Mária Klapáková: Odstúp nazri zotrvaj

30.03.2015 14:03

 

Rebro, Derek. 2014. Ako tieň na pľúcach. Levoča : Modrý Peter

 

Možno nie celkom obvykle začnem svoje uvažovanie o druhej zbierke Dereka Rebra Ako tieň na pľúcach citátom z recenzie Michala Rehúša, ktorý sa k básnikovej predošlej knihe Okamih pred dopadom vyjadril nasledovne: „[N]a uchopenie zbierky (...) stačí zopár základných šifier ako deštrukcia/perforácia, telesnosť/zmyslovosť, priestor a zrkadlenie. Takmer každému slovu, motívu, veršu by sa dala pripísať jedna zo spomenutých kategórií. (...) V Rebrovom debute sa len pomerne ťažko hľadá priestor, kam by sa jeho poézia mohla ďalej uberať. (...) Ale nechajme sa prekvapiť.“[1] V nadväznosti na toto konštatovanie by sa totiž Rebrova druhá zbierka dala skutočne považovať za prekvapenie, keďže autor dokázal svoje písanie posunúť na ďalšiu úroveň, a to aj napriek tomu, že nijako výrazne nezmenil tematiku (otázky identity subjektu, prevažne partnerský vzťah), motiviku (opakujú sa napríklad motívy ihly, balóna, vlasov, kože, kameňa, ale aj abstraktnejšie ako pohyb či prenikanie v rôznych formách a s rôznou intenzitou) ani formálnu stránku svojich básní. Taktiež, ak pri Rebrovom debute kritika poukazovala na to, že jeho poézia pôsobí ostro, úsečne, fragmentárne či stroho, všetky tieto vlastnosti si autorove básne ponechávajú, dokonca z jazykového hľadiska sú ešte „úspornejšie“ a syntakticky uvoľnenejšie. Čo sa však mení, je schopnosť lyrického subjektu vypovedať o sebe, básne tak z obsahového i formálneho hľadiska pôsobia istejšie. Ak teda pri čítaní debutovej zbierky mohla prílišná strohosť brániť v porozumení a fungovala najmä ako „plenta“ medzi textom a čitateľom či čitateľkou, v druhej zbierke ide Rebrov subjekt „s kožou na trh“ a jeho texty pôsobia hodnovernejšie.

V zbierke Ako tieň na pľúcach Derek Rebro čiastočne upúšťa od (naoko) asociačného reťazenia abstrakcií, pri ktorom môže dôjsť k dezinterpretácii, respektíve je z dôvodu nízkej miery (významovej) koherencie medzi jednotlivými veršami náročné/nemožné nájsť interpretačný kľúč. Aj takéto básne síce motivicky zapadajú do koncepcie zbierky, no v konečnom dôsledku text výraznejšie neposúvajú: „vyskočiť z pahreby / do vriacej // obzrieť sa / nedovidieť // lámu // v (žiadnom) kolese // nanovo prekreslený // obrys / (ne)istého“ (s. 15) či miniatúra „zbrklo sa pohlo / smerom k ihlici“ (s. 59). Výskyt takýchto veršov je však prirodzený, najmä z dôvodu, že kniha obsahuje takmer šesťdesiat básní. Ak teda použijem osvedčené kritické klišé, aj pre túto zbierku platí istá hodnotová rozkolísanosť, ktorá vzhľadom na ustálenosť a hermetickosť autorovej poetiky nie je výraznejším problémom zbierky. Za najpresvedčivejšie napriek tomu považujem básne, v ktorých sa Rebro vzdáva abstrakcie a vytvára „hmatateľné“ obrazy, ktorými kompenzuje striktné priraďovanie abstraktnejších veršov. Za všetky možno uviesť napríklad text: „nalej do taniera / po okraj // stola sa rozvinie // k stene dvor // // polievkové oká // polej záhon // za ohradou plot“ (s. 61), alebo: „v maku pristúpia // zaspia / miesiť cesto // lôžkami sa pripomeň / za rohom dýcha // (za)dom vstupuje / závin požuje“ (s. 55). Práve umiestňovanie jednotlivých obrazov do konkrétnejších (niekedy aj syntakticky či zvukovo jasnejších a pevnejších) väzieb a vytváranie „situácií“ pridáva Rebrovej poézii na autenticite. Jeho básne sa stávajú intímnejšími, čo je spôsobené azda aj tým, že sa takto aspoň okrajovo približujú osobnej poézii v klasickom zmysle slova.

So zvyšovaním uchopiteľnosti, „hmatateľnosti“ básní a s tým súvisiacim „znižovaním vysokého“ sa viaže aj využívanie konkrétnych obrazov, ktoré priamo nepomenúvajú stav subjektu, ale, ako som už naznačila, dotvárajú predstavu o situácii alebo priestore, v ktorom sa subjekt nachádza: „na terase / v zlomenom lehátku“ (s. 14), „nedopitá kofola / dokonavé slnko // v cukrovej vate / sršeň“ (s. 22) alebo: „v slnečný deň dav // trh s kvetmi“ (s. 42). Prostredníctvom podobných motívov vstupuje do Rebrovej poézie aj každodennosť, respektíve tradičnosť či tradícia. Tú nachádzam napríklad v motívoch medu (s. 27, s. 31), trhania a zalievania byliniek (s. 28), púšťania šarkana (s. 54), miesenia cesta (s. 55), ôk na polievke (s. 61), levandule v skrini (s. 66), korenia v herbári (s. 68) či veštenia z kávy (s. 71). Možno čiastočne nadinterpretujem, no nazdávam sa, že tieto motívy môžu sekundárne naznačovať aj tradičnosť v každodennom fungovaní „netradičného“ (neheterosexuálneho) vzťahu dvoch partnerov, ktoré sa od iných vzťahov v podstate neodlišuje. Zároveň sa cez ne vytvára vzťah medzi súčasným a tradičným, azda až ľudovým. Tieto zložky sa v niektorých prípadoch dopĺňajú, najmä vtedy, ak sú súčasťou bežného života subjektu: „vytrieď rukávy // do každého kus levandule / zvyšné postrihaj a na dno skrine / nepremýšľaj / každý deň“ (s. 66). Napätie však vzniká, keď tieto „ľudové“ prvky vystupujú samostatne, respektíve v opozícii k nepríznakovým javom, vtedy dochádza k ich deštrukcii: „nalámaný chlieb / polámaný kríž // obyčajné paralely / utopené akvabely // naslinený prst / nepýta // kroje horia / biče praskajú // na námestí šaty / nad kolenom trup“ (s. 72). A hoci ani táto báseň nepatrí k tým najjasnejším, aj v tomto prípade platí, že problematické sú najmä tie texty, ktoré podobné „odrazové“, presné verše neobsahujú a čitateľ či čitateľka sa okrem kontextu príbuzných básní nemá pri interpretácii čoho zachytiť.

Čo však pri momentálnej podobe Rebrovho písania považujem za vratké, je práca so zátvorkami. Ich využívanie je pri autorovej skratkovitej metóde písania síce logické, keďže sa prostredníctvom nich dá na malej ploche vyjadriť väčšie množstvo významov. Vo viacerých prípadoch však práve takouto snahou vzniká síce invenčný, no zároveň bizarný a umelecky nie príliš presvedčivý výsledok: „šum (s)vetra“ (s. 29), „vraciame si (tele)gram“ (s. 40), pečeň (spra)cúva (s. 48) či „vášeň // (b)análna“. Posledný uvedený príklad síce naznačuje pre Rebrovo písanie charakteristický homoerotický motív, no explicitnosť pomenovania v spojení so slovnou hrou uberá na účinku. Pri väčšine spomenutých slovných hier však môže byť snaha o prílišnú jazykovú invenciu a podobné navrstvovanie významov nadproduktívna a dochádza, naopak, k tomu, že sa text, s už i tak malým množstvom konektorov, ešte viac znejasní, prípadne môže takáto práca s jazykom pôsobiť samoúčelne. Za vydarený ale považujem napríklad verš „navlas(och) podobní“ (s. 32), ktorý vyjadruje blízkosť a zároveň fyzickú podobnosť partnerov, či „(st)riasa v hrdle“ (s. 40), kde oba významy evokujú zaseknutie, nepríjemnú prekážku. Iným prípadom je logické využívanie zátvoriek na odlíšenie gramatických osôb, a to najmä v prípade vypovedania o partnerskom vzťahu („vlož(me) odkaz / krop(me) nocou“, s. 74), keď vďaka zátvorkám na označenie dvoch osôb postačí jedno slovo. Za „neškodné“ možno považovať využívanie zátvoriek ako formy negácie či vyjadrenia drobných sémantických posunov („(pre)rušená“, s. 24 či „v(y)dychuješ“, s. 68), keď sa význam výpovede dramaticky nemení, len sa modifikuje.

Ak som v úvode naznačila pretrvávajúcu ostrosť Rebrovej poézie, je potrebné doplniť, že tá je zachovaná najmä na úrovni formy. Ak sa totiž v texte vyskytne motív evokujúci ostrosť, často býva kompenzovaný oblosťou: „každá časť // nadobudnuté // ihlicu // koleso“ (s. 13), prípadne: „skús do balóna / ihlu ovládni znútra // otvor poškodí / (o)tvor zacelí“ (s. 48). V druhom prípade je navyše ostrosť ihlice neutralizovaná aj zvukovo, výskytom vokálu o. Ostrosť a sterilita sa však v tejto zbierke spájajú tiež s novým výrazným motivickým zdrojom, ktorým je nemocničné prostredie, respektíve motívy súvisiace s chorobou a umieraním (s čím pracujú aj ilustrácie Lucie Tallovej, predstavujúce napríklad mikroskop, skalpel, stetoskop či kovovú posteľ). V tejto súvislosti sa v knihe objavujú motívy zlomeniny, ihly, nosidiel, nemocničnej chodby a nosný motív tieňa na pľúcach, ktorého význam odkrýva záverečná báseň: „prestreli / odniesli z kolotoča // zakaždým spolu // ako tieň s pľúcami / ako meď v pohári / telo i výčnelok / očami sem / nohami tam“ (s. 75). Tá priamo prepája partnerskú a „nemocničnú“ líniu zbierky, partneri sú tu modelovaní ako neoddeliteľné časti, respektíve ako jeden celok (ak sa predsa len oddelia, tak iba bolestivým „zákrokom“).

Za jedno z produktívnych motivických východísk možno, najmä v záverečnej tretine knihy, považovať zobrazovanie homoerotiky. V tejto súvislosti sa k Rebrovej zbierke vyjadrila napríklad Zuzana Husárová, ktorá pre český časopis A2 odpovedala na otázku týkajúcu sa svojich literárnych preferencií za uplynulý rok takto: „Mojou favoritkou je zbierka Dereka Rebra Ako tieň na pľúcach, a to z nasledujúcich dôvodov: pre svoje u nás prelomové, a pritom subtílne tematizovanie homoerotiky je vzhľadom na súčasné slovenské ovzdušie viac než prínosná, pre opieranie sa o feministickú pozíciu pri mužskom subjekte veľmi podnetná, pre svoj minimalistický slovný výraz, radikálne rozbitie vetných a veršových štruktúr a otázky, ktoré kladie, je pre čitateľa bielym šumom, v ktorom do seba vrážajú nielen echá viacerých hlasov, ale aj miesta nedourčenosti a paralelné významové jednotky.“[2] S Husárovej názorom sa viac-menej stotožňujem, keďže je nepopierateľné, že Rebrova poézia je v našom kontexte osobitá, minimálne čo sa týka kompatibility napríklad naznačeného tematizovania homoerotiky a umeleckej hodnoty. Totiž tak, ako môže byť gýčovito a prvoplánovo spracovaná „heteroerotika“, môže sa to stať aj v prípade homoerotických básní, čo, našťastie, nie je Rebrov prípad. Na druhej strane, nie všetky takto ladené básne pokladám za vydarené, a to napriek tomu, že sa dajú považovať za tematicky „prelomové“ či dokonca pomerne presne vyjadrujú a popisujú konkrétnu situáciu, stav subjektu: „roky s tebou / toky (bez) iného // zrnká (ne)presypem / klíčia // (roz)pálené telá / rovný povrch // vášeň / (b)análna // množme sa do mušle / prilož k hlavne / vlož(me) odkaz // krop(me) nocou“ (s. 74). Okrem už spomenutej (b)análnosti sa v tejto básni objavuje viacero až príliš jednoznačných motívov (tok, zrnká, telá, noc), všeobecne i v porovnaní s ostatnými, komplikovanejšie interpretovateľnými básňami sú tie homoerotické, respektíve v niektorých prípadoch „homoromantické“ významovo priezračnejšie. Naopak, napríklad verše „som svoj v tebe / si svoj vo mne“ (s. 67) sú síce podobne explicitné, no o povahe vzťahu vypovedajú intenzívnejšie a intímnejšie než priame vyjadrenie o rokoch prežitých v partnerstve z predošlej citovanej básne.

Ak som v úvode naznačila polemiku s názorom Rehúša, podľa ktorého Rebrovo písanie nemá príliš veľa možností napredovania, aj pri dopisovaní recenzie sa domnievam, že som tak spravila oprávnene. Druhá autorova zbierka totiž dokazuje, že aj z úzkeho okruhu motívov a úsporného jazyka sa dá ťažiť (samozrejme, netvrdím, že natrvalo). Dôležité je nájsť si vhodný spôsob, ako podobný typ textu čítať. Mne sa, parafrázujúc Rebrovu báseň +++ (svetlomety), osvedčila metóda „odstúp nazri zotrvaj“, čo môže pripomínať návštevníčku či návštevníka galérie, stojacich pred obrazom. V Rebrovom prípade totiž nejde o poéziu, ktorej „zložky“ by sa dali čítať jednotlivo, naopak, prílišné priblíženie a zameranie sa na konkrétny detail môžu konkrétnu báseň rozostriť, skomplikovať. Na zbierku som sa preto pokúsila nazerať ako na celok a vnímať jednotlivé básne v súvislostiach a paralelách s tými ostatnými. Aj vďaka tomu bolo možné pri čítaní dlhodobejšie zotrvať a overiť, že Rebrovo písanie nie je v našom kontexte len homoeroticky či „homoromanticky“ špecifické, ale obstojí aj svojou, od doby nezávislou, umeleckou hodnotou.

 

Pôvodne vyšlo v Glosolálii, č. 1/2015.

 

 



[1] Pozri Rehúš, M. 2010. Emo-poézia. In Romboid, č. 10, s. 86 – 87.

 

[2] Dokument je dostupný na: http://a2larm.cz/2014/12/anketa-literatura-2014/.