézia sa však v druhej časti vyskytuje nielen v zmysle „zamlčaného“, ako „potencovaný negatív“ či „básnenie za zrkadlom“, ale aj priamejšie: ako vedomé zakúšanie druhovo-žánrových hraníc, keď síce nemáme do činenia s veršami, na druhej strane dané texty oplývajú typickými znakmi poézie (metaforickosť, nielen vizuálne silná atmosféra, netransparentné zanášanie zážitkovosti do textu, funkčné skratky a iné). Kniha je potom produktívnym príspevkom do debát o kríze poézie, resp. jej možných aktuálnych podobách – čo u tejto autorky nie je nijako prekvapivý jav (ako som naznačil v úvode, tiež jej knihy prózy sú na druhovo-žánrovom pomedzí) a paradoxne sa týka aj jej zdanlivo konvenčnej predošlej knihy, ktorá sa tiež nevyznačuje len estetickou príťažlivosťou, ale aj kontextovo funkčným presahom v rámci literárneho vývinu u nás.
Nakoľko priepustnosť hraníc sa týka aj jednotlivých oddielov zbierky, neprekvapí, že jej druhá časť je tematicky spätá s tými zvyšnými – aj knihami. Hrdinka sa tak inou formou vyrovnáva, doslova vypisuje zo zážitkov s partnerom, rodinnými príslušníkmi, priateľkami, kolegami (aj formou e-mailovej komunikácie, ktorá, pochopiteľne, dávnejšie nie je aktualizačným momentom v umeleckej výpovedi, ale skôr zvyšuje jej autentickosť – v prípade Repar dotvára žitý a autobiografický rozmer jej písania). Naďalej tiež kritizuje spoločenské mechanizmy – aj v nadväznosti na vlastnú prax vydavateľky a literárnej vedkyne. Tretia časť je tvarovo, metaforicky aj motivicky najkonvenčnejšia. Prináša formálne prevažne zvládnuté, z radu klasickej poézie nevybočujúce, graficky, jazykovo aj názorovo neostentatívne, no stíšene naďalej provokujúce vyznania lyrickej hrdinky smerom do svojho vnútra aj von – k partnerovi, k „inej Ja“, k Bohu, k blížnemu ako takému: „Budeš ma ešte chcieť? Zarežeš do dna jasom? / Odkľaješ môj klík ticha? Povedz, som ja tvoja / stonka? Som Božia kapilára? Som aspoň / tvoja vzlínavosť?“ (s. 87).
Ako vyplýva z doteraz napísaného, kniha je mnohohlasom poetických diskurzov a spôsobov (seba)vyjadrenia. Čo však zostáva nemenné, je umelecká presvedčivosť a funkčnosť zapájaných poetických nástrojov prevažnej väčšiny veršov, ako aj vernosť hrdinky (autorky) sebe – aj a práve vo vzťahu k inému a Inej: „Vstúpiť smädom a neuhnúť – neuhnúť si. / nech sa v tebe roznieti svetlo, nech nočné / strachy opustia tvoje lôžko. Spočinúť / okom, s láskou. Darom naplniť ranu.“ (s. 92).
Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 62/2015.