Čo nájdete v čísle 4/2013

28.11.2013 19:54

 

Tlačená podoba čísla je v predaji. Časom bude publikovaná v našom archíve, zatiaľ pre vás vyberáme ukážky:

 

 

„V jeden deň sa pridávam k právničkám a sociálnym pracovníčkam z mimovládnej organizácie. Ideme do mediačného centra. Uzavretý areál Welayatu je plný ozbrojených mužov. Vnútri mrazivo chladného prepravného kontajnera sa zhováram s dvadsiatničkou Masudou. Šťastne mi rozpráva o tom, ako pre ňu sociálna pracovníčka ‚urobila zázrak‘. Zrazu sa skloní a pobozká jej rukáv. Keď Masuda prišla do centra prvý raz, bola zúfalá: manžel, jeho matka i jeho sestra ju takmer každý deň bili. To všetko preto, lebo manželovi nedala dieťa. Potom právnička vysvetlila Masude, a neskôr aj jej manželovi, aké majú podľa štátneho práva a podľa šaríe práva a povinnosti. Počas ďalších štrnástich stretnutí s Masudou a jej manželom, na individuálnych aj spoločných schôdzkach, sa sociálnej pracovníčke podarilo dôjsť k rodinnému zmiereniu založenému na dohode o dobrom (moslimskom) správaní. Masuda je dnes šťastná a vraví, že manžel sa k nej dokonca správa milo. (V dohode sa píše, že nikto z rodiny ju nesmie udrieť ani ju nútiť nosiť burku.)

Teraz tu sedí zavinutá v tmavohnedých šatách s ladiacou šatkou na hlave a usmieva sa. Vedľa nej sedí jej matka, drobná žena s burkou odhrnutou z tváre. Masudina matka hovorí: ‚To všetko vďaka tomu, že nám právnička vysvetlila, že žena má ľudské práva, aj podľa šaríe – a že muž, ktorý na to nedbá, môže ísť do väzenia.‘ Dotkne sa dcérinej ruky a vraví: ‚Nevšímala som si to. Dcére som hovorila, že inú možnosť, než prijať svoj trest, nemá. Nikto mi nikdy o žiadnych právach nepovedal. ‘ A Masuda dodáva: ‚Teraz o nich hovoríme všetkým. ‘“

(Ann Jones, Afganské ženy čelia budúcnosti, preložila Ľubica Kobová)

 

....

„Časopis .týždeň uskutočnil výpad voči rodovým štúdiám v podobe prekladu článku poľského filozofa, pedagóga a poslanca Rzyszarda Legutka s názvom Omyly feminizmu (2013). Autor viní feministickú teóriu z vykrádania iných disciplín, z neoriginality, a teda nedostatočného prínosu ku korpusu poznania. Čo je však podstatnejšie, upozorňuje na zaujatosť gender studies, ktorá sa v našom regióne neosvedčila. Píše: ‚Akademická kariéra feminizmu súvisí s politickými zmenami na univerzitách, a vôbec nie s vysokou kvalitou toho, čo feminizmus ponúka. Z hľadiska klasických univerzitných štandardov je potrebné považovať za niečo hrozné, keď sa vysoké školy zapájajú do akýchkoľvek ‚emancipačných projektov‘, či už ide o projekty ženské, rasové, triedne alebo sexuálne. Miestom, kde je možné vyskúšať realizáciu podobných projektov, sú politické inštitúcie, spoločenské organizácie alebo – v určitej oblasti – médiá. Ale v žiadnom prípade nie je takýmto miestom univerzita. O tom, že takéto niečo hrozí, sa mohla presvedčiť inteligencia strednej a východnej Európy v priebehu niekoľkých desiatok rokov 20. storočia.‘ Autor tu upozorňuje na špecifickú skúsenosť nášho regiónu s politizovaným poznávaním a výučbou. Podobným smerom sa uberá aj antifeministická kritika českého biológa, filozofa a verejne činného intelektuála Stanislava Komárka. V minulom roku vyšla jeho zbierka esejí Muž jako evoluční inovace?, ktorá ostro polemizuje s ‚džendrizmom‘ ako ‚extrémnym výbežkom sociológie‘, ktorý sa podľa autora snaží o sociálne inžinierstvo, ak nie priam eugeniku.

To, čo má feminizmus a gender studies najviac zdiskreditovať v očiach verejnosti, sú pripodobenia k nacistickej a marxistickej ideológii a náboženskému fanatizmu. Takáto ostrá antifeministická reakcia vychádza z predstavy, že ‚džendristickí experti‘ (sic!) získali na vplyve a účinne formujú spoločnosť podľa svojich predstáv a plánov. Navodenie atmosféry dohľadu, ohrozenia a diktátu perverznej moci tak stavia antifeministickú kritiku (ku ktorej sa Komárek radí) do pozície disentu a načrtáva obrázok rozloženia síl, ktorý dokážeme v našich končinách dobre rozpoznať. Na jednu stranu sa stavia tzv. rodová ideológia, ktorá drží ‚pevnú stranícku líniu‘ a vnucuje nám svoje predstavy na základe argumentu, že predsa musíme nasledovať Západ. Na druhej strane sa predstavujú hlasy, ktoré varujú, vzpierajú sa a načrtávajú obraz izolovaných kritikov, ktorí precitli a nenechajú sa zviesť zhubným duchom času (parafrázujem a tlmočím ducha Komárkových a Legutkových argumentov). Apelujú teda na určitý kultúrny mém disentu, citlivý diskurzívny bod v našich končinách. Ak sa však bližšie pozrieme na spôsob legitimizácie gender studies a feminizmu u nás, zistíme, že spojnice s minulým režimom, ktoré sa nám snaží antifeministická kritika vnútiť, vonkoncom nie sú namieste. Rodový diskurz u nás začal nie v kontinuite so socialistickou emancipáciou, ale nezávisle od nej alebo dokonca proti nej. Rané feministky vnímali svoju prácu ako súčasť demokratizácie, pluralizácie, otvárania sa spoločnosti. Nachádzali spôsoby, ktorými vhodne uvádzali feministické myšlienky do verejného diskurzu a legitimizovali svoje aktivity. Jednak sa vehementne hlásili k odkazu Novembra a tiež si vytvárali genealogické spojenie s feminizmom prvej vlny, čiže sa primárne orientovali na tú časť feministickej teórie, ktorá sa nenapájala na ľavicové, ale liberálne východiská.“  

(Zuska Kepplová, Po stopách „Marxizmu v sukni“)

 

....

„Balón držím za dlhú šnúru. Kráčam pyšne. Vystretá. Presne ako jazdkyňa na čiernom koni. Cválala po našom meste. Robila cirkusu reklamu. Rozhadzovala papierové konfety, falošné peniaze a kričala: ‚Chcete vidieť, čo ste ešte nezažili? Mať zimomriavky na koži? Vidieť stvorenia, ktoré ľudia jakživ nevideli? Fúzatú ženu? Hadiu ženu? Celkom bez kostí? Siamské dvojčatá, ako robia striptíz? Krotiteľa, ktorý si položí hlavu do tlamy tigra? Levov, ktoré skáču cez ohnivé obruče? Vrhača nožov? Bicyklujúcich medveďov? Šaša zamilovaného do fúzatej ženy? Samé divy sveta? Chcete sa smiať, až sa budete chytať za bruchá? Prííďte! Prííďte! Pre deti a starých polovičné vstupné! Večer začíname! Len jediný večer smiechu a hrôzy! Ó, la  lááá!‘ Idem s mamou na ten večer smiechu a hrôzy. Pyšne. S bielym balónom v ruke.

(...)

Tá, z toho mora, tá šupinatá žena, ktorá cvičila ako had, tá prišla ešte raz. Tesilové šaty po kolená. Holé ramená. Červené lodičky. Lýtka svalnaté. Ako chlapské. Na krku mala dokonca náhrdelník. Taký, aký si robia všetky ženy. Rozstrihajú noviny na štvorčeky. Ušúľajú všelijaké guličky. Nalakujú ich a natiahnu na nitky. Niektoré písmenká som sa naučila čítať z maminých novinových korálikov. Navliekala si ich často. Hovorila, že ženy na Západe sa majú fajn. Kupujú si pravé šperky. Zlaté reťaze. Prd vedia, ako sa zdobia ženy tu. Za oponou. Ale že tieto ženy sa vedia vynájsť! Veď aj ona si šije kostýmy z dekoračnej látky a blúzky zo záclony... Tá žena stále nehybne stojí. Dobre, že má sklenené oči. Také nemajú strach. Muž pred ňou hojdá v prstoch špičku noža. Potom ho vymrští. Strašné ticho. Keď sa nôž zapichne do dreva, pod stanom počuť výdych. Z nejakých obrovských úst. Hra s mäsom a krvou. Hra so ženou. Tá stále pozerá do diaľky. Deje sa tam niečo, čo vidí iba ona. Neviem, prečo sa ten muž tak hrá. A prečo nehádže nože aj žena? Čo bude s posledným nožom? Hodí ho fúzač žene do srdca? Vyberie to napichnuté ženské srdce a ukáže divákom? Bože! Ja čúram! Čúram od strachu! Už vidím srdce! Ešte sa šklbe na špici noža. Toľko krvi!

(...)

Dnes zasa doniesla ďalšiu mačku. Vracala sa domov úzkymi uličkami, nočným predmestím. Páchnu tam kanály, držkové polievky, moč chlapov z krčiem. Na chodníkoch blato. Opitá mama si nesie topánky v rukách. Pančuchy má roztrhané. Smeje sa, hoci kráča sama. Potkany a mačky idú za ňou. Je jedna z nich. Zostupuje schodmi z rozpadávajúceho sa betónu. Drží sa pokriveného kovového zábradlia. Aj tak spadne do rigolu. Vraj rovno na chudinku mačku. ‚Zachránila som ďalšiu dušičku,‘ povedala mi a zvalila sa oblečená na posteľ. Odkladám jej premočené topánky. Nohy má strašne studené, vlhké. Od nich ide smrť. Šaty na mame nechám. Len ju prikryjem dekou. Mačky sa okamžite zhŕknu okolo nej. Pradú, aby spala spánkom zabudnutia.“

(Jana Bodnárová, ukážka z monodrámy Dievča z morského dna)

 

....

„‚Komodifikácia mnohorakosti‘ je skôr imitačným (simulakrovým) než reálnym prvkom trhových stratégií a v podstate iba zakrýva prevládajúcu unifikáciu a nivelizáciu skutočných rozdielov (a teda aj ‚prevádzanie‘ rozdielnych záujmov na jediného spoločného menovateľa: zisk) tak na strane ponuky, ako i dopytu. Ak ideológia spotreby, rozličné stratégie moci, pustatina zábavy alebo obludnosť mainstreamu majú byť vskutku ‚kultúrou‘, resp. jej ‚perverznými prejavmi‘, potom feminizmy, podobne ako ekologické aktivity a všetky subštandardné alebo subkultúrne hnutia, musia prejsť na pozíciu ANTIkultúry. (...) Navyše sa týmto činom – dosť mechanicky – prepisujú celé dejiny európskej a svetovej kultúry, samozrejme, s negatívnym predznakom. (...) Ak všetko, čo sme označili predponou POST, znamená zaliečanie sa globalizácii a jej ‚pohlcovaniu rozdielov‘, potom je každé pokračovanie postpríbehu iba čírou utópiou, presnejšie: skrytou diktatúrou konzervujúcou status quo. Postmoderná paradigma by v takomto prípade predstavovala iba skryté zotrvávanie na koncepte ‚moderného‘ esencializmu – a teda akýsi druh kryptomodernizmu – aj s jeho imanentným autoritárstvom: t. j. sebakladením a sebastrednosťou diskurzívnych štruktúr. Ako vieme, práve moderná autorita neuznáva nijaké rozdiely ani v pohľade, ani v jestvovaní, nijakú polycentrickosť; vychádza z jediného centra a opiera sa o jeho legitimitu zakorenenú výlučne v sebe samom. Je to však naozaj tak? Neprináša azda zmena, prechod modernej paradigmy na postmodernú, so sebou aj prehodnotenie vlastných východísk a obmedzení – napríklad smerom k dekonštruovaniu tzv. ‚pevných‘ jadier (daných) identít a uchopovaniu nášho ‚Ja v procese‘ (J. Butler), resp. prostredníctvom ‚hry rozdielov‘ (J. Derrida)? Pomáha iba nasledujúce: všetky ‚fenomenality‘ chápať v ich ‚nevinnej‘ inakosti a holistickej perspektíve (to znamená aj v ich vnútornej ambivalentnosti), a neprojektovať do nich výlučne svoje vlastné záujmy, ambície, fóbie alebo ohraničenia.“

(Stanislava Repar, Niekoľko slov o cibuli... alebo o postfeminizme)

 

....

„S fotografiami americkej fotografky Francescy Woodman začala Daubnerová po prvýkrát pracovať už pri svojej inscenácii Some Disordered Interior Geometries. Okrem samotného názvu odvodeného od názvu Woodmanovej knihy boli jej tvorbou inšpirované aj pohybové kreácie hlavnej hrdinky tohto divadelného príbehu. Materiál o Francesce Woodman však Daubnerová hromadila aj naďalej, až si napokon uvedomila, že vystačí na samostatný projekt. Untitled mal premiéru na konci roka 2012. Pri jeho príprave mala k dispozícii monografiu z fotografkinej vlaňajšej výstavy v newyorskom Guggenheimovom múzeu, aj niekoľko ďalších kníh, ktoré vyšli po fotografkinej tragickej smrti. Niektoré z textov, ktoré Daubnerová nakoniec v inscenácii inšpirovanej Woodman použila, našla načmárané na okrajoch jej fotografií či zošitov. Postupovala tak, že začala vybrané fotky nalepovať na samostatné hárky papiera, aby vytvárali akési imaginárne príbehy. Tieto sa neskôr stali podkladom pre jednotlivé scény špecifickej monodrámy. Daubnerová si bola od začiatku istá, že v inscenácii sa nebude hovoriť: ‚Fotografia je tiché médium. Vedela som si predstaviť, že by v inscenácii zazneli nejaké nahrané texty. Do prvej verzie scénosledu som dokonca zakomponovala rôzne citáty, ale potom som pochopila, že s nimi nie je nutné na javisku pracovať. Ich výber mi však pomohol pomenovať jednotlivé situácie‘. Aj vizuálna stránka inscenácie Untitled vznikla na základe reálií Woodmanovej sveta, tak, ako ho poznáme z jej fotografií.

(...)

Fotografka Francesca Woodman podľahla druhému pokusu o samovraždu ako 22-ročná. Čo sa o nej môžeme dozvedieť z útržkov textov a z obrazov, ktoré po sebe zanechala? ‚Odmietala kompromisy, žila buď – alebo. Nemala trpezlivosť, bola presvedčená, že má talent, chcela byť umelkyňou, nevedela robiť nič iné, ani sa zmieriť s tým, že presadiť sa ako umelkyňa nejde tak ľahko. To bol asi aj dôvod jej samovraždy. Prežívala svet vyhrotenejšie, citlivejšie, ale nebola chorá ani vyšinutá. Jej depresie boli spôsobené tým, že sa jej v živote nedarilo tak, ako by si predstavovala‘.“

(Zuzana Uličianska, O Francesce Woodman so Slávou Daubnerovou)

 

Obsah

MILA HAUGOVÁ: Básne | 1

STANISLAVA REPAR: Niekoľko slov o cibuli... alebo o postfeminizme | 5

ZUSKA KEPPLOVÁ: Po stopách „Marxizmu v sukni“ | 15

JANA BODNÁROVÁ: Dievča z morského dna (monodráma – úryvok) | 25

VERONIKA KOLEJÁKOVÁ: Básne | 33

ANN JONES: Afganské ženy čelia budúcnosti | 38

PETER GETTING: Bozaj mi... Stredoveké čarodejnícke modlitby

z dôb inkvizície |48

MILA HAUGOVÁ: Pascalov rozum srdca je vlastne skutočnosťou (rozhovor) | 53

LENKA KUKUROVÁ: Feminizmus v slovenskom umení (1989 – 2004) | 59

ZUZANA ULIČIANSKA:O Francesce Woodman so Slávou Daubnerovou | 81

SLÁVA DAUBNEROVÁ: UNTITLED (komentovaný scénosled s inšpiráciami) | 85

Recenzie

PETRA BLŠŤÁKOVÁ: Prchavosť zachytená v hre slov (HUSÁROVÁ, Zuzana. liminal) | 98

ALEXANDRA KOVÁČOVÁ: Návod na život – bez záruky (ROZENBERGOVÁ,

Vanda. Moje more) | 101

MARTA SOUČKOVÁ: O iných, ale našich hraniciach (DOBRAKOVOVÁ, Ivana.

Toxo) | 102

LENKA SZENTESIOVÁ: Reštaurovanie originálu (CVIKOVÁ, J. – JURÁŇOVÁ, J.

(ed.). Terézia Vansová — Slovenka doma i na cestách) | 105

LENKA ŠAFRANOVÁ: Hysterický realizmus alebo jednoducho skvele napísaný

román? (SMITH, Zadie. NW) | 107

KATARÍNA ŠURINOVÁ: Nové čítanie – nová radosť (REPAR, Stanislava. Úzkosť

dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej) | 109

VERONIKA RÁCOVÁ: Letokruhy (HAUGOVÁ, Mila. Tvrdé drevo detstva) | 110

DEREK REBRO: Tu, a predsa Tam (POŚWIATOWSKA, Halina. Duchovné cvičenia

pre mačku) | 111