Veronika Rácová: Spôsoby sebastvárnenia
Mila Haugová a Etela Farkašová
Ľudská pamäť sa obrazne často premieta do podoby archívu, v ktorom sídlia spomienky na vzdialené i nedávne udalosti. Jej strata, postupné zabúdanie, sa prepája s problematizáciou individuálnej identity, základného predpokladu nevyhnutného na uchovanie si vedomia o tom, kým sme. Pri rozpamätávaní neraz zohrávajú dominantnú úlohu emócie, pocity, dojmy, zmyslové vnemy, ktoré v nás minulé udalosti zanechávajú.
Rozpomínanie a následné rozprávanie o vlastnom živote je nevyhnutne podriaďované selekcii, kombinácii a hierarchizácii, je motivované určitým zámerom a cieľom, vďaka ktorému subjekt jazykovo vytvára a fixuje svoj sebaobraz. Takéto utváranie individuálnej identity nie je čosi stále a nemenné, je to proces, ktorý je neprestajne v dynamike a na ktorom sa významnou mierou podieľame podľa toho, ako o sebe uvažujeme, no zároveň súvisí i s tým, ako nás vnímajú a prijímajú druhí ľudia. Pri rozprávaní o vlastnom živote teda kreujeme, konštruujeme, vyberáme, ale aj revidujeme. Súvislosti, ktoré vytvárame medzi minulou udalosťou a spôsobom jej aktuálneho jazykového stvárnenia, sa neriadia princípom objektívnosti, ale zvýznamnenia individuálne prežitého. Ide teda o špecifický druh diskurzu, pri ktorom otázka pravdivosti či nepravdivosti stráca relevanciu v momente, keď pripustíme, že vždy sa prezentuje svojský uhol pohľadu subjektu, ktorý o sebe referuje. Je to jeho naratív, stojaci na základoch jeho individuálnych či privlastnených spomienok.
Špecifickým spôsobom zaznamenania a znázornenia seba samého je autobiografia. Pri uvažovaní o autobiografickom diskurze sa nezriedka operuje s predpokladom výrazného referenčného vzťahu napísaného k realite, píšuceho subjektu k subjektu, ktorý textovo stvárňuje, akcentuje sa dokumentárny, faktografický charakter. Až W. Dilthey prišiel s názorom, že autobiografia je iba „literárnym výrazom vlastného zamyslenia človeka nad priebehom jeho života" (Finck 1999: 281), ktorý navyše naráža na pamäť. Autobiografia tak sprostredkúva zvnútornené, subjektívne prenášanie dominantných bodov minulého života indivídua do prítomnosti, minulosť interpretovanú z hľadiska prítomného času, čím sa ocitá v blízkosti žánru fikcie (Finck 1999: 283). To predznamenáva, že napísané nemusí a ani nestojí výlučne na faktických základoch a vhodnejšie by bolo vnímať ho ako spôsob umeleckého stvárnenia vlastného života, v ktorom je autor situovaný medzi minulý svet spomienok (s cieľom sprítomniť čitateľovi a čitateľke vybrané), aktuálne prežívaný svet tu a teraz a text, ktorý vytvára s vedomím odstupu od prežitého. Fakt skreslenia, nepresností, zmien je spôsobený nielen zabúdaním, neistotou pamäti, neschopnosťou rozpamätať sa, ale aj cieleným textovým utváraním sa, zväčša novým, iným, neraz lepším spôsobom. V dialógu, ktorý autor nadväzuje so svojím minulým životom, s ktorým je spätý už iba veľmi voľne, tak často prevažuje prítomný hlas, ktorý sa dožaduje istej cenzúry.
V ostatných rokoch sa v slovenskej literatúre otvára viacero príležitostí pozrieť sa na žáner autobiografie. V tomto texte by som sa rada zamerala najmä na podobu ženskej autobiografie u Mily Haugovej a Etely Farkašovej a čiastočne naznačila aj jej prepojenie s poéziou, ktorú obe autorky píšu.
Ženská autobiografia, ako na to upozornila Estelle C. Jelinek (2003), je od autobiografie písanej mužmi v mnohých aspektoch odlišná. Autorkinou ambíciou nebolo kategorizovať v zmysle lepší/horší, išlo jej skôr o upozornenie na rozdielnosti v zachytávaných témach a štruktúre. Vo svojej knihe The Tradition of Women's Autobiography poznamenáva, že ženské autobiografie, okrem toho, že celkom prirodzene akcentujú aj nie veľmi exponované postavenie žien v spoločnosti, často reflektujú pocity inakosti, prípadne odcudzenosti. Zároveň tematizujú aj pochybnosti o tom, či sú ich individuálne skúsenosti vôbec hodné zaznamenávania. Jelinek upozorňuje, že ženy sa pri písaní o sebe nesústreďujú na veľké historické, politické, teda verejné témy ako ich mužské náprotivky, ale najmä na témy osobnejšie – zachytávajú v prvom rade vzťahy: rodinu, priateľov, domáce aktivity, vlastné emocionálne naplnenie, hoci priveľmi intímne záležitosti sú aj v ženských autobiografiách skôr tabu. Odlišná je aj ich štruktúra – kým mužské autobiografie sú štruktúrované skôr chronologicky, čo im dáva určitú logiku a poriadok, ženské, hoci neraz chronologicky začínajú, sa väčšinou nevedome prechýlia k fragmentárnemu zaznamenávaniu, k prúdu, ktorý je rozdrobovaný a nesúrodý. Ženy do svojich autobiografií často vsúvajú aj iné spôsoby stvárnenia seba a druhých – listy, texty, básne, fotografie a pod. Dôvodom tvarovej rozdrobenosti, podľa Jelinek, je, že takéto disjunktívne naratívy a diskontinuitné formy sú vhodnejšie na zachytenie mnohorozmernosti ženského subjektu (Jelinek 2003, Epilóg: 5).
Mila Haugová svoju knihu Zrkadlo dovnútra (KK Bagala, 2009) označuje raz ako autobiografiu (s. 11), inokedy o nej píše ako o spomienkach, subjektívnych pamätiach-príbehoch, ktoré prinášajú „fragmenty archívov tela, duše, ducha", formujúce sa „pamäťou a spomienkami" (s. 9). V knihe sa usiluje pridŕžať určitej chronológie, rozprávanie o svojom živote časovo ohraničiť, aby vytvorila aspoň čiastočne celistvý obraz o tom, čo ju vytváralo a vytvára (s. 11), no tá sa jej pomerne rýchlo rozbíja.
Predznamenaním autobiografie, ako na to sama odkazuje, boli Archívy tela (DaS, 2004). Už v nej žánrovo a druhovo variabilne – raz vo forme básne, úryvku z denníka, úvahy, inokedy listu, náčrtu sna, ale aj k textu sémanticky a hodnotovo rovnocennej fotografie či kresby – zachytila mnohé témy a úryvky, ktoré sa opakovane vracajú aj v knihách Zrkadlo dovnútra a Tvrdé drevo detstva (KK Bagala, 2013). V Archívoch tela, ktoré boli zrejme zamýšľané primárne ako kniha poézie (vyšli v edícii Poézia), otvorene a autenticky odhaľuje najdôležitejšie, priam iniciačné, zážitky, zaznamenáva totálnu „skúsenosť s telom" (Archívy tela, s. 23) – minulé oživuje nielen emocionálnou pamäťou, ale aj pamäťou tela. V skutočnosti je však kniha natoľko žánrovo rôznorodá, že o nej ťažko hovoriť ako o básnickej zbierke. Je to skôr prvý náčrt neskoršej – rozšírenej – autobiografie, zaznamenávajúci prežité nielen poetickým, ale aj vecným, niekedy až dokumentárnym jazykom.
Nájdeme tu i niekoľko textových fragmentov, ktoré sa v takmer nezmenenej podobe presunuli z kontextu básnickej zbierky do kontextu autobiografie, pričom výrazové stvárnenie zachytávaných udalostí sa v týchto dvoch diskurzoch prekvapivo nijako významne neodlišuje. Všimnúť si to môžeme napríklad na textovom spracovaní traumatizujúceho zážitku narušenia súkromia, ktorý so sebou prinášal možnosť existenciálneho ohrozenia blízkeho človeka:
Domov
: nie náhodou sa v krátkom texte dvakrát mihne smrť. vpád brutality
a života, v ktorom sa nedá skryť pred ničím, nikde
ani vo svojom vlastnom byte. 12. 12. 2001 sa vrátime z cesty domov a
už pri otvorení dverí zavanie hrozný chlad: v zadnej izbe je
kameňom veľkým ako dve päste rozbité okno.
izba pláva v skle. črepy zaplnili celý priestor. je zima. vonku. vnútri.
okno opravia až na druhý deň. trvá mi tri týždne kým som schopná vojsť
do izby. kameň spadol na posteľ. spáva tam dcéra. keď ma príde navštíviť.
TY si pozametal a pozbieral kusy skla i drobné trblietavé
úlomky. JA som na druhý deň vyhodila KAMEŇ.
(Archívy tela, s. 77)
XXX
Vpád brutality a života, v ktorom sa nedá skryť pred ničím, nikde, ani vo svojom
vlastnom byte. 12. 12. 2001 sa vrátime z cesty domov a v zadnej izbe je kameňom veľkým ako dve päste rozbité okno. Izba pláva v skle, črepy zaplnili celý priestor --- je zima vonku i vnútri. Okno opravia až na druhý deň. Trvá mi tri týždne, kým som schopná vojsť do izby... kameň spadol na posteľ: spáva tam dcéra...
keď ma príde navštíviť...
(Zrkadlo dovnútra, s. 155)
Texty nevykazujú zásadnejšie rozdiely, hoci z ich žánrovej podstaty, ktorá narába u čitateľa a čitateľky s odlišným spôsobom recepcie aj axiológie, by sa dal očakávať opak. Už na prvý pohľad je zrejmé, že sa, najmä v použití výrazových prostriedkov, nijako významne neodlišujú – pri autobiografickej fakticite, až dokumentárnosti sa stráca básnický rozptyl, sémantická viacznačnosť, estetické pôsobenie. Najmarkantnejšia odchýlka je azda iba v tom, že úryvok z textu zasadený do kontextu básnickej zbierky je veršovo členený, zlom nastáva v jeho polovici, keď sa výpoveď fragmentarizuje, rozbíja, smeruje k poetickejšiemu zobrazeniu a pointe, čím sa potenciálne zvyšuje možné sémantické napätie. Druhý text postupuje plynule, bez násilných narušení v podobe nadužívanej interpunkcie, no o udalosti referuje rovnakým výrazivom.
Podobných textov, textových fragmentov, stvárnení rovnakej témy, ktoré sú v Haugovej básnických zbierkach a prestupujú aj do kníh Zrkadlo dovnútra či Tvrdé drevo detstva, je nesmierne mnoho. Hranice medzi poéziou a autobiografiou sú v jej prípade veľmi tesné a priepustné, hoci je dôležité povedať, že iba veľmi výnimočne sa stretávame s natoľko dokumentárnym a explicitným stvárnením, aký sme mohli vidieť v predchádzajúcej ukážke (v najnovšej zbierke Cetonia aurata je to napr. text O Mongolsku). Tieto transgresie sú spôsobené tým, že Haugovej poézia, ktorou sa sama priradila k tzv. confessional poetry, k poézii spovedného charakteru (Zrkadlo dovnútra, s. 70), má výrazné autobiografické východiská. V básňach sú hrdinka a autorka prepojené veľmi tesne, okolnosti písania básne (napr. ich presným datovaním, časovým a priestorovým ukotvením) a zaznamenané v básni (kobylka Daisy, pes Maxo, Zajačia Dolina, Vráble atď.) sa stávajú v oveľa väčšej miere overiteľnými, než ako sme na to zvyknutí u iných autorov/autoriek (k tomu pozri aj Sontag – Graham 2001). Autobiografický charakter Haugovej poézie však primárne nezostáva na rovine otvoreného a priameho sebareferovania o intímnom, súkromnom, individuálnom prežívaní (ako sme to mohli vidieť v zvolenej ukážke), ale ide nad to.
Prestupovanie jednotlivých tém, osôb, zážitkov, zaznamenávanie vlastného prežívania, skúseností a ich rôzne/podobné/rovnaké textové stvárnenie v básnických knihách i autobiografiách, majú u poetky spoločného menovateľa – písanie ako bytostnú nevyhnutnosť. V tom prichádza v jej tvorbe ako takej k významnému prieniku. Poetka v rôznych textových podobách opakuje, rekapituluje, rekonštruuje, nabaľuje, rozširuje, ale aj zužuje už niekedy napísané. To sa stáva nielen jej bytostným sebazáznamom, ale aj spôsobom utvárania sa. V mnohých svojich textoch zvýznamňuje akt písania, definuje ho ako sebazáchovnú činnosť, vyzdvihuje, až mýtizuje svoju identitu poetky, čo je, ako sama píše, do istej miery zárukou odlišnosti: „Písaním som sa predovšetkým chcela vymknúť z radu. Vytvoriť svoj svet, svoju záhradu, náhradu raja." (Zrkadlo dovnútra, s. 70). Potreba sebavyjadrenia, neustávajúceho sebazáznamu a tým aj sebakreovania je u Haugovej neprehliadnuteľná a prejavuje sa napríklad aj v už spomínanom datovaní textov, rovnako ako v periodicite jej literárnej produkcie, na ktorej upozorňovanie poetka reaguje zväčša dosť citlivo.
Nutnosť vyjadriť svoju bytosť a existenciu so všetkými aspektmi – či už poéziou, poetizovanou autobiografiou, úryvkami z denníkov, snov, fotografiami, kresbami, materiálmi dokumentárneho charakteru ako istými správami z vlastnej minulosti (cestovné lístky, obálka listu, pohľadnica a pod.), púšťanie sa do preskúmavania toho, čo jej predchádzalo, teda do mapovania stôp predkov v sebe samej – je zásadnejšia, ako potreba vyjadriť čokoľvek spoločensko-politické, verejné, pretože to je pre autorku priveľmi všeobecné, neosobné, nedotýkajúce sa. Jej subjektívne individuálne svedectvo o dobových udalostiach, o spoločensko-politickom kontexte, nájdeme iba v náznakoch pri spomienkach na uväznenie otca, teda pri tom, čo ňou samou prešlo – za zaznamenaniahodné považuje predovšetkým to, čo sa jej skúsenostne dotklo. No aj napriek tomu, že jej autobiografické stvárnenia prežitého výraznejšie nemapujú dobové spoločenské udalosti, literárnohistorickú hodnotu im nemožno uprieť.
V tvorbe teda v rôznych diskurzoch dominantne stopuje seba samú za účasti spätých udalostí a ľudí, ktorí jej identitu spoluvytvárali/spoluvytvárajú, podieľali/podieľajú sa na nej. Určujúce sú preto v jej autobiografickej poézii i poetickej autobiografii vzťahy. V prvom rade je to vzťah s mužmi, ktorý sa textovo premieta ako láska, vášeň, extáza, život, existencia, nesmrteľnosť, teda telesné – duševné – spirituálne, nezriedka dovedené do mýtizovaných, až sakralizovaných polôh, sú totiž základným potvrdením života, plnosti a radosti z existencie bez vekových limitov, sú prejavom naplnenia prítomného okamihu voči a navzdory smrti v záhrade tela a labyrinte jazyka. V ďalšej rovine je to viacgeneračný vzťah na línii matka – dcéra, dcéra – matka, stará matka – vnučka.
Estetizovaný spôsob neprestajného sebazáznamu, sebautvárania a sebastvárnenia prostredníctvom písania sa premieta do všetkých poetkiných textov. Hovoriť preto v jej prípade o výraznejších autorských posunoch nie je celkom namieste – u Haugovej sa jednotlivé knihy prestupujú, sú navzájom späté, zviazané a odkazujú k identite poetky, ženy, milenky, matky, starej matky, dcéry, ktorú si aj takýmto, neraz intímnym a emocionálnym textovým zrkadlením, utvára, vedome aj intuitívne buduje.
Niekoľko kníh autobiografického charakteru nájdeme aj u filozofky, prozaičky a poetky Etely Farkašovej. V knihe Pláne približne zapamätaného (VSSS, 2012) prináša náhľad na formujúce udalosti zo svojho života, pričom text má esejistický aj dokumentárno-spomienkový charakter a jeho predzvesťou boli knihy Uvidieť hudbu a iné eseje (VSSS, 2003) a Fragmenty s občasnou túžbou po celistvosti (VSSS, 2008). Farkašová si vo svojich knihách, ktoré nenazýva priamo autobiografiami, reflexívnym spôsobom kladie otázky o sebaformovaní, o vonkajších vplyvoch a ich vnútornom prežívaní, tvarovaní svojej súčasnej podoby, zároveň pátra po tom, čo sa v jej pamäti a spomienkach zvýznamní natoľko, aby to bolo hodné textového zaznamenania, interpretácie minulého, rozpamätaného v prítomnom čase. Jej ambíciou, ako o tom sama píše, nie je zachytiť udalosti tak, ako boli, pretože naráža na limity pamäti, ktorú často tematizuje aj vo svojej poézii.
Text Plání je koncipovaný ako raz kratšie, inokedy dlhšie útržky spomienok, úvah, epizód, ktoré dovolila pamäť v celej svojej neistote. Autorka v nich pokojne, rozvážne, pod prísnou intelektuálnou kontrolou približuje rané aj neskoršie detstvo, mladosť, dospelosť, kľúčové momenty z rodinnej histórie. Sústreďuje sa na utváranie identity rodu, zároveň prináša náčrty formovania vlastnej identity, približované nastoľovaním otázok, napríklad o paralelnom stvárnení svojho či kohokoľvek príbehu pri odlišnom radení udalostí, ktoré ho utvárali, čím odkazuje na inšpiračné zdroje, najmä V. Woolf. V torzách spomienok prináša historizujúci pohľad na seba, udalosti a ľudí vo svojom živote, z ktorých dominantné postavenie má otec, náčrty príbehov širšieho príbuzenstva, podčiarkuje nevyhnutnosť rodokmeňa. Pozornosť čitateľa a čitateľky takmer v celej knihe upriamuje na intelektuálnu atmosféru v rodine, vysokú hodnotu vzdelania a vzdelávania sa, intelektuálne rozvíjanie sa čítaním a priamymi rozhovormi (píše až o čitateľských orgiách /s. 31/). Záver knihy sa oblúkovito vracia k jej začiatku, uzatvára sa tým, čím sa začínala.
Jej písanie je, ako to sama naznačuje, vlastne tkaním, textovaním (dôležitým motívom v jej tvorbe je Arachné a tkanie plátna), posplietaným z rôznych diskurzov, nájdeme v nich spomienku, úvahu, reflexiu, impresiu. Dominantný charakter má metóda (seba)spytovania sa, využívaná najmä v esejistických fragmentoch, kladenie si vážnych, no stále iba rétorických, otázok, na ktoré sa pokúša nájsť odpovede aj mimo textu. Prináša aj filozofujúce nazeranie na problematiku identity, pamäte (v jej textoch ide nielen o približne zapamätané, ale aj presne zapamätané /s. 116/), biografiu, písanie. Venuje sa témam ženskej pamäti ukotvenej v podobe ženskej genealógie; pre jej tvorbu je príznačné zaznamenávanie otázok súvisiacich s rodovou problematikou, ktorá sa vinie aj jej básnickou tvorbou. Farkašovej písanie je poučené tým, čomu sa profesijne venuje, často odkazuje na intelektuálne inšpirácie a textovo podporuje svoju identitu filozofky, intelektuálky, čo môže nechtiac poukazovať na istú strojenosť, štylizovanosť.
Na rozdiel od Haugovej má jej rozprávanie udalostí z vlastného života v Pláňach zjavnejšiu chronologickú štruktúru, ktorá je narušovaná filozofickými a reflexívnymi digresiami. V oveľa väčšej miere sa sústreďuje aj na témy dotýkajúce sa dobového spoločenského kontextu, či už zažité priamo, v osobnej skúsenosti, alebo sprostredkované z druhej ruky príbuzenstvom (napr. spomienky na vojnu). Ich prostredníctvom odhaľuje, ako nákazlivo a zhubne sa spoločenské premietalo do súkromného. Zachytáva vlastnú neistotu, bezradnosť, detskú naivitu, dôveru aj zmätenosť (zážitok s pionierskou vedúcou, ktorá nabádala deti, aby donášali na vlastných rodičov a príbuzných), znechutenie z toho, že akceptáciou náhradného riešenia poprela seba samu (verejné vyhlásenie jej sproblematizovalo prijatie na vytúženú vysokú školu), obavy z negatívneho kádrového posudku, ktoré prispeli k eskalovaniu napätia v rodine a pod. Na mnohých miestach však zachytáva aj svoju výlučnosť, jedinečnosť, výnimočnosť – poukazuje na ňu hneď v úvode, zobrazením zážitku z raného detstva (pri ceste vlakom ako niekoľkomesačné batoľa schopné zakričať Verrr-nárrr /s. 8/), zvýznamňuje vlastné detské bdelé snenie, obrazy, ktoré sa jej zjavovali, prežívanie života knižných hrdinov a hrdiniek a pod.
Niektoré témy a motívy, ktoré Farkašová naznačuje v autobiograficky ladených prózach, sa prekrývajú či prevrstvujú aj v jej básnickej tvorbe. Aj v nej sa stáva základnou témou problematika identity a pamäti: „zapamätané / slová, / veci, / pohyby, / a najmä tváre / (s priradenými / menami) / pomaly miznú, / rozplývajú sa: / škvrny pamäti, / ktorá samu seba / nespoznáva // iba pocity, / nejasné, / váhavé, / mätúce, / a občas aj / zradné" (Na rube času, s. 29). Farkašovej básne vznikajú vo vnútornom rozjímaní, uvažovaní, sú pokojným, vysoko disciplinovaným, nijako básnicky neexaltovaným, ale ani umelecky výnimočným (seba)pozorovaním a (seba)zaznamenávaním. Jej poézia je premyslená natoľko, až sa táto precíznosť stáva jej hlavným problémom, je za ňou vidieť vysokú mieru úsilia, prejavujúceho sa napríklad v dôslednej práci s interpunkciou, tvarom a významom slova, k čomu sama autorka odkazuje vo svojich textoch: „ak zvolí nesprávne slovo, premárni zase jednu príležitosť" (Uvidieť hudbu, s. 11). Treba povedať, že jej eseje a autobiografické prózy sú v mnohých ohľadoch oveľa zaujímavejším a autentickejším čítaním ako jej poézia. Nedostatkom Farkašovej básnických textov je, že hoci sa usiluje cez ne priniesť poznávacie aj estetické hodnoty, zároveň do určitej miery vystaviť aj seba samú, vidno za nimi v prvom rade toto úsilie, ktoré je často kŕčovité. Jej výraz a autorský štýl sú miestami priveľmi patetické, ornamentálne či anachronické, básnické obrazy niekedy natoľko prekonštruované, až pôsobia bizarne: „niet bernardína, / ktorý by sa zjavil na tvojom obzore, / a, vlastne, niet už / ani obzoru" (Na rube času, s. 39).
Farkašová nielen udalosti a javy, ale aj svoju textovo vytváranú identitu mapuje v jej viacznačnosti, viacvýznamovosti. Identita nie je trieštená násilne ani náhodne, je prirodzene viacdimenzionálna, ale usporiadaná, a v miestach stretu rôznych Ja sa prekrýva a splýva. Jej sebazaznamenávanie je iné ako v prípade M. Haugovej, u ktorej je silnou, až existenciálnou nevyhnutnosťou – nejaví sa ako natoľko bytostné, čo je spôsobené najmä tvarom a výrazom, faktom, že autorka si v mnohých textoch volí vedomý intelektuálny odstup, možnosť perspektívy, čo sa textovo najčastejšie premieta ako písanie v 3. osobe sg. Písanie u nej skôr zrkadlí jeden z možných spôsobov pokojného a premysleného sebadefinovania a sebapochopenia, ide o dôsledne racionálne kontrolované (v niektorých prípadoch aj objektivizované), viachlasné písanie o sebe, prelínané v rôznych textových obmenách.
Pramene:
FARKAŠOVÁ, E. 2003. Uvidieť hudbu a iné eseje. Bratislava : VSSS.
FARKAŠOVÁ, E. 2006. Na rube času. Bratislava : Iris.
FARKAŠOVÁ, E. 2008. Fragmenty s občasnou túžbou po celistvosti. Bratislava : VSSS.
FARKAŠOVÁ, E. 2012. Pláne približne zapamätaného. Bratislava : VSSS.
HAUGOVÁ, M. 2004. Archívy tela. Bratislava : Drewo a srd.
HAUGOVÁ, M. 2009. Zrkadlo dovnútra. Bratislava : KK Bagala.
HAUGOVÁ, M. 2013. Tvrdé drevo detstva. Bratislava : KK Bagala.
HAUGOVÁ, M. 2013. Cetonia aurata. Bratislava : SS.
Literatúra:
FINCK, A. 1999. Pojem subjektu a autorství: K teorii a dějinám autobiografie. In
PECHLIVANOS, M. – RIEGER, S. – STRUCK, W. – WEITZ, M. Úvod do literární vědy. Praha : Herrmann& synové, preklad M. Petříček, s. 279 – 289.
JELINEK, E. 2003. C. The Tradition of Women's Autobiography. From Antiquity to the Present. [e-Book], Xlibris Corp.
NÜNNING, A. (ed.). 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno : Host, s. 330.
SONTAG, K. 2001. Graham, D. eds. After Confession. Poetry as autobiography.
Minnesota : Graywolf Press.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 5 – 6/2014.