Derek Rebro: Nenápadne rázna kritika dneška

02.02.2020 15:54

 

Pekárková, Ivona. 2019. Lepšia verzia seba. Bratislava : OZ BRAK.

 

Ivona Pekárková nie je úplne neznámou autorkou – okrem časopiseckého publikovania, povedomej online prítomnosti či víťazstva v súťaži Básne (2013) je spoluautorkou knihy Manželská poézia (2019), ktorá obsahuje ironické, chvíľami dokonca vtipné, zážitkovo a myšlienkovo prevažne monotónne a básnicky sporadicky zaujímavé tematizovanie banálne (hádam i predčasne) starnúceho partnerského života. Recenzovaný samostatný autorský výstup je – hoci sa to tak pri prvom čítaní nemusí javiť – sofistikovanejším a komplexnejším príspevkom, ktorý síce vývinovo neprináša zásadnejší literárny posun (očakáva to ešte niekto?) a je priesečníkom viacerých diachrónnych aj synchrónnych poetologických ozvien (P. Macsovszky, M. Habaj, P. Šulej, V. Nádaskay, M. Kočiš, novšia N. Ružičková a M. Veselková, prekvapivo M. Ábelová, nehovoriac o časopisecky publikujúcich menách – napr. L. Segiňová), no vstrebáva ich sebavedomo, neotrocky, bez ráznejších debutantských zakopnutí a prináša i sympaticky neostentatívny kus vlastného poetického vkladu.

            Kniha je rozdelená do niekoľkých oddielov, ktoré síce spájajú viaceré témy, nálada aj tvarové atribúty, predsa len však predstavujú dostatočne diverzifikované okruhy na postupnú analýzu.

            Prvá časť s výpovedným názvom (vrátane malého písmena v mene) Význam petra, obsah petra tematizuje individuálne aj spoločensky relatívne bezvýznamnú, až zameniteľnú (pozri text Možnosti v živote, ktorý poteší interpretačnou bohatosťou v ľahkom humornom ráme, no zamrzí, hádam nevedomým, stereotypizovaním: „prekvapujúco inteligentná kočka / by mu navrhla, aby sa porozprávali o filmoch od bergmana“, s. 12; nie každá intelektuálka sa krčí v tieni „dlhonohej blondínky“) mužskú existenciu, s ktorou síce nemáme dôvod sympatizovať (najmä pokiaľ ide o vzťah k ženám: s. 10), no ktorá vyznieva nelichotivo čiastočne i vo svetle dnes preferovaných hodnôt, ktoré cez imitovanie pracovného pohovoru deficitne zrkadlí hneď úvodný text knihy: „keď má peter takto narýchlo vymenovať tri svoje / najvýraznejšie dobré vlastnosti / vie len dve / a ani neskôr si nespomenie na tú tretiu“ (s. 9). Pekárkovej písanie je síce, ako ukážem, chvíľami neproduktívne tézovité či „polopatické“, no na mnohých miestach knihy, vrátane analyzovaného oddielu, ide o zámernú formálnu korešpondenciu s ironizovaným tematickým plánom, ktorým je okrem iného ekonomicky motivovaný dopyt po efektívnosti, dynamike a výkonnosti: „plní si svoje plány z vysokej školy? / má už za sebou svoj prvý start-up? (...) stal sa odborníkom vo svojom odbore? / bol zo všetkých najšikovnejší?“ (s. 17). Tlak na neustále zdokonaľovanie individuality, podporovaný rozpriestranenou sieťou (pod)vedomých (online) príkazov, motivačných citátov a návodov na „správny“ život (vo forme rodovo podmienených a mýtom krásy definovaných apropriácií spracovala túto tému N. Ružičková v knihe práce a intimita), ktorý autorka tematizuje najvýraznejšie v básni Peter sa zle balil, vedie k (sociológiou a psychológiou čoraz väčšmi reflektovanej) úzkosti a z nej vyplývajúcim emocionálno-psychickým nepohodám, ktoré postihujú najmä mileniálnu generáciu (a mladších). Naznačená problematika, tobôž takto nestrojene, uvoľnene a nečierno-bielo, doteraz v našej poézii, myslím, spracovaná nebola: „plní si svoje detské sny? (...) venuje sa dobročinnej aktivite? / precestoval viacero krajín? (...) snažil sa vôbec aspoň trochu? (...) peter stojí pri okne v obývačke / a sleduje dlhú farebnú / kolónu áut, ktorá nemá žiadny koniec“ (s. 17). Odkaz na dobročinnú aktivitu vyvoláva konotácie ďalšieho problému, ktorým je prenášanie zodpovednosti z nadindividuálnych kapitalistických hráčov, vrátane štátov, ktoré sú ich predstaviteľmi čoraz prerastenejšie už nielen v zmysle lobingu, na jednotlivkyne a jednotlivcov, ktorí síce môžu prispieť k trvalejšie udržateľnému planetárnemu rozvoju, no reálny dosah ich každodenných činov je v porovnaní s uvedenými hrozbami zanedbateľný; spomínaná (pochopiteľne, nie striktne) generačná úzkosť potom pramení aj v tomto.

            Druhý oddiel knihy je menej koncepčne zovretý. Uvádza ho Vzťahová báseň, ktorá sa síce vyznačuje spomínaným polopatizmom, klišéovitosťou a predvídateľnosťou („tento krájač na vajíčka nám vydrží / celý život / hovoríš / a už o hodinu je pokazený / ale / ideme ďalej / vo víre / stlania postelí / utierania prachu a prania / v kolotoči / dopĺňania chladničky...“ (s. 21), no je zaujímavá rodovou (a pokiaľ texty nečítame v nadväznosti na autorku a jej viac-menej známy vzťah, pokojne aj queer) nejednoznačnosťou, s čím korešponduje viacznačný záver, ktorý je ako taký rodovo nestereotypný pri rôznych druhoch čítania: „svoj výkon radšej / neporovnávam s výkonmi / špičkových futbalistov“ (s. 21). Nasleduje ironický text Vyčleniť sa nadpriemernými výsledkami, ktorý prostredníctvom kvalitatívnej disproporcie medzi reklamne premršteným jazykom a banálnosťou obsahu reflektuje bezobsažnosť kvázi výnimočných činov a identít ako nasledovaniahodných ideálov dneška (pozri aj tematicky značne korešpondujúci text Leto bez nohavičiek, ktorý formálne imituje typ seba-zdokonaľovacej, jedinečnosť a slobodu zdôrazňujúcej komunikácie, no ktorý v konečnom dôsledku – len zdanlivo paradoxne – asociuje upokojujúci, až infantilný spôsob masovo cielených mediálnych výstupov, vrátane tých československých spred roku 1989). Text je doplnený básňou V pozorovateľnom vesmíre, ktorá reflektuje klišéovitú a notoricky známu tému zanedbateľnosti človekovho snaženia v kontexte vesmíru, na druhej strane, literárne prevažne zručne a zábavne prehlbuje odkaz predošlej básne, ktorý je napokon jednou z ústredných referenčných výstuží knihy ako takej. Kvalitatívna ambivalencia platí aj o texte Mojžiš hovorí, že, ktorý prináša neinvenčnú metaforu (čoraz sofistikovanejšieho a na údajnú kvalitu dbajúceho, predsa len) konzumu ako novodobého náboženstva a ktorý nepoteší ani voluntárnym záverom fungujúcim ani nie tak recepčne úderne, ako skôr v rovine autorského zámeru. Podobná téma je pritom myšlienkovo šikovnejšie a umelecky presvedčivejšie využitá v texte O chrámoch čerstvosti, a to aj vďaka jej znepokojivému napojeniu na konkrétny život subjektov a viacerým nemoralizujúco štiepeným presahom (vegetariánstvo, sociálne problémy a iné): „toto mäso sa pasie na lúke a je veselé / zreje v ňom šťastná / šunka (...) tvoje stopy miznú / v hypermarkete / zostupujem za tebou (...) neobzeraj sa za ruskou zmrzlinou / máme posledné stravné lístky / máme poslednú šancu“ (s. 26). Básne v závere druhej časti, najmä Zločin v TV novináchRegionálne spravodajstvo, považujem za jedny z najpútavejších, a to tak pre svoje (priznávam, že môjmu vkusu lahodiace) estetické kvality, ako aj interpretačnú viacvrstvovosť, ktorá je ukážkou umne využitých konceptuálnych apropriačných postupov (podobne kruto krásnou poetikou nielen nonsensu a myšlienkovou zauzlenosťou sú vystavané „cut-up“ texty Genusy, o ktorých som písal inde).

            Sériu textov v tretej časti zas považujem za najvtipnejšiu, čím sa jej kvalita nevyčerpáva. Tematicky básne korešpondujú s opísaným neoliberálnym dôrazom na efektivitu, individualitu a súťaživosť, no ich prepojenosť s rodičovským svetom je nielen zábavná („šikovné víťazné deti týmto spôsobom / predviedli svoj talent nešikovným deťom“, s. 38), priam komická („to, čo sme považovali / vinou nášho slabého rozhľadu v danej problematike / za pekný výkon / bolo len nemotorné hmýrenie“, s. 40), ale z pohľadu detí tiež tragická: „upierajúc zrak na upotené / dieťa / ale aj tak ho máme radi“ (s. 41).

            Po jednotextovom intermezze Pavol z tarzu o futbale po troch predlžovaniach, ironizujúcom zúženú formu vlastenectva (nacionalizmu) a s tým prepojené oháňanie sa katolicizmom cez zástupný symbol futbalu, ktorým autorka v inak doslovne prevzatom novozákonnom Prvom liste Korinťanom apoštola Pavla nahradila slovo láska, nasleduje Cyklus o chorobe, ktorý sa opäť pretína s mojimi estetickými preferenciami a tematicky čiastočne zapadá do viac ráz opísaného interpretačného rámca: „tvoja diagnóza možno nikoho / nezaujme (...) ale na tom nezáleží / len na tebe záleží / ako využiješ svoj potenciál“ (s. 47); „teraz prišiel čas, myslím, že si môžem trúfnuť na čosi ná- / ročnejšie / zodpovednejšie“ (s. 48). Zároveň sa v daných textoch autorke podarilo to, v čom do značnej miery zlyháva v niektorých básňach predposledného oddielu knihy, a to ironizovanie (tu dôvtipne nielen jedného druhu) umeleckých postupov, ktoré je v tejto časti skôr náznakové, netvorí hlavný obsahový plán, a teda sú dané texty komplexnejšie, nehovoriac o ich znepokojivom presahu, presvitajúcom spod povrchového plášťa: „choroba ako ready-made / prídeš a máš / táto zmena / vnímania priestoru / je to sugestívne / nakaziť sa, nakaziť niekoho (...) zážitok / niečo ako / choroba v galérii“ (s. 46); „choroba je okolo / ulice ako bojové pole (...) kiežby sme takto navždy čelili / odolávali / chrípka spája ľudí“ (s. 47).

            Predposledná časť obsahuje jednak spomínané slabšie básne (s. 60 – 65), ktoré sú pomerne prvoplánovým a čitateľsky nezáživným ironizovaním tradičnejšieho spôsobu písania a (recenzentskej) recepcie. Keďže experimentálna línia tvorby už v rámci relevantných (!) výstupov nie je alternatívnou, ale jedným z rovnocenných textových postupov, považujem podobné negujúce zapĺňanie strán, tobôž v útlej knihe, za mrhanie priestorom; podobne to bolo v inak rovnako kvalitnom debute M. Kočiša txt.txt, ktorého autor si tiež neodpustil vymedzujúcu sa povinnú jazdu obhajujúcu experiment nepriamo i pred prívržencami tzv. prírodnej a duchovnej lyriky. Našťastie, obaja poskytujú dostatok vlastného materiálu na vyváženie opísaného – vlastne anachronizmu. V analyzovanej časti Pekárkovej debutu sa tak nachádzajú aj texty, ktoré sú konštruktívne meta-ironické, pretože sa tematicky ani tvarovo nevyčerpávajú úzkou snahou o výsmech, ale absorbujú okrem literárnych aj viaceré ďalšie myšlienkové podnety (opätovne sa mihne queer tematika, ktorá je podobne ako iné, vrátane tej enviromentálnej, spracúvaná neapelatívne a akoby mimochodom, respektíve je nenápadne, a pritom hlasno zrkadlená inými semiotickými bodmi), ktoré pretavujú do (zákonite aj umelecky) zaujímavejšieho výsledku: „a či nie je práve nahé telo / príslušníka opačného pohlavia / tým najkrajším / pohľad na jeho/jej / ničím nezakrytú nahotu / vzbudzuje inšpiráciu pre písanie / podobne ako krajina / ktorú ospievali viacerí slovenskí básnici / výsledkom (...) ekologický apel alebo / vyjadrenie túžby po telesnej láske / je pustošenie krajiny erotické?“ (s. 55). Zaujme aj báseň spájajúca tému priveľmi intenzívneho vlastenectva a (nielen erotického) partnerského vzťahu – deje sa tak napohľad ironicky, v recepčne odvážnejších záhyboch však (nielen v tomto bode zbierky) presvitá smútok a (sebaobranne ukrývaná?) túžba po láske. Značne nadnesene povedané, kniha na podobných miestach v tomto ohľade asociuje písanie M. Houellebecqua (na ktorého pri výraznom zeditovaní a kvalitnejšej redakcii mohla produktívne lokálne nadväzovať najnovšia kniha I. Kopcsayovej Životná poistka, ktorej potenciálnu údernosť, žiaľ, rozriedil neadekvátny, neproduktívne monotónny rozsah): „pri ceste autobusom / pozerajúc z okna / nastupuje úplne prirodzene rozcítenosť / nie nepodobná láske, vzrušeniu, obdivu / možnosť dosiahnuť sexuálne uspokojenie s krajinou / by v tomto vzťahu / mnohé uľahčila“ (s. 54). Podobne konštruktívne rozkmitaná je habajovská báseň Keby sa nebáli, ktorá je súčasne výsmechom aj apoteózou poézie.

            Posledný oddiel Páni od P. po X. a ich deti je opäť aj rodovo zaujímavý – zacielením pozornosti na otcov. Veľká časť recenzovaných textov je jazykovo rodovo neutrálna, prípadne, ak sa v nich vyskytujú postavy, sú skôr mužské. Isteže môže ísť o snahu čo najväčšmi roztvoriť nožnice medzi autorkou a jej (neautobiografickým) textovým svetom, ostatne, kniha podnety na psychologizujúce čítanie lyrického (tobôž autorského, ktorý si načim nezamieňať s fyzickým autorom či autorkou) subjektu ani neponúka. Takisto platí, že v rodovo osvietenejšom svete, ktorého sa plánujem dožiť, by dôraznejšie reflektovanie mužsko-ženskej literárnej stratifikácie nebolo hodné pozornosti viac než v rámci iných literárnovedných prístupov, no v tom naďalej rodovo poloslepom je podobné osvieženie vítané a ako feministický kritik ho vždy vďačne kvitujem. Pekárkovej kniha teda nerozširuje zástup básnických kníh, ktoré (aj detabuizujúco a subverzívne) tematizujú materstvo (M. Ferenčuhová, J. Pácalová, L. Šafranová...), ale využíva motív rodičovstva viac-menej striktne racionálne ako jeden z prostriedkov na vyjadrenie tematického zámeru, ktorým je okrem iného uštipačná dekonštrukcia spoločenských očakávaní a s nimi súvisiacich tenzií (preceňovaný význam detí pre zmysluplný život autorka občas relativizuje aj používaním čísel namiesto slovných čísloviek): „pán P. má tri deti (...) až vyrastú / pán P. bude mať opäť pokoj“ (s. 68); „pán Y. nevie, / koľko / má detí“ (s. 74). Textami však znova prebleskuje aj existenciálne dotovaná rozladenosť: „pán S. má 1 dieťa (...) čaká ich oboch ešte veľa rokov / a spoločných dobrodružstiev / v spoločnej domácnosti / ak sa nestane nehoda / práve teraz si idú kúpiť keksíky“ (s. 70); „pán V. má 5 detí a dočítal článok o pánovi R. S. (...) spáchal na protest samovraždu / večer sleduje pán V. televízne noviny s novým záujmom / o pár dní záujem mizne / pán V. ostáva na svojom mieste / aj deti ostávajú“ (s. 73).

            Ako snáď naznačil predošlý rozbor, Pekárkovej debutová zbierka (s pôsobivou obálkou, ktorá sa, žiaľ, odlupuje od vnútra, čo je pri čítaní rozhodne rušivejšie než obligátne nedokonalosti typu chýbajúca čiarka na s. 23 či mylne odsadená strofa na s. 13; ak ide o zámer, tak, žiaľ, vzbudzuje dojem náhodnosti) hravo, neťaživo a recepčne o to naliehavejšie reflektuje existenčné aj existenciálne výzvy, pred ktoré sú stavané aktuálne životy. Kniha je koncepčne rôznorodá a tematicky zomknutá, spoločensky nemoralizujúco angažovaná už v prvom pláne, a predsa nie je prvoplánová ani sa nevyčerpáva jedným prečítaním, je teda nadčasovo ambiciózna, súčasne (po)slúži ako umelecky prevažne zvládnutý dokument dneška.

 

Pôvodne vyšlo vo Vlne, č. 81/2019.