Derek Rebro: Zatratiť „zatracenou / ztracenou matku“?
Michalová, Alžběta. 2015. Zřetelně nevyprávíš. Praha : Fra.
V slovenskej poézii je téma materstva relatívne početne zastúpená, a to aj pokiaľ ide o rodovo nestereotypný pohľad na ňu, ktorý sa priebežne premieta do umelecky presvedčivého a občas aj tvarovo progresívnejšieho spracovania (pozri napríklad tvorbu L. Vadkerti-Gavorníkovej, M. Haugovej, K. Kucbelovej, M. Ferenčuhovej, J. Pácalovej či J. Bodnárovej). Napriek tomu som sa u nás nestretol s natoľko naliehavou, prevažne funkčne patetickou, emocionálne vychýlenou, a pritom jazykovo premyslenou a poeticko-poetologicky (mikro- aj makrokompozične vrátane gradácie deja) zvládnutou tvorbou, ktorá sa spomenutému námetu venuje – z pohľadu dcéry. Povedané ma teší o to viac, že ide o debut mladej autorky, písaný navyše medzi rokmi 2009 – 2011, keď jej nebolo ani dvadsať. Už teraz som zvedavý na jej ďalšiu knihu.
Zbierka je rozdelená do oddielov, prinášajúcich viac-menej chronologický vývin hrdinkinho prežívania (po)citovo deficitnej detskej roly. Intenzívne zakúšaná skúsenosť nielen dcéry, ale aj súrodenca, precitlivené a súčasne empatické pozorovanie každodenných drám v domácnosti, aj pre nízky vek nedosiahnuteľné alternatívy k nevyhovujúcemu stavu („někdo totiž jistě přijde“, s. 23; „některá žena uslyší“, s. 31; zvýraznené autorkou – rovnako to bude v ďalších citovaných ukážkach) či neúspešné utiekanie sa do snov („v nočním pokoji mám sen / můru“, s. 25), to všetko obkresľuje jej svet v čase, keď má byť od nebezpečenstva chránená – najmä rodičmi, ktorí z je pohľadu zlyhávajú. Práve aj konfrontácia detskej optiky so zraňujúcimi činmi dospelých, ako aj okolnosťami vynútená výmena rodinných rol sa spolupodieľajú na veršovej nástojčivosti. Tá je zintenzívňovaná i „verbálnym chrlením“, pre ktoré knihu prečítame veľmi rýchlo a ktoré je predznamenané hneď úvodným vpádom in medias res, ako aj výberom bežných, nebásnických slov, a najmä zvolaní („bratře!“, s. 42; „tatínku!“, s. 50; „otče! otče! otče!“, s. 60 a iné). V textoch sa prelínajú priame prehovory, oslovovanie (nielen) matky v 2. os. sg. s okom kamery, ktoré zachytáva deje z relatívneho odstupu, čo potom vytvára síce vpred sa rútiacu, no komplexnú výpoveď zranenej duše, podanej „nad ňou“ stojacou, zručnou autorkou.
Prvý oddiel pojď domů sleduje matkin zápas o udržanie domácnosti, jej psychické aj fyzické nezvládanie výchovy, ktoré ústi do výkrikov typu: „běžte pryč! / běžte už konečně pryč!“ (s. 13). O pomoc tak volajú nielen deti (okrem výpovedného názvu pozri trebárs s. 17, nepriamo aj „nezdravú“ túžbu po pozornosti na s. 27), ktoré sú nútené predčasne dospieť (s. 18), ale paradoxne aj tá, ktorá je namiesto opory príčinou ich ohrozenia. V konečnom dôsledku je jedno, že tak nečiní zámerne, respektíve sa snaží o opak – hoci skôr v iluzívnej („pane Bože, / jen aby se uzdravil / aby bylo zameteno“, s. 17) a zmätočnej rovine: „matka / tiší plačícího syna (...) zbrkle kleknou na podlahu / vzpírají se pláči / zbytečně a sami“ (s. 15). Posledný citovaný verš nielen zaznačuje osamelosť, ale aj naznačuje alternatívu k zažívanej mizérii, ktorou by mohlo byť uľavujúce prejavenie citov (namiesto zraňujúceho), čím sa do veršového diania implicitne vnáša detenzia aspoň v rovine potencie. V jeho vypuklom náladovom pláne totiž prevládajú negatívne pocity vrátane zlosti a jej nekontrolovaného ventilovania: „ze zoufalství jsi je chtěla mlátit / ale / rozbolavělýma rukama / jsi neudržela vařečku“ (s. 22).
Autorke sa darí pozorovanú (priam sociálno-kritickú) drámu sprostredkovať nielen prostredníctvom naznačených útržkov počutého, videného a za pomoci hovorovej češtiny, ale chvíľami jej básne naberajú na intenzite aj vizuálne pôsobivými bodmi, ktoré zvyšný kontext jednak konfrontačne umocňujú, jednak poeticky vyvažujú a umelecky prehlbujú: „nesla lavor / lavor jako velké bílé / kulaté mrtvé oko ryby / potažené blanou ještě nepověšeného / navlhlého prádla // ruce dočervena rozškrábané / hladkými šupinami / kalhotek ponožek a slipů“ (s. 21; citovaná báseň má názov Věšet, ktorého širšie a s tematickým plánom zbierky korešpondujúce konotačné pole isto netreba bližšie vysvetľovať).
To, že je matka na výchovu aj starosť o domácnosť sama, je dôležitý fakt, vo svetle ktorého, respektíve cez uhol jeho rodovo citlivého pootočenia, jej zlyhávanie v rodičovskej úlohe naberá nový, ľudsky pochopiteľnejší rozmer. Ten, na druhej strane, nerelativizuje psychicky negatívny dopad na deti ani neznižuje uveriteľnosť a silu výpovede lyrickej subjektky. Rodovo podnetne vyznieva okrem iného aj matkina permanentná snaha o upratanú domácnosť – aj ako stigma rodovo stereotypnej roly, v dôsledku (nedostávania) ktorej sa rodinná nepohoda ešte prehlbuje: „pořád ta stejná matka / posedlá úzkostí pátečního úklidu“ (s. 38). Rovnako povšimnutiahodná je pozornosť venovaná zovňajšku, poznačenému tehotenstvami, za čo jej dcéra v rodinnom dusne, vrhajúcom obviňujúce tiene na každú stranu, preberá sebatrýznivú zodpovednosť: „to urputné snažení před zrcadlem (...) na dřeň zatažené / břicho / aby mi tady nepřetékalo tělo / jako někdy po šesti dětech (...) sedávám vedle tebe / poslouchám s vinou / že jsem se šestkrát rodila / jen já“ (s. 19 – 20). Verše môžu byť pre čítajúcich rodičov pútavo desivou správou o dopade ich činov a (ne)vypovedaných slov na psychický vývin ich potomkov. Celkovo je kniha zaujímavá pre psychoanalyticky orientovanú interpretačnú sondu.
Texty druhej časti zbierky, nazvanej elegie (pre knihu ako takú by sa hodil skôr výraz obžaloba), stupňujú tak domáce napätie pociťované deťmi, ako aj sebaobranné gesto matky: „není to tak!! / máme totiž bílá vyžehlená prostěradla (...) a čisté nádobí // nikde ani stopa // jenom v těch dětech / prohlubně vědomí tepou / nějak hlasitěji“ (s. 35). Na povrch sa dostáva predtým skôr naznačená téma matkinho akoholizmu, ktorý je tak zdrojom, ako aj dôsledkom problémov. Sme svedkami klasického kolotoča, z ktorého je takmer nemožné vystúpiť: „opilost působí rámus / i v noci (...) kdykoliv matka / přijde z flámu později // zarytě důstojně / a jistě právem“ (s. 37; sebaobranné ironické gesto vážnosť situácie ešte zintenzívňuje, keď posúva detskú hrdinku zasa o kus bližšie k predčasnej dospelosti). V atmosfére na pomedzí sna (opitosti) a reality (videnej očami detí) – kniha vo viacerých ohľadoch nachádza prozaický pendant v novele Petry Hůlovej Macocha (2014) – neprekvapí nerozlišovanie medzi živými tvormi a predmetmi, na roveň ktorých sú kladené a ktoré by matka ako živú výčitku rada vytesnila, hoci je to, samozrejme, nemožné: „pokoji se blížíš obezřetně / abys nezavadila o některou z osobností“ (s. 39), alebo: „sama vytěsnila / pomocí židlí stolů postelí a lidí“ (s. 40), prípadne: „celé pokoje stojí ti v cestě // a ty děti!“ (s. 41).
Bolestivo vyznieva i čoraz definitívnejší prerod dcéry do roly „náhradného rodiča“, čo je fakt, ktorý si horko uvedomuje ona aj brat. Namiesto dojímavých opisov, ku ktorým mohla téma knihy mnohokrát skĺznuť, sme aj v tomto prípade svedkami vecnej, a pritom dramatickej scény: „bratře! // dnes ráno jsi mě zahlédnul v peřinách / ale o kolik raději bys / viděl matku / mám po ní prsty bratře (...) a bolelo to / jako ruka zkroucená za zády“ (s. 42). Detská optika je však i v poslednom citovanom prirovnaní stále prítomná a tiež prehlbuje smútok, prenášaný aj na nás. Podobne účinkuje implicitná konfrontácia detskej hry na indiánov s jej reálnym náprotivkom v podobe boja s matkou: „synové (...) reagujú jen na hrubé doteky / povely / ve chvíli boje reagují rychle a nevybíravě (...) z indiánských dokumentů / vykopaná válečná sekera / bojové nalíčení a šamanské obřady“ (s. 39).
Tretí oddiel (ani necekneš) výraznejšie vťahuje do deja postavu otca – aj ako jeden zo zdrojov rodinnej disharmónie, ako som to spomenul vyššie. Zatiaľ čo matka sa napriek všetkému snaží, hoci „zřetelně nevypráví“ (čo sa dá interpretovať aj prozaicky – ako opité mumlanie), pre otca je typické mlčanie, pasivita a odmietanie viny („za to já nemůžu // odpověděl jsi“, s. 50), ktoré na deti doliehajú rovnako, ak nie ešte ťažšie než matkino nedokonalé správanie: „tatínku promluv / tvoje mlčení je mor / a maminka se pro tu nemoc / denně topí ve skle“ (s. 49). Ak sa aj objaví intímnejší kontakt, ide o nezamýšľaný efekt, vrhajúci na jeho absenciu o to ostrejšie svetlo: „tak jsme na té posteli zůstali dlouho / uprostřed rvačky / zaklesnuti v peřinách / v té hrubé síle / náhle bylo tolik přítomnosti / že jsem se lekla / jestli se to vůbec smí“ (s. 51). Napriek tomu hrdinka naivne (?) verí v biologicky determinovanú moc otcovstva: „věřím totiž / že bys mne chytil // podvědomý reflex / chránit dceru / by pozdvihl tvoje ruce“ (s. 52).
Záverečný oddiel (zvolat otče!) je vo viacerých ohľadoch vyvrcholením knihy. Veršová pozornosť sa presúva výlučne na otca, lyrická protagonistka spätne reflektuje jeho odchod a založenie si novej rodiny, vyrovnáva sa s detstvom bez neho, s jeho idealizovaním, ktoré napokon ústi do triezveho pohľadu naňho a – ani nie tak odpustenia, ako skôr zrkadlenia jeho flegmatického prístupu: „všechno dovolávaní se tebe (...) neneseš prý vinu / neneseš břímě / svůj kříž // ale i já ho shodila / odervala ze zad / kam jsi mi ho tak přepečlivě připjal řemínky // leží u cesty (...) nejsi otcem / jen jednou čístí fabriky“ (s. 71). Nakoľko je hrdinkino odhodlanie úprimné a či vydrží, zostáva otvorené a na posúdení toho-ktorého čitateľa či čitateľky.
Žiaľ, viaceré texty záverečnej časti nedosahujú umelecké kvality predošlých oddielov, v ktorých sme boli svedkami funkčného pátosu, ako aj neobťažujúco priamočiarych vyznaní, presvedčivo obkresľujúcich tému básní – špekulatívnosť a prílišná sofistikovanosť by im uškodili. Tie isté kvality sa vyznačujú negatívnym hodnotovým znamienkom tam, kde sa k slovu dostáva kvázi filozofovanie, v ktorého banalite sa pravdepodobne prejavuje i mladý vek autorky: „to mnou vnímané / já / je po něm / a tenčí se nánosem let // biologicky vzato / smím po něm mít / jen půl sebe / a přesto // je to na život?“ (s. 58), prípadne: „otče! / kde sis byl jistý / když se mi počátky / tebou plnily? // jsem tedy jen tvá / polopravda?“ (s. 59). Rovnako nás väčšmi obťažuje klišé („ty si vedle mé onemocnělé postele / sedával jen v těch snech“, s. 62), umelecky nepretavené ani kontextovo neprehĺbené prehovory („lapený v síti vlastních lží“, s. 70) a polopatickosť: „i otcové mohou být / nedokonalí / ne jen / jejich děti“ (s. 57), alebo: „od narození / odezírám z pohledů na / nechtěné dítě“ (s. 60; v prípadoch ako tento je aj inak skôr umne využívané zvýraznenie prostredníctvom kurzívy kontraproduktívne, keďže zintenzívňuje už tak zbytočnú priamočiarosť). Napriek týmto kazom však i posledný oddiel prináša kvalitné verše (za všetky len: „vyslovil jsi tehdy ve Slavii svou prohru / mě // a lžičkou v hrnku přitom škrábal / jako kyretou“, s. 64) a kniha ako celok predstavuje jednu z najzaujímavejších prvotín ostatných rokov.
Pôvodne vyšlo v časopise Romboid, č. 4 - 5/2016.