Eva Maliti: Čo so slobodou?
Farkašová, Etela. 2013. Na rube plátna. Bratislava : VSSS.
Aj najnovšia kniha krátkych próz Na rube plátna (2013) prozaičky a poetky Etely Farkašovej svedčí o tom, že jednou z podstatných osobitostí jej rukopisu je schopnosť vyslovovať svoju literárnu výpoveď ako reflexiu života a sveta z pohľadu profesionálnej filozofky. Tak ako vo viacerých úspešných knihách, aj v tejto sa pokúsila umelecky spracovať závažné filozofické otázky dneška, pričom je zrejmé, že práve v symbióze filozofie s beletriou vidí zmysluplnosť svojho tvorivého posolstva, prinášajúceho jej poznanie a skúsenosť v obidvoch sférach. Naznačeným myšlienkovým spojivom siedmich kratších i rozsiahlejších prozaických textov zbierky je vážna téma – slobody, ktorá v súčasnosti stále viac naberá na aktuálnosti. Filozofický pojem sloboda je tu však vnímaný na svojom „rube“ (čo je napokon pre Farkašovej tvorbu charakteristické), keď sa stáva jedným z centrálnych psychologických problémov človeka. Spisovateľka hovorí o slobode vo wundtovskom zmysle ako o možnosti výberu medzi viacerými možnosťami konania, ale dotýka sa aj ďalších aspektov interpretácie pojmu. Ide jej o problém limitov slobody, prejavov tzv. deliberačného psychosyndrómu, ako aj niektorých negatívnych dôsledkov bežnej liberalizácie života, ktorú v procese vývinu našej spoločnosti práve prežívame. Miestami sa zdá, že v prózach konkretizuje a rozvíja úvahy, ktoré nastolila už v knihe esejí Čas na ticho (2009). Z textov počuť, ako sa dvojnásobne poučená ešte zneistenejšie pýta: čo so slobodou, po ktorej sme všetci toľko túžili, hoci, ako sa ukazuje, reálne je schopná aj ublížiť, morálne valcovať, niekedy doslova ničiť? Nakoľko je náš súčasník pripravený, aby vstupoval do sveta ako slobodná bytosť? A nakoľko je pripravený náš svet, aby v ňom mohol slobodne a bez obmedzení žiť? Spisovateľka kladie svoje „poza-textové“ otázky v postoji, ktorý je kritický a dosť úzkostný, ilustrujúc ich známymi obrázkami dnešného života ako dokázateľnými argumentmi pre svoju neistotu. Je zdržanlivá, nenárokuje si žiadnu odpoveď, len vytrvalo obracia našu pozornosť zvoleným smerom, necháva nás uvedomiť si, že individuálna sloboda je dlhý a ťažký proces, v ktorom nemusí každý uspieť.
Tematike a autorskému zámeru zodpovedajú prózy aj žánrovo – sú to príbehy-nepríbehy, prípadne lyrické príbehy, vyrozprávané vlastne tou istou rozprávačkou, hoci v podobách rôznych žien, intelektuálok a umelkýň, často ilustrátoriek kníh, niekde sa rozprávačkin hlas identifikuje s hlasom autorky, inde môžu byť aj dvaja rozprávači – do rozprávačkinho monológu vstupuje jej partner. K charakteristickým znakom Farkašovej rukopisu patrí dikcia rozprávania. Svojím rytmom zodpovedá letmým myšlienkam subjektu pozorujúceho objekty bežnej reality a zažívajúceho bežné i menej bežné životné situácie, pričom znie celkom civilne a márne by sme v ňom hľadali efektné finesy či ozvláštnenia. Je zrejmé, že autorka svoju vynaliezavosť realizuje v inej rovine. Jej objavy súvisia s filozofickým zameraním, kde sa, povedzme, v hľadaní dejového presahu v nepríbehovom priestore ukazuje jeho ontologický rozmer – ako odrazu hľadania presahov individuálneho vedomia slobodného jedinca.
Hneď v prvej poviedke Olívia, možno aj ktosi iný Farkašová nadhodí motív dvojníctva, typický pre modernu, a s ľahkosťou ho rozvinie do problematiky rozplývavej či variujúcej identity, súvisiacej s postmoderným chápaním slobody človeka. Kľúčová z hľadiska dominantného autobiografického či fiktívne autobiografického zamerania jej diela je tu poviedka El camino, jedna z možných ciest o hľadaní samej seba v španielskom pútnickom meste Santiago de Compostela, ktorú vnímam ako autorkin súkromný manifest. Viaceré prózy z umeleckého prostredia sú tematicky zamerané na otázky obmedzení tvorby a tvorivej slobody a pojednávajú o osudoch bezbranných a zraniteľných umelcov, zväčša neúspešných. Takto je v poviedke Vernisáž zobrazený nešťastný pár rodičov postihnutého dieťaťa, kde ona je výtvarníčka, ktorá sa (hlavne) z dôvodu opatery syna nedokáže tvorivo presadiť, čoho následkom je jej psychická porucha, avšak aj jemu ako uznávanému znalcovi umenia rodinná trauma poriadne pristrihne krídla. Podobne nešťastný je maliar Juraj z prózy Na rube plátna. V túžbe po medzinárodnom úspechu emigruje do Nemecka, tu však zažíva sklamania, vyvolajúce jeho dedičné zaťaženie, takže spácha samovraždu. Všetko sa dozvedáme z monológu matky Jurajovej partnerky, ktorá priletí za dcérou Luciou, aby ju v nešťastí podporila, avšak nakoniec sa ukazuje, že generačná a názorová, no hlavne citová bariéra je priveľká a ženy nedokážu – jedna náležite podporiť a druhá podporu prijať. Autorka hovorí o bezmocnosti a bezradnosti človeka v spleti životných situácií, z ktorých sa nedá vymotať.
Aj ďalšie postavy v recenzovanej knihe typologicky zodpovedajú mnohým dnešným nešťastníkom, čo sa vyrojili v poslednom štvrťstoročí v liberalizovanom priestranstve našej krajiny. Poviedka V električke, hoci umelecky hádam najmenej presvedčivá, poukazuje na závažný problém súčasného stavu našej spoločnosti, dosť zjednodušene vyznávajúcej „kult mladosti“ v duchu prastarého slovanského zvyku „ubíjania starcov“, povedané pojmom etnologických výskumov... Vtipné je, že u Farkašovej sa do starca pustia ďalší starci, ktorým chýba trpezlivosť a výdrž, aby zniesli jeho stareckú neschopnosť.
Pristavím sa pri ústrednej a najrozsiahlejšej próze Hodiny lietania. Nielenže nesie známky zrelého rukopisu, autorka v nej vykročila do priestorov „inej“ i-racionality, ešte viac sa priblížila k „rubovej“ podstate dnešnej súčasnosti. V pozadí lyrického príbehu je iba vonkajškovo naznačený jav, ktorý sa v sociálnej psychológii nazýva deliberačný psychosyndróm a prejavuje sa tým, že v človeku dlho držanom v neslobode sa po náhlom oslobodení môžu uvoľniť aj rôzne zhubné vlastnosti a pudy. Hlavnou postavou je tu solídna žena, ilustrátorka (charakterizovaná susedom dokonca ako „nóbl panička“), ktorá sa po otrasných životných skúsenostiach spojených so spomínaným syndrómom rozvedie s manželom a vracia sa z emigrácie domov. Vo svojej osamelosti túži vyplniť citovú prázdnotu a zbližuje sa s našimi „mladšími bratmi“ – zvieratkami. Najprv je to psík, potom malé papagáje a nakoniec mačička. Z hľadiska realistického písania vyznieva nevieryhodne predstava stanu umiestneného v obývačke, kde žena so zvieratami prespáva, hoci prirodzene, stan tu nie je náhodou, rovnako, ako nie sú náhodné neuveriteľné „hodiny lietania“, keď sa žena v trojici so psom a mačkou podľa vzoru anduliek pokúša vzlietnuť, oboje má ilustrovať postupný proces jej premeny na čudáčku alebo – čo bude hádam presnejšie – na slobodnú bytosť. Z tohto pohľadu je nepravdepodobnosť realisticky napísanej nerealistickej skutočnosti naozaj zaujímavá.
Ostáva zhrnúť, že kniha Etely Farkašovej Na rube plátna je ďalším krokom na ceste tvorivého vývinu uznávanej spisovateľky a má všetky predpoklady, aby sa dostala do pozornosti čitateľov a čitateliek i odbornej kritiky.
Pôvodne vyšlo v časopise Vlna, č. 57/2013.