Derek Rebro: Seba:vedomá poézia

24.03.2021 15:19

 

Kováčiková, Daniela. 2020. SVET:LOM. Bratislava : Vlna - Drewo a srd.

 

Daniela Kováčiková nie je neznáma autorka, jej debutu predchádzalo nenápadné a kvalitné časopisecké publikovanie. Napriek tomu je táto mikro- aj makrokompozične (mnoho miest navzájom prehlbujúco komunikuje) premyslená, jazykovo suverénna a esteticky presvedčivá kolekcia prekvapením, priam udalosťou. Akoby autorkin talent, ktorého textové výsledky sú zintenzívnené precíznou prácou s nimi, vynikol až v rámci väčšieho celku – kniha jej jednoducho pristane.

             Zbierka je rozdelená do výpovedne nazvaných oddielov s priepustnými poetologickými, náladovými aj tematickými hranicami. S tým korešponduje časopriestorová „zauzlenosť“ („ďalšia minulosť v hustej prepletenosti“, s. 47), fraktálovosť („časť v celku, / ukazuje celok v časti“, s. 60), význam (i zámerne ne)posúvajúca návratnosť motívov a myšlienok, aj v podobe plánovania, odhodlávania sa, ktoré naráža na vlastné i cudzie limity. To všetko ústi do reflexie (ne)napĺňajúcich sa akútnych aj dlhodobých cieľov („v prítomnosti nadobúdaš potenciál“, s. 49; „Želanie náchylné uskutočniť sa / je kvôli správnemu načasovaniu / potlačené“, s. 55), procesie života napájaného na rôzne presahy – aj seba samého (s. 62). Uvedené je rozvíjané motívmi ticha, bielej (steny), stopami écriture du corps (telesnosť má v knihe rôznorodé, aj romantické, konotácie): „V žilách ti prúdi atrament“ (s. 17). Sme tiež svedkami (život obkresľujúcich) „tautológií“ („Náhoda: / Jej vlastnosťou je nikdy sa neopakovať v chronologickom poradí“, s. 25) a doslovných opakovaní, ktoré v takto koncepčnej – nie haugovsky podvedome inventárovej – podobe nachádzame aj v (napriek styčným bodom, vrátane ambivalentného postoja k polaritám) poeticky rozdielnom debute D. Moravčíkovej: „v dlaniach držiacich tvoje dlane“ (s. 31); „Vietor vo všetkých smeroch zrušil všetky pozastavené pohyby“ (s. 12).

            Jazyk textov je skôr vecný, pojmovo abstraktný, napohľad anestetický. Sem-tam významotvorne imituje manažérsky žargón („Pravorukí od teba chcú: / Excel tabuľky. / Vieš, že štatistiky sú nezmysel“, s. 15) či (nielen ironicky, ako napr. v novšej tvorbe N. Ružičkovej) odráža (seba)zdokonaľovacie mantry („Buď tam, kde na tom záleží“, s. 40), čo súvisí i so zmieneným – skôr povahovo obsesívnym, než spoločensky dotovaným – (seba)úkolovaním („zásadný dôvod každého návratu / je úloha“, s. 40), ktorým sa sčasti dotýka debutu I. Pekárkovej. V básňach však nie je núdza ani o surrealistickú obraznosť či prírodné metafory, ktoré autorka nevyužíva zosmiešňujúco, skôr organicky súzvučia so zvyšnými registrami jej básnického univerza: „Výkriky mužov a žien stvorených zo stromov / lietajú vzduchom ako ohňostroj //  Byť nažive / je šok“ (s. 45). Neobmedzuje sa na poetologické dichotómie (hoci teda niektoré nielen spochybňujúco reflektuje: „individuálne & duálne“, s. 46), nestráca dych vyhraňovaním sa voči iným (poetikám); ak, tak skôr prostredníctvom (auto)referenčných náznakov a (lehenovsky) hravých podpichnutí, ktoré korešpondujú s občasnou rodovou (potenciálne rodičovskou) subverzívnosťou (s. 21 – 24). Prináša verše, ktoré sú inými síce napájané (okrem funkčne zvnútornených inklinácií k nielen textovej generácii priamejšie zaznie Kucbelovej Šport či ostatná Ferenčuhová), no jednoznačne ťažko uchopiteľné, resp. dráždivo sa z literárnokritických rastrov vymykajúce. 

            Väčšinou sú autorkou zapájané nástroje využívané produktívne na podopretie analyzovaných charakteristík, no výnimočne (keďže prevažne čítame skôr nestereotypné vety typu „ľahostajná ako osud“, s. 46) sa nevyhla polopatizmu („Osobný a nadosobný zároveň“, s. 57), eventuálne ani nie tak banálnemu, ktoré je aj umne reflektované, ako skôr banálne podanému odkazu („prijať neistotu za istotu“, s. 12) či nevtipne humornému miestu: „karty / vyložené na stole / spolu s nohami“ (s. 58). Výpovedné je porovnanie „otrepanej“ vety „tlak ticha je rovnako silný ako tlak slov“ (s. 49) so sugestívnym úryvkom „konverzačne sa stretol s prázdnotou“ (s. 49), dokazujúce schopnosť vyhnúť sa (do budúcnosti) prvému textovému typu.

            Subjekt/ka (v zastúpení rôznych – nielen gramatických – osôb; rozostrená multifolálnosť ju tiež zbližuje s Moravčíkovou) napriek vedomiu „šíreho horizontu“ („vonku je veľa rozptýlenia“, s. 9) túži po (neobmedzujúco stabilnom) zúžení, geografickej stálosti (s. 36, 40) a partnerskej harmónii (s. 23). Postupne k tomu kľukato speje: „v neurčitosť naklonenú kladným smerom: / najhorší možný scenár sa nedeje“ (s. 59). Nielen kniha vo svojom celku, ale aj jednotlivé básne predstavujú dynamické príbehy, woolfovské „hľadanie pokoja nie utiekaním, ale vystavovaním sa životu“, ktorého súčasťou je kompulzívne zadrhávanie, kyvadlové kmitanie (s. 35) medzi (upokojujúcim) vedomím štrukturalisticky pevných („Štruktúra je všetkým“, s. 43), vzájomne podmienených, alternatívy poskytujúcich („v paralelnom svete / prelomových okamihov“, s. 29) archetypov/invariantov (pomenúvaných aj priamo) a ich slobodným, kontextovo posúvajúcim dekonštruovaním (s nateraz – aj verbalizovaným – dôrazom na konštrukcii). Subjekt/ka je na ceste od diferencie k différance (priamejšie na s. 44, 48), a hoci zbierka končí optimistickou pasážou: „na všetko je zrazu čas. / A potom sa môže stať čokoľvek“, súdiac podľa viacerých indícií, možno by protagonistka spolu s Houellebecqom dodala: najmä nič.

            Zhrňujúc, kniha je semioticky komplexná, ponúka viacero interpretačných trás, do ktorých som ani nenazrel, a obsahuje recepčne sugestívne miesta. Je dielom, ktoré je intelektuálne vyzývajúce a umelecky hodnotné.

 

(Skrátená verzia vyšla v Knižnej revue, č. 3/2021.)