Číslo 3/2014
Číslo 3/2014 si môžete stiahnuť tu.
Práce Jany Farmanovej sa vždy dotýkajú ľudských vzťahov a emócií, ktoré vo svojich maľbách materializuje prostredníctvom farieb a tvarov. Okrem zvolených tém a snahy sprostredkovať nám istý odkaz je u nej dôležitý i vedomý moment uvedomovania si samotných výrazových možností súčasnej maľby, jej limitov, ale i schopnosti mutovať, poučiť sa z iných médií, a následnou analýzou a vstrebaním všetkých impulzov meniť a aktualizovať, v súčinnosti s vedomým vnímaním meniaceho sa sveta, jeho povahy a potreby, svoj jazyk.
Formálne testovanie je realizované prostredníctvom skúmania figúry, jej vzťahu ku komponovaniu obrazovej kompozície, spôsobu narácie a emocionálneho vyžarovania výsledného diela. Farmanová je jednoducho celou svojou dušou maliarkou figuralistkou. Jej prístup k figúre je však diametrálne odlišný od iných figuralistov a figuralistiek, keďže sa i napriek nebezpečenstvu nezrozumiteľnosti a neartikulovanosti obsahovej výpovede nebojí experimentovať. Nakoniec, pri väčšine jej malieb nie je podstatné identifikovať príbeh, ale prostredníctvom farieb, tvarov, ťahov štetca, kompozičného rozvrhu prežiť emócie, ktoré sa nám autorka snaží sprostredkovať.
Farmanovej prístup k obrazovej skladbe je charakteristický rozkladom jej formy do štruktúry na prvý pohľad navzájom nesúrodých motívov, čím dochádza k už vyššie spomínanému narúšaniu maliarskej narácie, defragmentácii obrazu, ktorá logicky nepomáha a skôr bráni dešifrovaniu príbehu. V súvislosti s rozkladom obrazovej štruktúry na jednotlivé sémantické prvky, kde každý jeden disponuje vlastným asociačným potenciálom, no zároveň je i vo vzájomnom vzťahu k ostatným, treba vyzdvihnúť intuitívny spôsob maliarkinej práce. Napriek tomu, že si je vedomá toho, čo chce svojimi maľbami povedať, jej prístup je oprostený od „racionálnej kontroly“ a do popredia vystupuje spontánnosť a veľakrát podvedomý výber momentov z jej osobného života. Práve spomienky tvoria podstatnú súčasť tematického ukotvenia Farmanovej prác. Zároveň slúžia na autorkinu sebareflexiu, nielen vlastnej minulosti a minulosti jej rodinného kruhu, ale i na reflexiu okolitého sveta, spoločensko-politickej situácie prostredníctvom jej vnímania a jej prežívania. Môžeme teda povedať, že jej maľby predstavujú objektívno-subjektívne sondy do súčasnej reality.
(Katarína Slaninová, Emóciami nabitá maľba Jany Farmanovej)
Osudy „na hrane“ ma skutočne veľmi zaujímajú. Myslím si totiž, že hranica medzi „úspechom“ a „neúspechom“, medzi zvládnutím života a jeho nezvládnutím je tenučká. Sama mávam pocit, že kráčam po lane, a stačil by jeden krok iným smerom, aby som sa vykoľajila. Nikdy nemám istotu, že sa mi to nestane, že sa nepošmyknem či neurobím nesprávne rozhodnutie, a život sa „zlomí vo dvoje“, ako som to povedala v niektorej knihe. Vždy ma zarážajú ľudia, ktorí sa jasne a jednoznačne odčleňujú od tých, čo „zlyhali“. Ja mám, naopak, neustály pocit, že stačí závan, drobná náhoda, a aj môj život môže byť fiaskom.
(...)
Po domove stále pátram, snažím sa zistiť, čo to je a kde sa nachádza. Zatiaľ si myslím, že rovnako, ako je v súčasnosti trendom označovať „cestu za cieľ“, je módne vnímať aj domov ako niečo prenosné, čo sa neviaže na miesto, ale na istý pocit, či maximálne na prítomnosť blízkych ľudí. Myslím, že tento postoj zodpovedá vlne „nomádstva“, ktorá sa zdvihla v našej literatúre, a nielen v literatúre, ale i v našich životoch. My sme tá generácia, ktorá, ako som už spomenula, dospela v porevolučnom období, mnohí z nás teda do sýtosti cestovali, pohybovali sa z miesta na miesto, čomu vyhovovala predstava domova ako niečoho, čo môžeme zbaliť do ruksaku a previezť vlakom z krajiny
do krajiny. Aj ja sama sa pomerne veľa hýbem, momentálne už dlhodobejšie žijem v štvrtom meste. A pomaly vo mne vzniká podozrenie, že domov je, napriek našej snahe, aby to bolo ináč, viazaný na miesto. Pocit domova si hlavne vyžaduje čas, nevznikne zo dňa na deň, nedá sa ani urýchliť, ani vynútiť. Ale potom je ešte možné, že je to individuálne a rôzni ľudia to majú rôzne. Pre extrovertov je, napríklad, prirodzené sa kamarátiť s mnohými ľuďmi a zdá sa mi, že extroverti sa lepšie, prirodzenejšie dokážu pohybovať medzi rôznymi domovmi. Ja som introvert a podobne, ako nedokážem mať naraz mnohých blízkych ľudí, mám tendenciu priľnúť k istému miestu a ťažko si potom zvykám na nové.
(...)
Práve tušenie, že domov je predsa len viazaný na miesto a nedá sa vytvoriť na rozkaz, je niečo, čomu ma naučila moja nomádska skúsenosť.
(...)
Rovnakej skepse prepadám i ja. Už som i v niektorom rozhovore povedala, že slovenská literatúra mi pripadá ako klub včelárov s vlastným mesačníkom, o ktorý sa nikto okrem včelárov nezaujíma. Ale vlastne neviem, či mi to prekáža. Napríklad profesionálne sa venujem poruchám príjmu potravy, čo je i v rámci psychiatrie relatívne okrajová téma, a dokonca, ak budem dôsledná, aj v rámci porúch príjmu potravy patrím k ďalšej skupinke, k ďalšiemu „klubu včelárov“, ktorí sa zaoberajú kognitívnymi funkciami u pacientok s anorexiou. Alebo môj muž je fyzik a práve teraz sme v talianskom Trieste, kde je konferencia o teórii strún a z celého sveta sa tu zišli niekoľkí odborníci v tejto špecifickej oblasti fyziky. Mať svoju skupinku je teda úplne v poriadku, ba je to kľúčové. Horšie je, keď niekto žiadnu skupinku nemá. To je práve tá hrana, na ktorej sa všetci neustále pohybujeme, ktorú som spomínala už predtým. A možno aj odpoveď na tvoju otázku, ako sa stane, že človek skĺzne a zlyhá. Možno stačí vypadnúť z týchto skupiniek.
(Svetlana Žuchová v rozhovore s Lenkou Szentesiovou – Mávam pocit, že kráčam po lane)
Přinejmenším zčásti jsme formováni prostřednictvím násilí. Proti naší vůli je nám přirazen gender a řada sociálních kategorií, a tyto kategorie nám udělují inteligibilitu nebo rozpoznatelnost, to znamená, že také vyjadřují, jaká mohou být společenská rizika neinteligibility nebo částečné inteligibility. Ale i kdyby toto byla pravda, a já se domnívám, že je, stále by mělo být možné tvrdit, že mezi násilím, prostřednictvím kterého jsme formováni, a násilím, podle kterého, již jednou zformovaní, dále jednáme, může dojít k určitému zásadnímu odtržení. Možná právě proto, že jedinec je formován násilím, je tím spíš jeho odpovědnost toto násilí vlastné formace neopakovat ještě naléhavější a důležitější. Dost možná jsme formováni v souřadnicích moci, to však neznamená, že máme tyto souřadnice v průběhu našeho života loajálně nebo automaticky rekonstituovat. Abychom toto pochopili, musíme se na chvíli zamyslet nad tím, co znamená být formován, obzvlášť co znamená být formován normami, a zda toto formování probíhá jednou, v minulosti, nebo postupně. Takové normy jednají produktivně, aby ustavili (nebo zrušili) jisté typy subjektů nejen v minulosti, ale také způsobem, který je v čase reiterován. Normy nepůsobí jen jednou. Není vskutku možné vylíčit počátek působení takových norem, ačkoli pomyslný začátek na časové ose – mnohdy s velkým zájmem – umístit můžeme. A můžeme se také, domnívám se, pokusit určit místo a čas, kdy byla nějaká formace údajně úspěšně dokončena (ačkoli bych sázela na to, že taková chronologie je stále konstruována ve špatné víře). Pokud na nás například gender působí „na začátku“, neznamená to, že pak na nás přestane působit; jeho prvotní otisky nejsou takové, které by začínaly a končily v čase. Spíše jsou tím, co ustavuje časovost našeho života jako svázanou s neustálým působením norem, s neustálým působením minulosti v přítomnosti a tím také ustavuje nemožnost vyznačit původ a konec genderového formování jako takového. Nepotřebujeme odkazovat ke dvěma odlišným časovým událostem, čili tvrdit, že v daném momentu existují normativní podmínky utvářející subjekty a že pak, v jiném momentu dochází k „odtržení“ od těchto podmínek. Normativní vytváření subjektu je iterabilní proces – norma se opakuje a v tomto smyslu se neustále „odtrhává“ od kontextů, vymezených jako „podmínky utváření“.
(...)
Nenásilí není ani tak ctností, ani tak postojem, a jistě to není řada principů, jež by se měli univerzálně uplatňovat. Označuje nesnadnou a rozpornou pozici subjektu, jenž je zraněn a hněvá se, je připraven k násilné odplatě a přesto proti takovému jednání bojuje (mnohdy směřuje zuřivost na sebe samého). Boj proti násilí uznává, že násilí je i jeho vlastní možností. Pokud by k tomuto uznání nedošlo, kdyby se člověk držel v póze krásné duše, jako někdo, kdo je z definice prost násilné agrese, nedošlo by k žádnému etickému dilematu, žádnému boji, žádnému problému. Taková pozice ctnosti nebo principu čistoty by popřela nebo potlačovala násilí, jež definuje tyto pozice. Je zásadní rozlišit mezi a) zraněným a hněvuplným subjektem, jenž dodává morální legitimitu hněvuplnému a zraňujícímu jednání, čímž agresí převádí ve ctnost, b) zraněným a hněvuplným subjektem, který se (přesto) snaží zmírňovat zranění, která způsobuje, a může tak učinit pouze skrze aktivní boj s agresí. První případ zahrnuje moralizaci subjektu, který popírá násilí, jež páchá, v druhém případě si subjekt, setká-li se společenským násilím stejně jako s vlastní agresivitou (kde setkání sociální a setkání se „sebou samým“ transitivně působí jedno na druhé), vynucuje morální zápas s ideou nenásilí. Druhý případ připouští ne-čistotu subjektu a nechtěnou dimenzi společenských vztahů (jež zahrnuje elementy těch vztahů, které jsou explicitně chtěny) a přijímá také fakt, že společenským životem prostupuje očekávání agrese. Boj, ke kterému odkazuje, se vyhrocuje právě tehdy, kdy byl jedinec subjektem agrese a byl zraněn a když se vyostřuje touha po odplatě. Může to být osobní boj, ale jeho parametry zjevně prostupují politické situace konfliktu, v nichž se k odplatě směřuje rychle a s plnou morální jistotou. Toto spojení násilí a moralizování se snažím narušit tvrzením, že odpovědnost může snadno nalézt jiné ukotvení.
(Judith Butler, Rámce války: Za které životy netruchlíme? ̶ ukážka z knihy)
Kľúčovú jednotku sociálnej ontológie Butler tvorí – podobne ako pri menách Foucault, Deleuze či Bourdieu – „pole zrozumiteľnosti“ definované vzťahmi exteriority. Sociálne charakteristiky subjektu vychádzajú v prvom rade z (externých) rámcov, v ktorých sú artikulované, t. j. z toho, ako sa daná charakteristika osoby stáva uchopiteľnou pomocou konceptov ako moslim, homosexuál, žena, liberál a pod. (Butler zdôrazňuje prioritu takýchto vzťahov exteriority, no na niektorých miestach jej textu to nevyznieva tak, že by nutne popierala význam interných, apriórnych charakteristík subjektu.) Zároveň však Butler upozorňuje, že viac než od identity závisí spoločenská formácia od rozdielov: „V prvním řadě se subjekt stává odděleným pouze proto, že vyloučí jiné způsoby formování subjektu, četná ,ne-já‘. V druhé řadě se objevuje skrze proces abjekce tím, že upouští od těch dimenzí já, které se nepodřizují jasně vymezeným podobám, jež přináší norma lidského subjektu. (...) Svým způsobem je tato formulace typem (post)strukturalistického truismu v tom smyslu, že diference nejenže podmiňuje nabytí identity, ale v důsledku se jeví jako zásadnější nežli identita“ (s. 123). Práve tak metaforický objekt rámu, okrem produktívneho rozmeru, funguje aj ako mechanizmus vylučujúci z obrazu „tých iných“.
Rámce plnia dvojitú funkciu: na jednej strane ontologickú (funkcia formácie sociálnej reality), na strane druhej normatívnu (určujúc možnosť a nemožnosť – externých – modalít spoločenského fungovania). Z toho vyplývajú dva celkové prínosy knihy. Prvým je, ako v jej doslove vysvetľuje Ľuba Kobová, dlhodobý zámer autorky vypracovať novú spoločenskú ontológiu tela definovaného nielen v termínoch biológie, psychológie či neurovedných diskurzov (ktorým Butler pripisuje dôležitosť v biopolitickej formácii tela, no neprejavuje o ne záujem), ale aj koexistenciou a relatívnou zabezpečenosťou života tohto tela prostredníctvom bytia s druhými. Toto bytie s druhými telo zabezpečuje, a zároveň vytvára podmienky jeho ohrozenia: „Právě proto, že každé tělo je potenciálně ohrožené druhými, kteří jsou z definice také nezajištěni, vznikají formy nadvlády“ (s. 33).
Druhým prínosom Butler je schopnosť vstúpiť do tradičnejšie rámcovaných normatívnych debát a použiť tak svoju perspektívu na zdôraznenie toho, ako vopred definované otázky o miere autonómie a regulácie (napr. v termínoch toho, koľko ochrany kultúrnych a náboženských práv je potrebnej pre fungovanie multikulturalizmu; ak je vojna nevyhnutná, či a aké nutné obmedzenia musí spĺňať) konvergujú v koncepcii subjektivity a telesnosti ako jej materiálneho predpokladu. Subjektivita tieto rámce teda ohraničuje, resp. ich ako podmienka ich existencie limituje.
(...)
Pointa však nespočíva v tom, že by viaceré ciele sekulárnych a rodových politických projektov neboli žiaduce, ale v tom, že ich konkrétny rámec postavil
do historicky kontingentnej pozície antagonizmu. Komentárom, ktorý lepšie vysvetľuje túto historickú situovanosť, je v mnohom sympatizujúci rozbor knihy
Talala Asada o západných diskurzoch teroru a samovražedných útokov. Asad v Butlerovej interpretácii veľmi adekvátne ukazuje neschopnosť známeho teoretika spravodlivej vojny Michaela Walzera vyhnúť sa zmienenej rámcujúcej tendencii. Ak je pre Walzera terorizmus ne-štátnych aktérov tým, čo prekračuje akceptovateľný rozmer tolerovateľného násilia a nepotrebuje žiadnu explanáciu ani pochopenie pre normatívne odmietnutie, Asad ukazuje, ako presne tie isté definície, ktorými Walzer kategoricky opovrhuje, možno len veľmi ťažko odlíšiť
od (mnohonásobne intenzívnejšieho) násilia a teroru vedeného štátmi. Judith Butler však ide ďalej a snaží sa ukázať, že aj Asadova analýza, snažiaca sa o nestrannosť a objektívnosť, naráža na problém neschopnosti vymaniť sa z vlastného zarámovania. Vzniká tak podobný normatívny záber Asadovej analýzy, ktorý Asad nie je schopný explicitne pokryť.
(Lukáš Makovický nad knihou J. Butler Boli ste už dnes rámcovaní?)
Jej dedo bol alkoholik. Kedysi. Už ako trénovanému tridsiatnikovi mu nerobilo problém stiahnuť k obedu liter pálenky na posedenie. A to nebol ani zďaleka na vrchole svojho olympijského výkonu. Vrúcny vzťah k tvrdému si utužoval pravidelne po celý život. Pamätá si, keď ešte ako stredoškoláčka kráčala okolo Medickej záhrady a jej podnapitý dedo na druhej strane cesty šibrinkoval rukami
pred policajtmi ako dirigent. V tom momente ho nepoznala, zvrtla sa a radšej sa rozbehla opačným smerom.
Teraz už dva roky býva v garsónke s Romanom. Pripomína jej deda. Je rovnako vtipný, žoviálny, keď treba, vie sa elegantne vymódiť ako dedo kedysi. V minulosti mal taktiež povesť najväčšieho sídliskového kurevníka a rád si vypije. No celý dedo! Aj spánok si naháňa po nociach v okne cigaretou, pričom nočný spleen radšej statočne, jedna radosť splavuje pohárikmi lacnej karpatskej, prípadne si dopomôže pivom.
Dedo sa počas jesene 2004 záhadne stratil. Zrazu ho jednoducho nebolo. Hľadali ho policajti, jej rodičia vtedy obtelefonovali všetky bratislavské nemocnice, no akoby sa prepadol pod zem. V tom čase si ešte ako vysokoškoláčka natiahla na nohy gumáky, z rodinného fotoalbumu povyberala niekoľko dedových fotiek, kde vyzeral ako-tak v kondícii, a po prednáške na univerzite sa ho vybrala hľadať. Najprv na Miletičku. Pochodila veľa krčiem. Z videnia ho poznala aj Rúžena Vavrová, ktorá desať rokov čapovala pivo v Remíze. Vzala si za muža hochštaplera, tiež alkoholika, a ten ju dôverne zasvätil do partie ďalších, jemu podobných.
Hoci bol dedo povedomý aj výčapníkovi zo Štvorky, až v šiestej krčme objavila prvú a asi aj poslednú stopu jeho záhadného zmiznutia. Ich najväčší rodinný štamgast sa tam naposledy objavil pred troma dňami. Odmietli mu však naliať, tak odišiel preč. Rozhorčená zabuchla dvere tej plesnivej zafajčenej stoky, kde by sa kúdoly dymu dali krájať. Akoby nechceli naliať jej a súčasne cítila aj akúsi zvláštnu vinu za deda. No sama tomu pocitu nerozumela. Zrazu sa jej začali pred očami premietať rôzne útržky zážitkov ako v nemom filme. Ocitla sa práve medzi stánkami na centrálnom trhovisku, keď jej zazvonil telefón a mama jej plačlivým hlasom ledva oznámila, že dedo sa našiel. V pitevni.
(Alexandra Kováčová, O alkoholoch a ľuďoch ̶ poviedka)
Model posthumánneho tela navrhovaný pod značkou nomádstva, ktorý obhajujem, predstavuje symbiotickú vzájomnú závislosť. Poukazuje na spolunažívanie rôznych zložiek z rôznych štádií evolúcie, ako napr. obývanie rôznych časových pásiem naraz. Ľudský organizmus v podobe osoby nie je ani úplne ľudský, ale nie je ani výlučne organizmom. Je to abstraktný stroj, radikálne imanentný, ktorý zachytáva, premieňa a vytvára vnútorné vzájomné spojenia. Výkon takéhoto organizmu určite nie je obsiahnutý vo vedomí ani obmedzený na vedomie, ani sa nezhoduje s úmyselne falošným a seba-ironickým neprirodzeným. Ako uvádza Genevieve Lloyd (1994), ak vôbec niečo, tak jedine filozofia Deleuzea a Guattariho, vychádzajúca zo spinozovskej ontológie, považuje všetky živé tvory, vrátane ľudí, skutočne za „súčasť prírody“.
Shaviro (1995) popisuje tento posun v zmysle novej paradigmy: sme na konci postnukleárneho modelu stelesnenej subjektivity a vstupujeme do „vírusového“, príp. „parazitného“ režimu. Takto sa dá graficky vysvetliť, do akej miery sa dnešné telo ponára do súboru technologicky sprostredkovaných postupov jeho protetického rozširovania. Nasledujúc Deleuzea, tento režim je akýkoľvek, len nie negatívny. V skutočnosti vyjadruje súbežné rozšírenie tela s prostredím alebo územím, ktoré, ako si môžete pamätať, je jedným z charakteristických rysov „stávania sa živočíchom“. Telo je zväzkom síl životne spätých s prostredím, ktoré ho živí. Všetky organizmy sú kolektívne a vzájomne závislé. Parazity a vírusy sú heterodirektívne: potrebujú iné organizmy. Je pravda, že ich využívajú ako inkubátory alebo hostiteľov a s evidentnou škodoradosťou šíria ich geneticky zakódovanú správu. Vírus či parazit predstavuje model symbiotického vzťahu, ktorý ruší binárne opozície. Je to simulakrum, ktoré sa duplikuje donekonečna bez reprezentačných ašpirácií. Ako taký je tento model veľmi inšpiratívny pre nomádsku eko-filozofiu.
(...)
Anti-individualistická nomádska politika kritizuje centrum z centra. Vo svete rozdrobenej nadvlády predpokladá väčší počet centier (Kaplan – Grewal 1994). Kartografické chápanie súčasnosti poukazuje na posthumanistický systém, v ktorom je človek zahrnutý do globálnych sietí kontroly a komodifikácie, ktoré prijali „život“ a živú hmotu ako cieľ. Politická ekonómia eufórie a beznádeje pokročilého kapitalizmu nás vpisuje do stavu neustálej krízy. Kríza ľudských práv, ľudského života, životného prostredia alebo ľudského prežitia je na dennom poriadku. Všeobecný model človeka je problematický. Donna Haraway k tomu poznamenáva: „... našu autentickosť zaručuje databáza ľudského genómu. Molekulárne databázy kontrolované v informačnej databáze ako legálne označené duševné vlastníctvo v národnom laboratóriu s povinnosťou text zverejniť pre pokrok vedy a rozvoj priemyslu. Znamená to, že človek taxonomického druhu sa stáva značkou Človek...“ (Haraway 1997: 74). Táto norma je v univerzálnom režime postulovaná ako Človek, ale jej pseudouniverzálna povaha bola veľmi kritizovaná (Lloyd 1985) presne z dôvodu jej zaujatosti. V skutočnosti sa o univerzálnom človeku implicitne predpokladá, že je muž, beloch, mestský človek, hovoriaci spisovne, heterosexuál v reproduktívnom veku a občan uznávaného štátneho zriadenia. Massumi hovorí o tomto jave ako o „ex-človeku“, „genetickej matrici vloženej do zhmotnenia človeka“ (Massumi 2002: 60), ktorý ako taký prechádza významnými mutáciami: „integrita druhu je stratená v biologickochemickom režime vyjadrujúcom premenlivosť ľudskej hmoty“ (tamže).
Preto si nemyslím, že naivná oslava queer identít po celom svete na jednej strane a odkaz na univerzálnosť alebo návrat k univerzálnosti na druhej strane sú nevyhnutné alebo dokonca potrebné. Naopak, chcem poskytnúť argumenty v prospech konkrétnejšieho a zdôvodneného chápania singulárnych subjektivít, ktoré sú zviazané do jedného celku a orientované smerom navonok. Inými slovami, „my“ potrebujeme opätovne definovať postavenie tohto subjektu a následne aj nejaký prínos materialistických filozofií, ktoré sa s touto otázkou pasujú. Potrebujeme sa vrátiť ku konceptu „pan-humanity“ na základe nejednotného chápania subjektu, ktorý umožňuje ukotvenosť a zodpovednosť v pozitívnom zmysle slova. Deleuzov pojem „hocikto“ v zmysle „tout le monde“ je tiež mimoriadne relevantný, pretože odkazuje na konkrétne stelesnené singularity, ktoré sú štrukturálne spojené. Dôležitý dôvod, prečo je potrebný nový ukotvený, stelesnený a vsadený subjekt súvisí s druhou polovicou tejto zásadnej vety: „my“ sme v tom spolu. Ono „to“ je odkazom na kartografiu ako zoskupenie prepojených problémov, ktoré sa týkajú štruktúry subjektivity a samotnej možnosti budúcnosti ako udržateľnej alternatívy. V skutočnosti, „my sme v tom spolu“ rozširuje zmysel kolektívne viazanej subjektivity na neľudské organizmy, od našich genetických susedov, zvierat, až po zem ako biosféru vo svojom celku. Preto je „my“ neantropocentrický konštrukt, ktorý odkazuje na všeobecne zdieľané územie alebo domov (to). Ak chceme vystihnúť túto relatívne jednoduchú, ale veľmi problematickú skutočnosť, treba zmeniť perspektívu. Ako navrhuje Haraway, musíme pracovať na „novej technologicko-vedeckej demokracii“ (Haraway 1997: 95). To je naozaj súhrnné, konečné, ohraničené. Táto skutočnosť má mnohé dôsledky, ktoré zdôrazňujú limity sociálneho konštruktivizmu a jazykovo založeného postmoderného myslenia, ktorými som začala tento článok. Z dôvodu spletitosti, ktorej čelíme, potrebujeme posúdiť metodológie, ktoré majú tendenciu podceňovať úlohu biologických a genetických faktorov. Vyžaduje si to nové spojenectvá, ktoré budú viac transverzálne, transdisciplinárne. Myšlienku „udržateľnosti“ navrhujem ako spoločný základ.
„Udržateľnosť“ znamená opätovné zakomponovanie subjektu do hmotne zasadeného vnímania zodpovednosti, etickej zodpovednosti za prostredia, ktoré on/ona obýva. Je to alternatíva ku globálnemu procesu propagovania queer, ktoré by znamenalo iba šírenie kvantifikovaných rozdielov a nie kvalitatívneho decentralizovania hyperindividualizmu. Stávanie sa predstavuje udržateľný posun alebo zmenu, ktorú podstupujú nomádske subjekty vo svojom aktívnom odpore voči tomu, aby boli zahrnuté do komodifikácie svojej vlastnej rozmanitosti. Stávanie sa je „de-programované“ do formy mutácií, rozvratu (poruchy). Ich časový rámec je vždy „pred budúcnosťou“, ide o väzbu súčasnosti a minulosti v akte výstavby a realizácie možných budúcností.
(Rosi Braidotti, Potvrdzovanie afirmatívneho: o nomádskej emocionálnosti)
Súčasťou našej kultúry je, že deti vychováva k poslušnosti, a nie k zodpovednosti. A to je problém. Súčasťou zodpovednosti je, že mám spektrum možností, z ktorých si môžem vyberať. Pre mňa je tvrdenie, že deti nediskutujú, alebo že deti nemajú čo diskutovať, hrozné. Koľko rozkazov a predpôn „ne“ alebo „nie“ používame pri výchove? Rodovo citlivý aspekt je len taký výsek, ale mohli by sme si napríklad uvedomiť i to, že dieťa nemusí mať dokonca ani ten istý svetonázor ako my. Je ťažké zobrať dieťa do kostola, alebo napríklad do chrámu inej viery, akú máme my. No dieťa je autonómny, nezávislý subjekt práv. Má právo stretnúť sa s rôznymi možnosťami videnia sveta a s rôznymi informáciami. Mne príde absurdné, že nikto nehovorí o tom, aké hrozné, sexistické a násilné sú reklamy. A keď tá reklama beží, necháme dieťa, aby ju s otvorenými ústami a zatajeným dychom pozeralo. Toto nám nevadí. Ale keď zrazu niekto chce otvárať deťom možnosti, chce ich vymaniť z toho, čo znevýhodňuje nielen ženy, ale aj mužov, vzniká problém. A pritom toto všetko má dopady na spoločenské štruktúry, v ktorých sa potom pohybujeme a ktoré nás často zošnurovávajú. Deti sú autonómne, od nás nezávislé bytosti, ktoré majú právo na informácie a majú právo sa o sebe rozhodovať. Samozrejme, do miery, v akej sú v tom čase rozumovo a vôľovo vyspelé. A my im pomáhame tým, že im ukazujeme, že neexistuje len jedna možnosť a jedna línia, po ktorej môžu ísť. A už len taká malá poznámka – ak tvrdíme, že to všetko je také prirodzené, ako potom môže jedno predstavenie túto prirodzenosť ohroziť?
(...)
Stratégia ľudských práv je dokument, ktorý pripravuje súčasná vláda. Ja nie som účastníčkou na tvorbe tejto stratégie, iba ten proces sledujem. Tento záväzok súčasná vláda prebrala po predchádzajúcej vláde, pretože chápala, že musí nejako kodifikovať to, čo chce robiť v rámci záväzkov, ktoré má na medzinárodnej úrovni. Stratégia ľudských práv nie je normotvorný dokument, znamená to, že nevytvára ľudskoprávne štandardy. Tie sú dané medzinárodným konsenzom, kde sa takmer všetky štáty sveta – s výnimkou asi štyroch, ktoré nie sú v OSN – zhodli na tom, čo sú štandardy. A táto vláda nerobí nič iné, iba sumarizuje, čo sú štandardy a akým spôsobom ich ide napĺňať. Dovolím si povedať, že viem, aké sú tieto štandardy a na čo slúžia, a kvitujem, že sa vláda k tomu postavila principiálne a už neotvárala diskusiu o tom, čo má byť obsahom týchto štandardov. Myslím si, že sme už naozaj ďalej ako v 16. a 17. storočí. A aj keď k nám to ešte nedošlo, áno, v medzinárodnom ľudskoprávnom diskurze je vedomie, že ľudia, ktorí sa považujú za transrodových, sú jednou z najviac diskriminovaných skupín. A to isté platí o nehetero ľuďoch, pretože tí ešte nemajú garantované ani úplne najzákladnejšie práva, ktoré sa týkajú ich osobného a majetkového života. O tomto už tiež vo väčšine sveta nie je diskusia. Ale nečudujem sa, že ľudia, ktorí často broja proti rodovej rovnosti – a ktorí toho v skutočnosti o nej veľa nevedia –, bojujú aj proti tomu, aby nehetero ľudia tieto práva mali. Spochybňuje to totiž základný princíp, na ktorom je patriarchát postavený, a týmto princípom je heteronormatív. Keď sa zrúti heteronormatív, tak sa môžu zrútiť aj všetky mocenské rodové štruktúry. A ja chápem, že to tým ľuďom vadí. Lebo áno, sexuálna orientácia je nejaké spektrum a tiež to pustíme iba tam, kam nás to spoločnosť aktuálne dovolí pustiť.
(Janka Debrecéniová v diskusii Rod ̶ naše prekliatie? Otvorená diskusia o divadle a rode)
Rozprávanie príbehu maľbou, alebo len tak pri ohni, nemusí byť priamočiare a často vôbec nie je cieľom „príbeh s poučením”, ale samotné rozprávanie, čas strávený či už v magickom kruhu, alebo v prenesenom význame – čas strávený so sebou samou vo svojom kruhu. Myslím, že v „rozprávaní príbehu” je čosi z našej základnej výbavy. Rozprávanie je kľúčom.
(...)
Beriem svoju tvorbu ako bytostnú záležitosť. To znamená, že to nie sú preteky, hoci prostredie umenia, kurátorov, umelcov, resp. trh nie je nič pre slabšie povahy a často vnucuje človeku pocit, že sa treba snažiť zapísať na tej „správnej mape”. Je to všetko ilúzia, je to sebaklam. Úspech je sebaklam, pretože je to dočasná vec závislá od ľudí a ich nálad, preferencií, vkusu. Na správnej ceste sa cítim vtedy, keď mám v tomto smere celkom pokojné srdce, bez očakávaní vonkajšieho úspechu, vtedy, keď sama viem, čo a ako chcem robiť, keď mám radosť z toho, že sa dá nejako pokračovať. To je pre mňa dôležité.
(...)
Ten zvláštny pokoj, byť šťastná a spokojná s tým, ako sa veci majú, je pre mňa veľmi dôležitý aj v tvorbe, nechcieť byť neuroticky niekým iným. Maľovať krok za krokom, nešpekulovať, dovoliť si byť anachronická a slobodná, hlavne maľovať s pokojom v srdci a pocitom, že to asi je na niečo dobré. Možno to znie málo ambiciózne, ale úprimne, čo vieme? Žijeme len svoju prítomnosť, zo dňa na deň, a to nie je málo.
(Jana Farmanová v rozhovore s Michaelou Bosákovou ̶ Žena: partnerka – matka – umelkyňa)
Obsah
KATARÍNA SLANINOVÁ: Emóciami nabitá maľba Jany Farmanovej | 1
SVETLANA ŽUCHOVÁ: Mávam pocit, že kráčam po lane (rozhovor) | 7
LENKA ŠAFRANOVÁ: Čo ak? (nad novou zbierkou K. Kucbelovej) | 17
JUDITH BUTLER: Rámce války: Za které životy netruchlíme? | 21
LUKÁŠ MAKOVICKÝ: Boli ste dnes už rámcovaní? (nad knihou J. Butler) | 32
ALEXANDRA KOVÁČOVÁ: O alkoholoch a ľuďoch (próza) | 39
ROSI BRAIDOTTI: Potvrdzovanie afirmatívneho: o nomádskej emocionálnosti | 43
IVETA ŠKRIPKOVÁ A KOL.: Rod – naše prekliatie? Otvorená diskusia o divadle a rode | 57
JANA MATELOVÁ: Precitnutia a Automatická matka (poézia) | 75
JANA FARMANOVÁ: Žena: partnerka – matka – umelkyňa (rozhovor) | 79
PETER BÚ – BENOÎT VITSE: Všetky tie somariny o ženách (dráma) | 87
ZUZANA ŠMATLÁKOVÁ: Motivické konštanty v prvotine Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej | 109
Recenzie
MARTA BOTIKOVÁ: Čarodejnice v premenách času (LENGYELOVÁ, Tünde. Bosorky, strigy, čarodejnice) | 115
MÁRIA KLAPÁKOVÁ: Okom fotografky (STRACHAN, Anna. Pomer) | 117
ZUZANA ŠTEFKOVÁ: Hraničné stavy tela v limitoch textu (TAMÁSOVÁ, Alexandra. Hranice tela) | 119
MATÚŠ MIKŠÍK: Že vraj poriadok (VÁŠOVÁ, Alta. Menoslov) | 120
KATARÍNA HRABČÁKOVÁ: Kritické rôznobežky (ŠAFRANOVÁ, Lenka a kol. K funkcii subjektu v slovenskej poézii ženských autoriek /tzv. textovej generácie/) | 122
STANISLAVA SIVČOVÁ: Človek tvorí dejiny alebo dejiny tvoria človeka? (MOJŽIŠOVÁ, Zuzana. Genius loci) | 125
DANICA ADAMČÍKOVÁ: Oživenie feministických koreňov v odbore sociálnej práce (BOSÁ, Monika. Feministické korene sociálnej práce) | 126