Etela Farkašová: O novom čítaní poézie
Rebro, Derek. 2011. Ženy píšu Poéziu, muži tiež. Bratislava : LIC.
Na literatúru možno nazerať z rôznych hľadísk, cez prizmu rôznych estetických, filozofických či iných kategórií, jedným z legitímnych, hoci u nás ešte len zriedkavým pohľadom na ňu je pohľad určovaný kategóriou rodu (gender) ako analytickou kategóriou, ktorá umožňuje postihovať tradične prehliadané aspekty sociálnych javov súvisiace s elementárnym konštatovaním, že človek, „to sú prinajmenšom dvaja“ (muž a žena). Táto kategória, o ktorú sa opierajú základné metodologické princípy feministických teórií, umožňuje odhaľovať napríklad špecifickosť dosiaľ málo reflektovaného statusu ženy či ženskej skúsenosti v histórii, a aj v súčasnosti. Takisto je účinným nástrojom na analyzovanie podôb a príčin sociálnych nerovností a mocenských asymetrií medzi rodmi, spôsobov, akými sa prejavujú v rôznych oblastiach života; a je aj nástrojom na skúmanie podôb a príčin nerovnej (neraz neadekvátnej) reprezentácie žien a ženskej skúsenosti v teoretických koncepciách, v literatúre a umení vôbec.
Derek Rebro sa vo svojej monografickej práci Ženy píšu Poéziu, muži tiež, v ktorej reflektuje časť súčasnej slovenskej poézie písanej ženami, rozhodol práve pre takýto rodovo citlivý prístup, aby na pozadí feministickej literárnej teórie a filozofie zachytil momenty v diele vybraných autoriek, ktoré doteraz unikali pozornosti literárnej kritiky, resp. ktoré táto nepokladala za relevantné a vôbec ich (podobne ako literárna veda) netematizovala. Ponúka tak na jednej strane nové čítanie nielen básnických textov, ale aj ich reflexií v doterajších literárnych kritikách, ktoré sa spravidla viazali na androcentrické východiská, vedie s nimi polemiku alebo aspoň jemne naznačuje ich rodovú zaslepenosť. Na druhej strane autor poukazuje na možnosti rozšíriť aplikovaním kategórie rodu výskumné pole literárnej vedy (kritiky), roztvárať súbor jej pojmového inštrumentária a obohacovať register jej metodologických postupov.
Leitmotívom Rebrovej knižky sú myšlienky, ktoré pregnantne vyslovila viedenská profesorka filozofie Herta Nagl-Docekalová, že totiž ak hlavným cieľom každej feministickej teórie je „konfrontovať celý odbor s problematikou hierarchických vzťahov medzi pohlaviami“, to znamená skúmať, do akej miery sa teoretické (filozofické či špeciálnovedné) myslenie „v minulosti a súčasnosti podieľalo či podieľa na vytváraní a legitimizácii predstáv o hierarchii pohlaví“, potom hlavný program feministickej literárnej teórie možno chápať ako kritické prehodnotenie celej predchádzajúcej androcentricky orientovanej a „zákonom otca“ definovanej literatúry, literárnej teórie a kritiky (a celej kultúry). Autor vychádzajúci z tohto princípu si vytýčil nemalú ambíciu: „oslobodzovanie textov z pevných androcentrických schém, ktoré zahmlievajú mnohé ich roviny a kvality“ (s. 5). Takáto ambícia predpokladá solídne zvládnutie teoretického základu, ktorý tvorí v knihe miestami výrazné, miestami naznačené podložie analýz konkrétnych textov a ktorý dovoľuje rozkrývanie a osvetľovanie spomínaných „zahmlievaní“.
Po úvodnej časti venovanej stručnému prehľadu najvýznamnejších koncepcií feministickej literárnej teórie, predovšetkým koncepcií „ženského písania“, pristupuje Rebro (poučený spomínanými teóriami) k analýzam textov autoriek, u ktorých zachytáva výrazný ženský hlas ozvláštňujúci súčasnú slovenskú poetickú tvorbu a v niektorých prípadoch aj programové zvýrazňovanie rodovo špecifickej perspektívy, motivickej roviny či roviny jazykového stvárňovania. Príznačné je, že autor sa neviaže výlučne na jednu koncepciu v jestvujúcom širšom spektre týchto teórií, ale kombinuje ich prvky tak, aby ladili s jeho vlastnou koncepciou, a nemenej aj to, že neprijíma tieto teórie či ich jednotlivé momenty mechanicky ako vopred daný imperatív pre svoje metodologické postupy, ale vystupuje voči nim (v prípadoch, kde cíti túto potrebu) kriticky, naznačuje možné korekcie alebo aspoň alternatívy, čo prispieva k spätnej inšpirácii pre samotné feministické teórie.
So sympatiami som sledovala, že súčasťou vstupu do monografie (súladí to s princípmi feministickej metodológie) je autorovo zreteľné vymedzenie vlastnej bádateľskej (napokon i čitateľskej) pozície, z ktorej sa potom Rebro usiluje identifikovať úspechy, ale aj poukázať na isté deficity v tvorbe (v podmienkach na tvorbu) súčasných slovenských autoriek. Za jeden zo závažných deficitov opodstatnene pokladá nedostatočnú ženskú genealógiu na Slovensku a pomerne zriedkavé ambície utvárať, resp. dotvárať ju ako oporný priestor pre ďalšie generácie našich píšucich žien (s. 17), je to problém, ktorý pomenovala a sformulovala už Virginia Woolfová, s ktorým sa však autorky (najmä v našom prostredí) musia konfrontovať dodnes.
Čitateľka či čitateľ získava možnosť zoznámiť sa v jednotlivých kapitolách monografie s výsledkami Rebrovho rodovo citlivého a feministického čítania textov Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, Taťjany Lehenovej, Stanislavy Chrobákovej-Repar, Nóry Ružičkovej, Kataríny Kucbelovej, Márie Ferenčuhovej. Autor so zmyslom pre hĺbkový ponor do textu sleduje individuálne odlišnosti uvedených autoriek, no zároveň napriek diferenciám nachádza v ich tvorbe aj čosi spoločné, spájajúce, medziiným je to rozrušovanie rodových stereotypov v myslení a konaní jednotlivých subjektiek (Rebro neváha princíp rovnosti premietnuť do jazykovej roviny a vytvárať feminínnu podobu zdanlivo neutrálneho pojmu „subjekt“), v samotnom poetickom stvárňovaní, a čo je nemenej vážne, aj rozrušovanie, spochybňovanie stereotypov o povahe ženskej poézie prežívajúcich v bežnom vedomí i v kritike.
Ako je to zrejmé najmä v prípade Vadkerti-Gavorníkovej, rozchod s archetypálnymi predstavami ženstva, ženských rolí a pod. môže mať skôr intuitívny ako teoreticky zdôvodnený charakter. Napriek tomu, ako to Rebro dokumentuje na ukážkach, poetka prispieva k spochybňovaniu ich platnosti výrazným spôsobom a hľadá nové podoby ženskosti. Ešte radikálnejšie revolty voči stereotypným obrazom ženstva nachádza autor u Lehenovej (napríklad v odtabuizovaní ženskej telesnosti, erotiky, v spochybnení pozície ženy ako pasívneho objektu/obete lásky...). V poézii Stanislavy Chrobákovej-Repar autor zase opodstatnene oceňuje nenásilný vstup filozofického diskurzu do básni, ale nemenej aj tematizáciu mlčania/ticha, z formálneho hľadiska inovácie v spôsoboch, akými poetka narúša klasickú syntax a morfologickú stavbu básne, ako otvára texty pre viachlasosť, nedopovedanosť, ambivalentnosť. V ďalších častiach knihy predkladá Rebro výsledky svojho empatického, teoreticky podloženého čítania štyroch básnických zbierok Nóry Ružičkovej a na jeho základe zachytáva základné vývinové zmeny v poetických postupoch autorky, a to najmä v jazykovej rovine týkajúcej sa sebareprezentácie a sebainscenovania ako ženskej subjektky, pre ktorú je vlastná telesnosť a skúsenosť s ňou významným zdrojom inšpirácie, či už z hľadiska motivického alebo metaforického (silná zmyslová nasýtenosť metafor). Podnetné je aj to, ako Rebro (už nielen v súvislosti s touto autorkou) v analyzovaných poetických textoch citlivo nahmatáva jemné hranice a prestupovania medzi estetickým a anestetickým, zmyslovo-telesným a racionálnym či medzi emocionálnym a racionálnym, rovnako aj medzi statickými, pevnými a pohyblivými, tekutými aspektmi identity či medzi odhaľovaním, obnažovaním sa až „na kosť“ a pokusmi o úniky do dištancu ako seba/pozorovateľskej pozície. Zdá sa mi, že uchopovanie týchto pnutí sprevádzaných výraznou ambivalentnosťou patrí k najvýraznejším výsledkom zvolenej metodológie (odvíjajúcej sa od kategórie rodu v jej feministickom ponímaní) a zároveň k najsugestívnejším častiam Rebrovej knižky. Práve cez prizmu prepojenia anestetických a estetických či racionálnych a emocionálnych prvkov ako jednej zo subverzívnych stratégií pri narúšaní rodových stereotypov sleduje Rebro aj tvorbu Kataríny Kucbelovej, na jej poetike dokumentuje rázny ústup od klasických ženských archetypov, od pátosu či exponovanej emocionality a zároveň príklon k racionálnej, takmer nezaujatej vecnosti, k poetickému minimalizmu vyznačujúcemu sa úspornosťou a jednoduchosťou výrazu, smerovanie k mnohopohľadovosti a multiplicitnej identite subjektky. Prekonávanie dichotomickosti vo vnímaní racionality a emocionality, abstraktného a konkrétneho, uzavretého a otvoreného (či už vo vzťahu subjektky k svojmu okoliu alebo k iným subjektom a subjektkám), najmä však anestetického a estetického identifikuje Rebro ako určujúce príznakové črty aj u Márie Ferenčuhovej, autorky mestskej, intelektuálnej poézie. Identifikácia spoločných momentov v inak na individuálne osobitosti bohatých textoch spomínaných autoriek napokon privádza Rebra k utvoreniu na ich tvorbu sa vzťahujúceho pojmu „ANesthetic Genderation“, vtipne zhŕňajúceho viaceré aspekty jeho výskumného projektu i záverov, ku ktorým v ňom dospel (s. 179).
Mylný by bol dojem, že Rebrovým cieľom je zaraďovať analyzované autorky do feministických prúdov (alebo vôbec označovať za feministky), také čosi by bolo z viacerých hľadísk kontraproduktívne. Jeho rodovo senzibilné, feminizmom inšpirované čítanie však jednak pomáha rozširovať interpretačný horizont skúmaných textov, odkrývať v nich dosiaľ nevidené, s kategóriou rodu späté aspekty – a jednak prispieva k rozvíjaniu samotnej feministickej literárnej teórie tým, že ukazuje možnosti plodného aplikovania kategórie rodu na analýzu konkrétneho diela. Nepochybne vyžaduje istú odvahu koncipovať knihu ako prvolezecký (aspoň v našom domácom kontexte) pokus o aplikáciu feministickej teórie na čítanie (kritické analytické skúmanie) literárnych textov. Autorov feminizmom podložený, zároveň však voči úskaliam jednopohľadovosti ostražitý prístup vyúsťuje do viacerých teoretických a metodologických inovácií. Knižka môže v domácom kontexte pôsobiť práve preto do istej miery provokujúco a stať sa pre literárnu vedu (kritiku) výzvou: čas ukáže, či neprepočuteľnou.
Pôvodne vyšlo v časopise RAK, č. 1/2012.