Derek Rebro: „Jazero dotlie, planéta letí ďalej“
Ferenčuhová, Mária. 2020. Černozem. Bratislava : Drewo a srd – Vlna.
Nová zbierka Márie Ferenčuhovej nesie viaceré znaky, ktoré sú pre jej tvorbu typické a ktoré opäť pozmeňujúco posúva (za všetky uvediem subjektívne pootáčané, a teda iba zdanlivo odosobnené oko kamery, ktoré tentoraz ešte väčšmi ustupuje psychologizujúcemu prúdu vedomia, dialogickosti vo viacerých významoch, situačnosti a naratívnosti; metonymický princíp je zas ešte výraznejšie dopĺňaný metaforickým), zároveň sa jej písanie čoraz hlbšie vnára do textovania iných, vrátane tých, ktorých ovplyvnila jej predošlá tvorba, čím sa dielo spolupodieľa na každým rokom zaujímavejšom, neotrockom amalgáme obohacujúco komunikujúcich básnických hlasov, ktoré (odstupňovane) spája nielen časopriestorové preskupovanie hraníc, osobne dotovaná spoločenská angažovanosť, prepájanie individuálnych a nadindividuálnych rámcov, významotvorné zanášanie odborných diskurzov do básne, diskrétnejšie aj otvorenejšie, málokedy však voluntárne dekonštruovanie niekdajších poetík a „starých poriadkov“, okrem iného ironicko-melancholické rozpúšťanie rôznorodých dualít (vrátane prírodno-civilizačnej či historicko-futuristickej s ich zvyčajnými hodnotovými zvyklosťami) atď.
Pri čítaní knihy tak na jej pozadí prebleskujú textové ozveny autoriek a autorov ako Mila Haugová, Jana Bodnárová, Katarína Kucbelová, Peter Macsovszky, Michal Habaj, Peter Šulej, projekt Generator X, Zuzana Husárová a kolektív (vrátane Lizy Gennart, ktorá do dialógu vstúpila obojstranne nezámerne, zato rázne), Michal Tallo a iní, iné. Pokiaľ ide o intertextové nadväzovanie v rámci vlastných knižných výstupov, napája sa zbierka najmä na Ohrozený druh (2012) a Imunitu (2016), ktorých nosné sémantické a tvarové prvky (precízne budovaná veršová koláž zrkadliaca tak osobné impresie a spomienky, ako aj sociálno-kritické poukazy (napríklad) na nešetrný vzťah k prírode, v dôsledku patriarchálnej logiky hodnotovo anemické smerovanie súčasnej civilizačnej paradigmy, choroba nielen v doslovnom zmysle a spôsoby vyrovnávania sa s ňou, telesnosť a jej chátranie, čo všetko v aktuálnej knihe ústi do čoraz autentickejšej metafory „chorej Zeme“) premiešava do ekofeministickej, netradičnou a nie nutne partnerskou („neutrónová hviezda [...] v silnom magnetickom poli / okolo nej vibrujú páry častíc a antičastíc“, s. 19) láskou živenej, nielen s teóriou écriture du corps neprogramovo previazanej a umelecky opäť zvládnutej poézie.
Zbierka je rozdelená do oddielov, ktoré sú precízne komponované (a to aj v rámci jednotlivých – občas číslovanými pasážami členených, zakaždým dôkladne editovaných – básní, čoho dôkazom sú aj dialogické textové segmenty: pozri, trebárs, s. 15) a previazané nielen náladovo a tematicky, ale aj koncepčne. Kniha tak vytvára zámerne budovaný gradujúci oblúk, a hoci jednotlivé časti nesú svoje typické (najmä sémantické) črty, ktorými sa vzájomne odlišujú, zároveň sú aj v rámci „seba“ rozrôznené, nuansované, a teda netvoria monolitné interpretačné bloky – naopak, hranice medzi nimi sú relatívne priepustné a spájajú ich priamejšie (občas takmer citačné) odkazové body aj skrytejšie, podprahové nite.
Prvá časť Astroláb je (podobne ako všetky zvyšné) uvedená významovo zaťaženým a s veršami korešpondujúcim mottom (Stephena Hawkinga): „Vesmír vznikol spontánne z ničoho (...) akú úlohu by v tom mal zohrať Boh?“ (s. 7). Nielen prvý oddiel sa nesie na semioticky neistom a recepčne produktívne znepokojujúcom prepájaní astronomickej, mýtickej a náboženskej roviny s „pozemskou“, čím sa (popri iných styčných bodoch, vrátane u každej inak mieneného rastlinného/minerálneho tela ako prirodzenej súčasti väčšieho celku) verše približujú tvorbe spomínanej M. Haugovej (v tomto ohľade najmä dielu Alfa Centauri, 1997), od ktorej však doslova odlietajú do vzdialenej (post- a transhumánnej) budúcnosti (za súbežného sprostredkúvania dneška, nielen pokiaľ ide o – skôr implicitne osádzané – aktuálne problémy, ale aj náladu a atmosféru; namiesto kyberpunkových, retrofuturistických či postapokalyptických vízií prihliadame skôr „už žitej kvázi budúcnosti“).
Naznačené širšie rámce, do ktorých je kniha vpletená, sú permanentne živené individuálnym korpusom a (po)citmi subjektky, ktorú môžeme čítať minimálne v dvojakom zmysle, keď si za konkrétnu ženu (majúcu vzťah k inej žene, čím sa zbierka stáva aj queer podnetnou, čo je v rámci našej poézie stále vítaný a spoločensky prospešný jav; do tohto rámca spadá aj priebežné rozpúšťanie sa jednoznačnej identity/rodu v okolitom priestore) môžeme dosádzať aj Zem – so vzťahom k nám, jej obyvateľom a obyvateľkám, no hlavne k tej, ktorá ju zachráni pred (seba)zničením. Od začiatku knihy sme teda spolu s planétou vhodení do vesmíru, ktorý autorka (ako je pre ňu typické) reflektuje aj pomocou vedeckých teórií (pozri napr. fenomén reionizácie na s. 26) a jej terminologických nástrojov. Aj takto vystavané pasáže sú v priestore básnickej knihy, tobôž v kontexte priamejších poetických bodov, samozrejme, poéziou: „za tridsať miliónov rokov tmy / časť žiarenia zhustla do hmoty / a neskôr do plynových mrakov (...) niektoré vo svojej galaxii nenašli oporu / a zrútili sa do čiernych dier“ (s. 9). Takisto v obsahovej rovine majú viaceré teoretickejšie časti rôznorodý, nielen prvotný význam, a teda v zhode s témou knihy ponúkajú napríklad morálne (nielen pre svoje naviazanie na prvý plán nepateticky gnómické) „posolstvá“: „predtým zažiarili silnejšie / než milióny iných // mnoho hviezd zhorelo (...) ich trosky sa stali stavebným základom / nových hviezd“ (s. 10).
V zhode s povedaným sme už v úvodnej básni svedkami nielen abstraktného genesis (čo je aj názov básne vnášajúci doň náboženskú rovinu), ale aj jeho hmatateľného zúženia, doslovného aj metaforického pristátia na „Zem: // predĺžené telá / oblačnosť (...) dych sa ti kráti / naťahuješ ruky // konečne čerstvá / hlina medzi prstami“ (s. 11); so všetkými konzekvenciami, vrátane smrteľnosti: hrob, ktorý citovaná hlina asociuje, bude na s. 23 potvrdený priamo; takisto krátenie dychu môžeme čítať nielen v súvislosti s atmosférickými zmenami a dlhším pobytom subjektky vo vesmíre, prípadne s jej mimozemským pôvodom (interpretačné možnosti knihy sú obrovské).
Aj ďalší nosný významový okruh zbierky je predznamenaný od jej začiatku (výpovedný je opäť už názov regulácia vodných tokov, odkazujúci na často radikálny zásah do samoregulačných prírodných mechanizmov; neskôr sa ozve aj problém zabíjania zvierat: s. 56). Konkrétne ide o stav enviromentálnej krízy, v ktorej sa planéta nachádza a ktorej (zá)vážnosť autorka sprostredkúva aj prostredníctvom rozbitia karteziánskej hierarchickej dichotómie človek – príroda (s príslušnými, v knihe priebežne dekonštruovanými, rodovými korelátmi), namiesto ktorej ponúka ich až bolestivo telesné stotožnenie: „zosuvy pôdy // bolesť pulzuje / vyviera / odvodové cesty meandre / tep“ (s. 12). Spejeme síce k zániku („zatiaľ ešte netuším že som si nadelila trest / takmer ho vykonám [...] zaplavím pohľadom / všetko“, s. 12), ten však nemusí predstavovať definitívny koniec, ale aj nádej na obnovu; pre planétu ako takú nemusí naše vyhladenie predstavovať negatívne vyústenie: „moje aj / nové moje // hranice medzi nimi / napokon obkreslí tenučký nôž: zrasty a jazvy“ (s. 12). Možné vyhliadky – na pokračovanie – sa, samozrejme, črtajú aj v mimozemskom priestore, ktorý je takmer konštantnou súčasťou veršového plánu („narazili sme na atypické svetlo / asi 400 svetelných rokov od Zeme“, s. 19) a ktorý ponúka „to, / čo si dnes nevieme / ani predstaviť“ (s. 19), no čoho dostupné časti už prehľadávame: „modul pozorne prehmatáva zem (...) vyšle nám signál“ (s. 21; malé začiatočné písmeno v slove „zem“, pomenúvajúce matériu ako takú, potvrdzuje lokalizovanie mimo našu planétu). Vzhľadom na naše devastovanie Zeme je logická obava z bezbrehého kolonizovania potenciálnych a nateraz neznámych území pre život, ktoré (radšej?) ostávajú skryté, čakajúc na hodnotovo vyspelejšiu a voči okoliu empatickejšiu civilizáciu: „rokliny krátery (...) pod skalným previsom je vchod / sú hneď pri ňom / modul ich nevidí (...) oduševnene uvoľňujú energiu // o milión rokov ti / prenikne do buniek // a konečne ťa prebudí“ (s. 21).
S horko-sladkým optimizmom korešponduje báseň orfická línia, ktorá tiež už názvom avizuje tak prírodnú, ako aj partnerskú tematiku (tá sa nielen tu ozýva tallovsky neobťažujúco megalomanským, funkčne prepiatym spôsobom), zdôrazňujúc bytostnú zaujatosť druhým, iným(i), v širšom pláne potom teóriou stanoviska dotovanú pozornosť voči svetu ako takému: „prenikáš krajinou ruky do srdca / od kapilár po dutú žilu (...) staré reakcie opúšťaš / v prospech novej perspektívy // svet nazeraný zdola / zvnútra / prasklinou v hrubej koži / kadiaľ spolu s tvojím pohľadom / presakuje láva“ (s. 13). Nádej (v nedefinitívny koniec) podporuje aj „iniciačná“ báseň tranzit, prepájajúca (nie nutne harmonizačné či kresťanské) náboženské indície s individuálne motivovanou a nie zákonite dobrovoľnou obetou (odkazujúcou nás nielen cez motív „stratených vlasov“ aj na zbierku Imunita, vo svetle ktorej môžeme viaceré texty tej aktuálnej vnímať aj ako zotavovanie sa subjektky po chorobe, respektíve jej pokračujúci a rôznorodo uchopovaný stret so smrteľnosťou, čo nijako nevylučuje, respektíve skôr súvisiaco prehlbuje zvyšné, ani nie tak paralelné, ako skôr simultánne interpretačné cesty): „rezignovať na akýkoľvek / merateľný jav // zmeniť krv na vodu (...) vzdialená od smrti / na dĺžku fleuretu // obetuj mŕtvym v medzipriestore (...) všetky svoje vlasy / pohár vody / jablko“ (s. 15; autorka sa k týmto motívom vráti v záverečnej básni tohto oddielu, aby ešte väčšmi rozostrela neistú hranicu medzi životom a smrťou, ako aj labilnosť nástrojov, ktorým za zotrvanie na strane života vďačíme; pozri s. 28). V poslednej citovanej básni sa prvý raz vyskytne pasáž, ktorá sa neskôr dva razy zopakuje (na s. 26 a 74) a ktorá má okrem kompozičného sceľovania knihy zakaždým svoj konkrétnym postavením riadený význam aj náladové vyznenie: „tma / hustejšia / nie nepodobná hmle / dymu sivým fúzom oblakom / alebo plstenému saku“ (s. 14 – 15). Na tomto mieste (pre kontext „troch mudrcov“: „sú traja / prázdne ruky / ukazujú dolu“) zapadá do biblického rámca a konotačné reťazenie nás v jej dôsledku prenesie až k nebanálnemu stotožneniu subjektky s postavou Ježiša (čo je podporené i miestom „zmeniť krv na vodu“, s. 14 a úvodom básne: „tvár tlačí do plátna / vnútim mu svoju podobu / vera icona“, s. 17; zvýr. D. R.), ktoré ešte zintenzívňuje vnímanie (traja králi „boli“ prví pohania, ktorí v Ježiša uverili) ústrednej (viacero rol stelesňujúcej) lyrickej protagonistky ako iniciátorky (inej) veľkej zmeny, vítanej tiež aj s nevôľou: „záplava očí / pohľady hrdlá jaskyne / vítajú ma roztrhajú / vstrebú? (...) v prepadlisku vankúša (...) s pohľadom zabodnutým do nich“ (s. 15). Zaujme aj motív prázdnych rúk, kontrastujúci s darmi, ktoré mudrci zvyčajne nesú a ktoré sú tentoraz takmer výlučne na strane subjektky (i v podobe zmienenej obety), a čiastočne korešpondujúci s uvedenou nevoľou.
Enviromentálna kríza medzitým ústi do priebežných katastrof: „vzduch je teraz plný / rozomletých listov (...) tri dni jedovatý // vyhýbaj sa deťom (...) nezachytí ani čistička odpadových vôd“ (s. 17; mnohé verše vyznievajú vo svetle súčasnej pandémie, vyvolanej aj viacerými zbierkou kritizovanými javmi, ešte naliehavejšie). Často používaná 2. os. sg. môže byť čítaná nielen v apelatívnom zmysle, ktorý by korešpondoval s analyzovanou témou, ale, samozrejme, aj ako (seba)oslovenie subjektky; opäť aj v role Zeme – tú tiež netreba vnímať v striktne planetárnom význame, ale aj obraznejšie, v rámci mýtického/archetypálneho plánu, jej zástupkyňou môžu byť rôznou (nielen) filozofickou lektúrou či legendami dotované postavy, božstvá, racionálne ťažšie uchopiteľné entity (nie v povrchne ezoterickom ponímaní). Napriek všetkému, každodenný život pokračuje bez výraznejších zmien v návykoch, nakoľko sme ešte stále zasahovaní skôr (vo welschovskom zmysle) anestetickým, „neviditeľným“ ohrozením: „obloky dokorán / bezvetrie / vlak pretne vinohrad / les o krok ustúpi“ (s. 17; posledné dva verše okrem nepriameho kritického poukazu na naše zásahy do prírody zaujímavo komunikujú jednak s Kucbelovej zbierkou Vie, čo urobí, ktorá sa tiež napája aj na enviromentálne témy, no les sa v jej textoch, naopak, približoval k obydliam, aby nás pohltil, čo na druhej strane korešponduje s celkovou témou Černozeme, jednak s pasážou z Ferenčuhovej zbierky Ohrozený druh, konkrétne s veršami: „stačí, aby vlak preťal rieku, / a koľajnice skorodujú“). Nielen vzduch a flóra, ale logicky aj fauna je čoraz zamorenejšia („sivone / pri výpustoch menia správanie / dlho spia alebo sú nepatrične bdelé / šťuky (...) neživotaschopné potomstvo“ (s. 17), to všetko naďalej za nášho výberového ignorovania: „na stole zvyšky obeda / kostičky hlavy chvost“ (s. 18). Katastrofa je k nám pritom bližšie, než si pripúšťame („fikus na knižnici / pravidelne ho zalievam / so suchým puknutím / zhodí ďalší list“, s. 18), do istej miery je už na záchranu neskoro: „okamih vlastného zániku / sme si neuvedomili“ (s. 20).
Aj verše prvej časti sa dajú čítať nielen ako súčasť širšieho presahu, ale aj v užšom partnerskom zmysle, mnohé vesmírne či náboženské indície a často odzbrojujúco pôsobivé, významovo zaťažené metafory („ako novorodenci vedľa seba / na žile / čakáme // kto skôr zaplače / a kto iba zmodrá“, s. 23) môžeme vnímať aj ako záznam prežívania intenzívneho ľúbostného vzťahu. Jedno s druhým opäť súvisí a vzájomne sa prehlbuje: „môžeme búrať / priblížením rúk / vzniká pole (...) korene praskajú / rúcajú sa strechy (...) mierime na seba / perami (...) z oblohy visí tmavomodrá žila / odvádza z poľa vydýchanú krv (...) bez Teba / je svet nepochopiteľný / je chaos a bolesť (...) v hlbine hrobu“ (s. 22 – 23). Niektoré miesta však ponúkajú na tú-ktorú stranu jednoznačnejšie naklonené indície, takže je nemožné ignorovať ten-ktorý vysunutejší obsahový plán, interpretáciu na takých úsekoch nemožno zúžiť na čisto individuálnu („nocou a výkrikom / dvoma symbolmi narodenia / končí sa pre všetkých“, s. 23) alebo výsostne nadindividuálnu rovinu („nachádzame sa / medzi / tranzitujúcimi telesami / odtiaľto / to vyzerá ako stretnutie / splynutie / láska / v skutočnosti sa míňame“, s. 24), pokiaľ sa chceme vyhnúť dezinterpretácii.
Druhý oddiel Earthly Paradise rozvíja (skonkrétňuje a zintímňuje) viaceré odkazy prvého. Jednou z recepčných možností je, že sa ocitáme v budúcnosti, ktorú avizoval („mami / poklad! // fľaštička s olejom / stehennú kosť si zmýliš / s koreňom stromu“ (s. 31) a ktorá potvrdzuje vzťah dvoch (teraz už mŕtvych, tzv. za hrob sa milujúcich) žien (táto patetickejšia poloha je u Ferenčuhovej, možno pod vplyvom veršovania M. Talla, relatívne nová, no – podobne ako v jeho či Haugovej prípade – zapájaná funkčne a v rámci témy žiaduco): „dve telá uložené / pri pivničnom múre / dve ženy jedna na druhej (...) v októbri sme ti / pri prekladaní elektrického vedenia / preťali ľavú nohu tesne pod jabĺčkom (...) vo vreci spolu s tou druhou / ktorej sme nepreťali nič“ (s. 32). Básnické kvality analyzovanej knihy obšírnejšie nekomentujem, veriac, že poeticky šteklivá, vizuálne nezvyčajná, chvíľami jemne ironická či ľúbivo hororová príťažlivosť veršov, vyvierajúca aj z umného kombinovania slov a ich registrov, ktorá pre svoju estetiku škaredosti sem-tam evokuje umelecky hodnotnejšie, rané obdobie N. Ružičkovej, je z mnohých ukážok zjavná sama osebe.
Už v Imunite bizarná obraznosť (neduhov) prehlbovala o(d)pisovanú – prevažne pochmúrnu – realitu (chorobopisov), tentoraz má korene aj v psychickom nastavení lyrickej subjektky, pre ktorú je „zásvetné“ vnímanie reality prirodzené a nerušivé, respektíve ak vyrušujúce, tak skôr ako dobrovoľné (goticky podmanivé) „bátie sa“: „od detstva som vídala tiene v rohoch miestností (...) svet sa strácal pod nánosmi ďalších svetov (...) neprekvapovalo ma (...) keď náhle mame z tváre zmizla koža a na plece / mi namiesto pohladenia dopadla spŕška / zápästných kostičiek“ (s. 33). Naproti tomu druhá subjektka (partnerka/Zem; ich viacvrstvový vzťah je zachytený i prepojenými textami bezvetrie a do biela) sa so svetom (nami) zžívala postupne, opatrne, predstavoval(i sme) pre ňu ohrozenie, až s ním (aj v ekofeministickom zmysle) splynula (čo je naznačované od začiatku knihy a bude ešte zintenzívnené v jej závere): „bola som ešte malá / povedala (...) mráz mi obnažoval hánky (...) vrstvy šiat / aby som sa / bezpečne oddelila od sveta (...) ale raz na kmeni spíleného [motív ohrozenia a s ním súvisiacej ochrany je pozične významný] / stromu sa mi kôra vpila do pokožky / oči do neba a telom mi otriasla rozkoš / akú potom / priniesla až smrť“ (s. 37; nielen tu prítomný erotický rozmer korešponduje s „telesným vzťahom“ k Zemi, dlhodobo rozvíjaným v rámci viacerých feministických aj queer teórií). Jednou z tém Imunity bolo aj tabuizovanie smrti, respektíve rôzne spôsoby vyrovnávania sa (západného človeka) s ňou. V analyzovanej knihe je aj zánik viac-menej prirodzenou súčasťou života: „koniec vnímali len ako prechod z jedného / prostredia do iného z izby do chodby“ (s. 33), pričom takéto vnímanie tiež súzvučí s mýtickým, rituálnym vnímaním života (a smrti): „a báli sa len toho / že za sebou nezavrieme dvere“ (s. 33).
Kniha napriek identifikovanému vývinovému plánu nenapreduje striktne lineárne. Ako som naznačil, všetky oddiely sú prerývané návratnými, novými okolnosťami pootočenými semiotickými bodmi, básne nie sú vnorené do logickej časovosti. Vyššie opísaná láska dvoch (mŕtvych) žien tak ani neskôr nevylučuje vzťah živej subjektky k jednej z nich (tobôž, keď si za ňu znovu dosadíme Zem, respektíve jej zástupné symboly). Dielo je skôr záznamom simultánnych („žijeme súčasne na tisícich miestach“, s. 62) časopriestorov: „naše posledné stretnutie / nanovo definovalo centrum / a perifériu / nález tlačil na očný nerv / a zužoval ti zorné pole“ [poľudšťujúca diagnóza glaukómu dodáva básni ďalší rozmer] (...) musela som si sadnúť k tvojim nohám (...) na konci tvojho pohľadu sa otváral horizont / všetkých udalostí čo nás kedy spájali“ (s. 34). Pokiaľ zostávame v rovine partnerskej lásky (tú v tejto časti sprítomňujú najmä texty cítim, dočasne, ale aj nestihla si sa ani mýliť), báseň je možné čítať aj ako stretnutie partneriek na, respektíve pri „smrteľnej posteli“, ktoré súvisí s predošlým motívom nájdených mŕtvych žien (jedna bez druhej nemôže/nechce žiť, no musí): „doteraz neviem / či si mi tú alej ukázala pretože sme ňou / mali prejsť spolu alebo preto / aby som našla / cestu späť“ (s. 34). V širšom rozvrhu ukážka konotuje akési odovzdanie žezla – pokračovanie v aktívnej starosti o planétu, čo je v inom texte podopreté pasážou: „viem že ak zle odhadnem čas / zastavíš ma / viem že keď nadíde / budeš mi silno držať prsty“ (s. 36). Obe roviny citovanej básne sú neskôr rozvinuté záverečným textom tohto oddielu, básňou vravíš mi, ktorá evokuje aj známy Nietzscheho citát „keď hľadíš do priepasti, aj priepasť hľadí do teba“.
Nakoľko ma prvé oddiely zaviedli do podrobnejších zákutí, než som plánoval (čo je vždy známkou dobrej poézie), a publikačný priestor nie je bezbrehý, zvyšné texty sa pokúsim rozmotávať menej detailne.
Časť Podzol zvyšuje stupeň hroziacej a naďalej prevažne ignorovanej katastrofy („ešte pred rokmi bola línia jazera / tu pri mojej nohe“, s. 53), ktorej subjektka (Zem) je hneď v úvodnom texte zdroj spodobená aj ako rozprávkovo cenná „bytosť“ (pozri aj sakrálno-futuristickú báseň príprava; obe mi atmosférou pripomenuli Antihrdinu Alexandry Salmely): „som čoraz vzácnejšia hustejšia (...) pestované ruky dlaňami opieram (...) ešte tri týždne a svet vôkol mňa zhorí (...) vyčkávam v papučiach vyšívaných zlatou nitkou / lenže ty neprichádzaš darmo / pálim strechy a zaplavujem mosty (...) jediné šťastie: / ešte tri týždne / už len sto rokov / naďalej“ (s. 45 – 46; posledné tri citované verše môžu súvisieť s kozmickým časovým rámcom a podporujú zmienenú nelineárnu zauzlenosť).
Druhá báseň tohto oddielu, tiaž, vnáša na scénu mužský rod, ktorý (vo svojom patriarchálne dotovanom význame, nie teda nutne cielený na jednotlivých mužov, skôr na „hodnoty“, ktoré predstavuje dominantný androcentrický poriadok; v texte na advent náznakovito zaznie aj téma domáceho násilia) stelesňuje jednu z príčin súčasných civilizačných problémov. Dôležitá je v tomto kontexte báseň fatherline, ktorá spolu s textom motherline, ale aj inými, ponúka lákavý materiál pre (postlacanovské) psychoanalytické interpretácie individuálneho aj kolektívneho typu, na ktoré tu nemám priestor. Do popredia sa však opäť dostáva aj nádej v podobe (hoci až rabelaisovsky premršteného a sarkastického, v konečnom dôsledku sebakritického; pozri aj báseň dosť) uvedomenia ako nutne prvého kroku k zmene: „som to najodpornejšie / čo som v živote videl (...) vôbec sa nečudujem matke / že ma v zúfalstve zhodila na obrubník (...) stúpala nad oblaky / závažie v bruchu – moja olovená lebka / ju stiahla až na samé dno“ (s. 47).
Pôsobivosť Ferenčuhovej písania spočíva aj v intenzitu vypovedaného prehlbujúcom prepájaní jednotlivých významových aj poetických plánov, nielen v tomto prípade tak čítame uzemnenie abstraktných konotačných okruhov (tentoraz banálne bezútešnou) každodennosťou dneška, ktorá ekofeministický veršový rozmer transformuje do empatiu aj zlosť vzbudzujúceho obrazu: „dnes je mäkká ako chlieb / s riedkymi vlasmi / a skleným pohľadom upretým / na prázdnu natrčenú dlaň / vďačná za čokoľvek (...) jogurty po záruke / staršie pečivo“ (s. 47). Opakované preväzovanie nadindividuálneho rámca (kríza a planetárne smerovanie ku kolapsu) so súkromnou (partnerskou) sférou dodáva knihe nielen obsahovú komplexnosť, ale pre svoju dôvernosť aj o to desivejší recepčný efekt (pozri aj text nástroj, ktorý je možné čítať aj ako – opäť bolestivé – vyznanie „matky Zeme“; nielen tu sa ozýva aj „hudba sfér“, respektíve motív – merateľných – frekvencií, ktoré flóra pri raste vydáva): „večer sa rozprávame o pocitoch viny / a možných koncoch // plameň v kuchyni zhasne / plyn uniká s tichým syčaním / preložíš hrniec na iný horák / plameň opäť zhasne / na pleci pocítim tvoju dlaň“ (s. 53). Básne sucho a dosť pokračujú v energicky opäť nabitej (a teda rolu obete nereprodukujúcej) kritickosti: „jediným výdychom / rozmetám po okolí misy (...) vytrhám ťa aj s koreňmi (...) natiahnem na kameň (...) najdrahší / budem ťa kropiť slzami“ (s. 48; záver indikuje skôr nedobrovoľné, sebaobranné vzťahovanie sa k „mužskému rodu“). Kniha celkovo smeruje proti potvrdzovaniu pasívnej, bezmocnej roly ženy, respektíve prírody, naopak, jej až ničivá sila je neustále pripomínaná. V súvislosti s tým dodám, že aj pojem patriarchátu, ktorého – moc reprodukujúce – nadužívanie býva feminizmami právom kritizované, treba vnímať ako pomocný, takisto kategórie muž a žena je nutné čítať nie zákonite v biologickom a rozhodne nie v esencialistickom zmysle.
Oddiel Radostná zvesť rozširuje naznačené interpretačné okruhy o širší kontext a zároveň ešte väčšmi konkretizuje jeden z kazových zdrojov (planetárnej) súčasnosti, ktorým je kapitalizmus, respektíve (s falogocentrizmom previazaný) neoliberálny hodnotový systém: darmo sa budeme ako jednotlivci a jednotlivkyne správať ekologicky zodpovedne, pokiaľ nedôjde k „radikálnym“ systémovým zmenám na nadnárodnej úrovni, nutne dospejeme k pesimistickým – ak vôbec nejakým – zajtrajškom. Tejto téme sa venujú najmä relatívne priamočiare a chvíľami možno až príliš polopatistické texty na s. 63 – 66, ktoré síce majú v rámci knižného celku svoje miesto a obsahujú niektoré pútavejšie body („kedysi zlato a diamanty s manželom / dnes iba posledné štádium rakoviny“, s. 63; „trh sa pozviechal spoločnosť / zanikla“ (s. 66), no považoval by som za škodu (a mrhanie autorkiným básnickým talentom), keby sa v budúcnosti uberala výlučne takýmto, sémanticky jednoznačnejším a poetologicky viac-menej banálnym – čo platí i pre niektoré ďalšie texty záverečnej časti – smerom (ako sa to stalo s tvorbou N. Ružičkovej, ktorej ostatné textovanie síce má svoje, aj rodovo podnetné, kvality, predsa len sa však nevyrovná semiotickej mnohorozmernosti a poetickej úrovni jej skorších výstupov, čo som už konštatoval inde a evidentne ma to stále mrzí; mimochodom, jej prácu & intimitu pripomenie Ferenčuhovej konceptuálny text z denníkov, využívajúci techniku apropriácie, nie však v natoľko obrazovo príťažlivom a panoramatickom zmysle, ako to bolo v Imunite).
V naznačených feministických súvislostiach zaujme opäť výpovedný názov básne ona hľadá ju, ktorú je možné okrem doterajšieho enviromentálneho a v rámci krízy, implikujúcej vždy aj možnosť zmeny, čoraz pozitívnejšieho rámca („kde prišlo k obratu k zauzleniu kde sa / narušila reťaz niť (...) tu chvíľu zotrvám / s dlaňou na bruchu (...) presvitne iný svet iný dych a celkom iné mená / na svet sa derú iné deti iné myšlienky aj sny (...) tesne pred precitnutím / opäť / odvrátime zrak“, s. 62; záverečné skeptickejšie trojveršie naznačený optimizmus neruší, skôr realisticky zrkadlí ťažkosti, ktoré treba prekonať) čítať aj ako s tým súvisiace sesterstvo vo feministickom význame: „koho som videla vo vašich tvárach / sesterníc študentiek spolustolovníčok / prisťahovalkýň turistiek čiernych pasažierok (...) s deťmi aj bez detí (...) silných a energických vychudnutých na kosť“ (s. 61; tento text najväčšmi pripomenie účastne angažované básnenie J. Bodnárovej).
Záverečné texty zbierky zintenzívňujú doterajšie významové okruhy („ešte tolerujem vlastný povrch (...) už ťa nevidím / no stále cítim tvoju dlaň“, s. 71; citovaná ukážka odkazuje aj na s. 34 a 41), akcelerujú (naše) smerovanie k zániku („už mi vlhne pohľad čerí sa obočie / vlasy o chvíľu pretrhnú hrádzu / už mi nič nestojí v ceste // zachráňte predo mnou / tú zem“, s. 72) a prinášajú (hoci znovu aj ironicky, v konečnom dôsledku o to desivejšie sprítomnené) spôsoby vyrovnávania sa s ním (básne vysejeme jednozrnku, otvorená krajina a starostlivosť): „na plávajúcom ostrove vzniká nová kolónia (...) vedci rokujú s vládami o prenose novej kultúry (...) nariadenie o postupnom vy- / hladení zostáva naďalej / v platnosti“ (s. 73; významovo zaťažené zalomenie slova „vy/hladení“ korešponduje s autorkinou precíznou prácou s jazykovým materiálom, s čím súvisí aj takmer úplná absencia diakritiky a veľkých písmen, zrkadliaca spomínanú priestupnosť hraníc, tému vpred sa valiacej hrozby atď.). Vyvrcholenie zaznamená aj tajomná línia rozvíjaná textami na s. 34, 41 a 71, ktorá v závere vyústi do virtuálnej, terapeuticko-meditačnej, viacvrstvovej linky s otvoreným koncom: „teraz si pokojne ľahnite / o chvíľu pustíme hudbu / podľa vášho výberu (...) v ľavom hornom rohu / vášho zorného poľa sa / zjaví tvár / ktorú ste uviedli v prihláške (...) až teraz uvidíš / či sa vieš vrátiť späť“ (s. 74).
Kniha končí rovnomenným oddielom aj básňou černozem (toto trojité opakovanie má tiež svoj symbolický význam a spolu so zmienenými – tiež trojitými, v jednom prípade rovnako totožnými – opakovaniami tiež spoluvytvára zaklínací, rituálny efekt, spolupodieľajúci sa na nádejne harmonizačnom spení knižného sveta do nie nutne negatívneho postčasu), ktorá ešte väčšmi (a v zhode s ekofeministickým plánom neprekvapivo) stiera (už tak tenké) hranice medzi subjektkami, respektíve medzi subjektkou a planétou/prírodou: „v objatí / dýchajú celým povrchom tela (...) menia zloženie zeme (...) uvedomíš si že ste si podobné (...) ako tuho stále svieti / tvoja vôľa žiť“ (s. 77). Ani tento rozmer isteže netreba vnímať ako esencialistické stotožnenie ženy a prírody, skôr mnohými (negatívnymi, ale aj pozitívnymi) historickými, spoločenskými, kultúrnymi a inými okolnosťami motivované bližšie postavenie (nie nutne biologických) žien a queer ľudí k systémovým prepadliskám a odvráteným stranám, kristevovským semiotickým trhlinám, ale aj k prírode – ako ešte stále (tiež) objektivizovanej, „drancovanej“ a hodnotovo nižšie postavenej členke dichotómie, ktorú úspešne dekonštruujú nielen feministická teória a prax, ale aj umenie, aké ponúka analyzovaná kniha, respektíve myšlienkové odkazy, ktoré rozvíja, hoci ešte nejaký čas potrvá, kým sa z hierarchických dualít stanú rovnocenné (nie nutne komplementárne, skôr vlastnými inakosťami bez nutnosti doplnenia sa obohacujúce) dialógy: „potrvá roky kým prenikne / do pôdy potrvá večnosť / kým ťa objavia“ (s. 77; pre úplnosť tejto linky pozri aj s . 21).
Medzi inšpiračné okruhy zbierky, respektíve styčné sekundárne body, ktoré môžu byť pri jej recepcii nápomocné a ktoré vo veršoch (ako hádam dokazuje predošlá, nielen intuitívne vedená analýza, ktorej kostrbatosť nech je ospravedlnená pozitívne komplikovaným básnickým podložím, ku ktorému nebola schopná úplne adekvátne interpretačne priľnúť, čo slúži zbierke ku cti) nachádzajú svoje potvrdenie, je nutné okrem doteraz povedaného (vrátane naznačených astronomických vedeckých objavov, ktoré majú v knihe tiež rôznorodé významové použitie: pozri napríklad s. 68, kde „prstencový dážď padajúci na Saturn“ odkazuje nielen na svoj doslovný význam, ale aj komicky výstižne zastrešuje naše – z pohľadu vesmírneho celku bezvýznamné – planetárne hemženie a hon za objavmi, čo nám predĺžia – aj v tom najoptimistickejšom pláne úsečný – život) zmieniť tie najsúčasnejšie (eko)feministické smery, ktoré prírodu vnímajú nielen ako matku, ktorá nás ochraňuje, ale aj ako (čoraz zranenejšiu) partnerku, rovnocennú milenku, zasluhujúcu si našu recipročnú starostlivosť, posthumanistickú feministickú filozofiu, spirituálnu mystiku, transhumanizmus, v našom geografickom priestore odporúčam umelecké performancie Dariny Alster...
Suma sumárum. Hádam žiadna naša básnická kniha nespodobila hrozbu enviromentálnej katastrofy a s tým prepojenú tému lásky („planéta [...] mäkko obklopená atmosférou / ako ja tvojimi perami“, s. 53), ako aj úzkostné pocity tých citlivejších a zodpovednejších z nás, tak neostentatívne angažovane a intímne, recepčne podmanivo, semioticky komplexne a umelecky hodnotne ako analyzovaná zbierka. Mária Ferenčuhová je naďalej jedným z vývinovo aj autonómne najrelevantnejších hlasov súčasnej poézie.
Pôvodne vyšlo vo Vlne, č. 83/2020.