Derek Rebro: (S)poznaj svojho suseda

25.01.2014 16:58

 

Katarína Kucbelová je dlhodobo jednou z najvýraznejších poetiek svojej generácie. I jej aktuálne texty sú pre mňa – spolu s ostatnými veršami napr. Márie Ferenčuhovej, Zuzany Husárovej, Marcely Veselkovej, Jany Bodnárovej či, vzhľadom na debut prekvapivo, Jany Pácalovej – relevantnou (pars pro toto) ukážkou toho zaujímavého a produktívneho v súčasnej slovenskej poézii.[1] Okrem Husárovej pritom žiadna z menovaných poetiek (najmä v novších zbierkach) výraznejšie nezakúša hranice jazyka a neexperimentuje s poetickou rovinou textov. A predsa sa svojím písaním „akoby mimochodom“ (nielen témou) vymykajú z poetického priemeru. Ich knihy zaujmú aj tým, že sa v nich autorky prostredníctvom svojich (autorských) subjektiek síce vyrovnávajú s aktuálnymi (nielen osobnými a intímnymi, ale aj spoločenskými, filozoficky dotovanými či historickými) otázkami a súvislosťami, no súčasne majú presah do minulosti aj budúcnosti, ako aj nadčasovú hodnotu. Vzniká tak zaujímavý jav, tobôž v porovnaní s knihami, ktoré básnický tvar a dominantný poetický kánon (hoci často len naoko, resp. zaujímavo hlavne z pohľadu menej sčítaného obecenstva) narúšajú výraznejšie. Vezmime si napr. vo viacerých ohľadoch spríbuznenú poetku Nóru Ružičkovú. Najmä pokiaľ ide o uvedenú nadčasovosť, úplne neobstojí jej konceptuálnejšie ladená zbierka práce & intimita (2012). K niektorým jej častiam nemám príliš dôvod vracať sa, resp. ich (akokoľvek jednorázovo pozitívna) hodnota sa pre mňa opakovaným čítaním vytráca – aj preto, že viem, čo a podľa akého kľúča je v knihe zostavené. Naopak, verše zvyšných spomenutých autoriek má zmysel čítať opakovane: väčšmi fungujú nielen na racionálnej, ale aj pocitovej (hoci Ružičkovej knihe neupieram napr. vtip – i ten však zaúčinkuje len raz), telesnej úrovni a najmä ich tematický záber a konotačné pole sú širšie a menej okato programov(an)é. 

Aby nedošlo k nedorozumeniu, nekritizujem teraz konceptuálne a experimentálne písanie – naopak, považujem ho za dôležitý vývinový prvok, ktorý dokáže rozkmitať stojaté literárne vody a vo svojich kvalitných výkonoch aj poskytnúť (nadčasový) umelecký zážitok. Oceňujem v tomto zmysle napr. knihy Zuzany Husárovej liminallucent, ktoré sú dotované konceptuálnymi stratégiami a založené aj na vizuálno-zvukových hrách, pričom má zmysel čítať ich opakovane. Pozoruhodné sú i jej experimentálne, intermediálne a elektronické výstupy, na ktorých (ako aj knihách) kongeniálne spolupracuje s Amaliou Roxanou Filip. Problémom je až neinvenčné aplikovanie konceptuálnych (ako akýchkoľvek iných) stratégií a postupov. Povedané sa však i Ružičkovej zbierky týka len čiastočne, keďže naplnenie autorského/textového zámeru zbierky práce & intimita je úspešné, najmä v rámci rodovej témy prínosné, a teda v aktuálnom kontexte aj relatívne produktívne. Za zásadný prínos tejto knihy považujem napr. demaskovanie mocenských, heteronormatívnych mechanizmov, do ktorých sme všetky a všetci vpletení, no ktoré máme možnosť ovplyvniť v náš prospech pomocou nich samých. Navyše, Ružičková je autorka mnohých kvalitných kníh, je pre mňa jedným z najväčších talentov, aké slovenská literatúra mala a má, a tak nie je prekvapením, že napriek spomenutej výčitke jej zbierka má čo ponúknuť – hlavne dnes.

Zatiaľ čo kedysi stačilo (občas aj mechanicky) prevziať taktiky zahraničných inšpiračných vzorov, keďže v našom kontexte fungovali progresívne (z tohto dôvodu našu poéziu tvorivo posunuli knihy autorov ako Peter Macsovszky, Peter Šulej či Michal Habaj, ktorí sa neskôr, viac či menej úspešne, začali od prevažne autoreferenčného, sterilného a odosobneného písania vzďaľovať; k bližšej charakteristike „experimentálno-dekonštruktívnej poézie“ pozri Šrank 2013: 380 – 433), dnes je nutné i v rámci tohto typu tvorby priniesť ozvláštnenie – hoci aj v podobe subjektívnejšie, emocionálnejšie (alebo presahmi rôzneho typu vrátane spoločensko-kritického) dotovaných zdrojov. Zároveň platí, že hoci knihy menovaných autorov zohrali zásadnú úlohu, pokiaľ ide o posun rigidných literárnych mantinelov, aj ich diela preveril čas, a tak dnes niektoré z nich zaujmú skôr ako dokument doby a jej vývinového smerovania. Hoci už to im zaručuje dôležitú hodnotu v rámci literárnej historiografie, len niektoré z daných zbierok (najmä tie, v ktorých ešte nedošlo k monotónne opakovanému vyčerpávaniu jednotlivých postupov) kvalitatívne obstoja vo svojom celku, a to aj cez prizmu diskurzívneho čitateľa a čitateľky.

Viaceré dnešné pokusy o experiment a koncept sú však práve bez pridanej hodnoty, resp. ich autori (nevedome?) predstierajú, akoby minulosť neprebehla – nie sú schopní na ňu tvorivo nadviazať. Práve tento typ poézie je pritom značne ohrozený krátkou „dobou spotreby“. Takéto výstupy sú potom jednak logicky zbavené vývinovej hodnoty, jednak neprinášajú takmer nič „osebe“, prečo by boli recepčne príťažlivé. Nehovoriac o estetickom rozmere, ktorý však pri tomto type písania nie je prvoradý, resp. treba ho zohľadňovať inak. Pozornosť si v tomto zmysle (ne)zaslúži napr. poeticky nevýrazná, myšlienkovo a koncepčne nekonzistentná a hodnotovo značne nevyvážená zbierka Michala Rehúša Program dekomunikácie (2011), ktorá čiastočne (no v kontexte celku neúspešne a nedotiahnuto) využíva stratégie konceptuálnej tvorby (pozri už názov knihy či praktiku apropriovania „nájdeného“ atď.) a v ktorej síce nájdeme pár vydarených veršov a nápadov, no tie vystačia maximálne na časopisecké publikovanie: ak by ich autor dopracoval. Kniha vo svojom celku – tobôž dnes – jednoducho neobstojí. Podobne nevyváženou a nekonzistentnou zmesou „pozbieraného materiálu“ sa vyznačuje zbierka Daniely Olejnikov KUR#Z praktickej poézie pre pokročilých (2013), ktorej problémom je nielen príliš častá nezáživnosť a takmer absencia podnetov na premýšľanie či recepčné dotvorenie z dôvodu semiotickej plochosti, ale aj začiatočnícky dizajn (nechcene tak obkresľujúci školáckosť viacerých „cvičení“), majúci chvíľami za následok dokonca sťaženú čitateľnosť textov. Aj pri nej tak, žiaľ, platí, že pár dobrých (a aktuálnu prítomnosť nápaditejšie reflektujúcich) záchvevov na knihu nestačí: (v rôznom zmysle) „nájdené“ totiž treba vedieť následne transformovať – obávam sa, že práve to je okamih, v ktorom sa vyselektujú zruční učni od, pardon za výraz, talentovaných poetov a poetiek.  

Naopak, za pozornosť stojí napr. kniha Erika Šimšíka Monorezeň a stereozemiaky (2013), ktorá síce nie je bez slabších miest a zásadnejšie neposúva experimentálny poetický štandard, je však jeho cenným osviežením: okrem iného pre svoju energiu, bujarú hravosť a – často absurdný a (i seba)parodizujúci – vtip, ktoré však nie sú samoúčelné (ak, tak často v zmysle „na druhú“). Texty sú napriek zdaniu spontaneity premyslené a často nesené implicitným myšlienkovým podložím, pričom i umelecky prevyšujú spomenuté knihy Rehúša či Olejnikov.

Zaujímavá situácia nastala v tvorbe Michala Habaja. V jeho ostatnej, v istom zmysle tiež konceptuálne ladenej, eponymnej knihe, ktorej by azda prospela prísnejšia textová selekcia, funguje ako produktívny prvok významný reštart emocionality a subjektu. Uvedené atribúty síce boli v jeho tvorbe prítomné aj predtým, no vo viac-menej parodovanej podobe. Nová zbierka predstavuje zmenu, zdanlivo paradoxne „pokus o experiment v rámci experimentu“, resp. hľadanie iných tematických, myšlienkových a poetických vrstiev, ktoré by neboli zaseknuté v poetickej zotrvačnosti ani v hierarchických dichotómiách vrátane takých ako emocionalita – racionalita, subjektívny – objektívny, „metafyzický“/duchovný – „scientistický“/ateistický, koncept/experiment – „konvenčnejšia“ poetika. Autor absorboval rôzne (mimo)literárne vplyvy a nezabudol na vývinový kontext. Kniha, ktorá (vzhľadom na autorstvo pochopiteľne) nie je o naivnom návrate k údajnej autentickosti ani zanášaním nereflektovaných emócií do textu (ide skôr o trans-subjektívnu, trans-sentimentálnu atď. poéziu v epsteinovskom zmysle), je potom napriek napohľad odskočeniu od ráznych experimentálnych postupov vývinovo subverzívnejšia a experimentálnejšia ako niektoré povrchné a vlastne retrográdne (kvázi)experimentálne recykláty bez pridanej hodnoty.

Dovolil som si tento širší úvod, nakoľko súvisí s odklonom autorky analyzovanej knihy od poetologicky subverzívnejších textových stratégií (v prvom pláne), resp. jej kniha a zbierky kritizovaných autorov a autoriek sú dôkazom, že ostentatívnejšie formálne experimenty nemusia ísť ruka v ruke s vývinovou produktívnosťou v rámci poézie ako takej a naopak. Darmo sa u nás často traduje opak, za čo je zodpovedné okrem iného anachronické zaseknutie niektorých slovenských kritikov a kritičiek v hierarchických dualitách, ako aj neschopnosť oprostiť sa od naivnej preferencie „jedinej kvalitnej a vývinovo zmysluplnej“ poetiky. Povedané platí tak pre zástancov tzv. tradičnej, ako aj stúpencov tzv. experimentálnej poézie.

Najbližšie z uvedených autoriek ma nová Kucbelovej zbierka, pokiaľ ide o tematický plán, k Veselkovej knihe Identity (2013) a k Ferenčuhovej zbierke Ohrozený druh (2012), a to tak pre jej spoločensko-kritický, ako aj ekologický (na rozdiel od Ohrozeného druhu však nie ekofeministický) rozmer. Oboje budem konkretizovať v následných interpretačných analýzach. Autorka, ako ukážem tiež nižšie, čiastočne nadväzuje aj na svoje predchádzajúce diela. V mnohom však nastal v jej písaní posun. Už na prvý pohľad sú básne – popri vzájomnej motivicko-tematickej previazanosti (napr. motív izolovaného dieťaťa, lesa či susedstva) – samostatnými významovými a poetickými jednotkami. V súvislosti s predošlými knihami sme mohli hovoriť skôr o básnických skladbách než o zbierkach samostatných básní. Funkčné (nakoľko sa ním podčiarkuje napr. časová postupnosť, sled jednotlivých scén) členenie na číslované oddiely nastáva v analyzovanej zbierke skôr v rámci samotných textov (Všetky stromy, Les všetko vsiakne a iné). Zostávajúc pri tvarovej rovine, nápadné je tiež „spriehľadnenie výpovede“, pre ktorú je typická i väčšia miera syntaktickej a interpunkčnej konvenčnosti. Ani predtým sa autorkine básne nevyznačovali priehrštím zapamätateľných metafor, emócií a zahmlievaním výpovede už v prvom pláne, naopak, ich jazyk bol civilný, vecný a ich poetika najanestetickejšia spomedzi všetkých autoriek, ktoré som si pomocne označil pojmom ANesthetic Genderation (okrem nej sem radím napr. M. Ferenčuhovú, N. Ružičkovú, Ľ. Somolayovú, V. Šramatyovú...). Tentoraz sa však zvýšila miera hovorovosti a recepčnej komunikovateľnosti. Ubudlo tiež z (významového) zapájania grafiky (hoci aj tentoraz je kniha sprevádzaná s témou básní súzvučiacimi ilustráciami Daniely Olejníkovej) a interpunkčných znamienok. Naopak, pribudli čiarky – práve z dôvodu formálnej konvenčnosti. Rovnako ako predtým, aj v nových veršoch autorka využíva dané textové postupy prevažne funkčne a invenčne.

Básne sú zároveň prozaickejšie, naratívnejšie, resp. dejovejšie a chvíľami aj významovo jednoznačnejšie, nie však jednorozmerné. Poetka Mila Haugová (pozri 2013) hovorí v recenzii analyzovaného diela o „skryto epickom leitmotíve“. Mohli by sme ich (čo platí v inej podobe a rôznej miere aj pre spomenuté knihy Ferenčuhovej, Veselkovej a Ružičkovej) označiť za angažované. Ich spoločným menovateľom je okrem iného kritický hlas namierený proti rôznych formám (hodnotovej a názorovej) redukcie komplexnosti reality v mene „nášho“ – názoru, spôsobu života, vierovyznania, národnej identity atď. Najpriamočiarejšie a súčasne najkomplexnejšie, pokiaľ ide o sprítomnenie rôznych foriem obávaných inakostí, je naznačený problém spracovaný v básni s príznačným názvom Branné cvičenie. Pri povrchnom čítaní by sa mohlo zdať, že ide o samoúčelné nahromadenie rôznych ľudských vlastností a názorových prúdov: „brániš sa pred tým, kto má väčší a lepší dom (...) vybral si život v chudobe, má rečovú poruchu (...) je gay (...) verejne kritizuje nespravodlivosť voči iným, je génius, hovorí, že nechce mať deti“ (s. 20 – 21). V skutočnosti sa však autorke takýmto (aj formálnym, ako próza zalomeným) nahustením a „zrovnocenňujúcim“ postavením banálnejších (majetok) a „vznešenejších“ (ekologické povedomie, aktivita na podporu spravodlivosti...) faktov vedľa seba – čo platí aj pre rôzne spôsoby života: také, keď človek má slobodu voľby, vedľa takých, keď ide o neodňateľné súčasti jedinca – ako neheterosexuálna orientácia –, podarilo vystihnúť tragikomickú absurdnosť súčasných (tobôž slovenských) nálad voči „tým iným“. (Zdanlivých) inakostí je totiž toľko, že sa ich dopad, ktorý z pohľadu (pseudo)konzervatívnych jedincov ohrozuje „tradičné hodnoty“, jednak vyprázdňuje a jednak vynikne „inakosť“ každého z nás, pokiaľ na seba hľadíme z toho-ktorého uhla pohľadu. Zacieliť na takto rozpohybovaný a mnohohlasý terč je nielen (eticky) neospravedlniteľné, pokiaľ sa nechceme dopustiť historických a nie tak dávnych omylov majúcich za následok mnoho životov (židov, neheterosexuálov...), ale aj nemožné: „niekedy zbiť, niekedy zabiť, musíš byť na pozore, kto ťa ochráni, keď včas nezaútočíš?“ (s. 21).

S tematizovaným strachom z inakosti, ktorý sa občas transformuje do nielen nenávistných, ale aj paranoidných (tým sa otvára ďalšia téma: strach z iného, aj pretože nepoznaného) záchvevov mysle („stojí pri okne / okno je zavreté, pery sú stisnuté, brána je zamknutá / žalúdok zovretý, rolety stiahnuté, zuby zaťaté / stále na niekoho čaká (...) strach sa vybehne vyvenčiť“, s. 9), podmieňujúco komunikuje kritické reflektovanie masovej unifikovanosti našich identít a životov. To je jav, (aj) ktorý autorka spracúvala najmä v tretej zbierke Malé veľké mesto (2008). Prvé dve knihy (Duály, 2003 a Šport, 2006) sa ešte vyznačovali väčšou (aj hodnotovou) amorfnosťou (nie v alibistickom zmysle), a teda nielen nevierou v tvrdé myšlienkové schémy, ktorá ako podklad pre rešpektovanie „iného“ nachádza implicitné uplatnenie aj v analyzovanej knihe, ale aj akýmsi, občas na východné náuky napojeným, názorovým provizóriom, splývaním „entít“ a v tomto zmysle priam zžívaním sa s masovosťou – jednoznačná názorová a pocitová polarita posudzovanej reality boli lyrickej subjektke cudzie. V zbierke Malé veľké mesto však už bola táto téma (najmä v spojení s mestom) previazaná okrem iného s predpísaným smerovaním našich životov (pozri aj Ferenčuhovej zbierku Skryté titulky, 2003). Tento rozmer sa potom stal dôvodom jemného hodnotového príklonu subjektky na jednu (názorovú) stranu. Aktuálna kniha je nielen pokračovaním týchto skôr zárodkov, ale najmä ich ráznym vyklíčením. Masovosť je v nej reflektovaná ako jedna z príznačných čŕt (a čiastočne aj príčin súčasného stavu) spoločnosti.

Naďalej však platí, že autorka je síce kritickejšia a názorovo vyhranenejšia, nie však príkro súdiaca (povedané je typické aj pre subjektku Veselkovej aktuálnej zbierky Identity). Lyrická hrdinka sa skôr snaží dopátrať k odpovediam na niektoré otázky: „kedy sa veci stávajú odpadom? / keď sa prestanú používať / alebo keď nútia k zbytočným činnostiam?“ (s. 13). Výrazne kritický osteň, pokiaľ ide o pranierovanie „stádovitosti“, autorka zjemňuje napr. empatickým napojením témy na postavu matky. Jej stotožnenie s vtákom hrdinke súčasne poskytuje potrebný odstup na triezve zhodnotenie reflektovaného fenoménu. Výsledkom je jedna z najvydarenejších básní v knihe (Vie škriekať a lietať), ktorá je nielen „esteticky príťažlivá“ a oplýva s témou korešpondujúcou atmosférou a suverénnym plynutím textu, ale ktorá daný problém najmä výstižne a básnicky presvedčivo obkresľuje: „moja mama je vták / vo vreštiacom kŕdli vtákov v stromoch nad nami (...) vtáci sú neviditeľní (...) ale my vieme, že obkľúčili mesto / sú neškodní / ak by spoločne opustili zeleň, vznikol by z nich / obrovský čierny tieň (...) moja mama nevie, že je vták (...) niekedy si skočí s iným vtákom do peria / ale nevie vlastne prečo / hneď na to zabudne a nespozná ho medzi ostatnými (...) ľudia sedia na lavičkách (...) hovoria si / aká úžasná atmosféra (...) vreštia, lebo vreštia ostatní“ (s. 13 – 14). Cez postavu otca (v básni Z chvosta svorky, v ktorej dochádza k prelínaniu sa postavy so psom) zas autorka kriticky poukazuje na sociálne problémy (skrytejšie a vzhľadom na zvyšný kontext zbierky sa v básni ozýva tzv. rómska otázka).

S monotónnosťou a naoktrojovanosťou našich životov súvisí aj kritický poukaz na konzumný spôsob života (napr. báseň Má čo robiť, žije v kontajneri), čo je téma, ktorá bola takisto reflektovaná už predtým. Aj v tomto prípade platí, že v druhej zbierke Šport skôr v rovine konštatovania, vytvorenie si názoru bolo ponechané na čitateľkách a čitateľoch, no v tretej zbierke už priamejšie, aj pokiaľ ide o názorový príklon lyrickej hrdinky. Autorka opätovne nielen referuje o našom umiestnení v televíznych a reklamných simulakrách, ale ich aj básnicky evokuje (príznačný bol už názov tretej zbierky Malé veľké mesto, odkazujúci na reklamný slogan Bratislavy, pričom v tejto súvislosti stojí v danej knihe za pozornosť napr. báseň na s. 26). V aktuálnej knihe čítame: „stačí si priniesť jedlo pred televízor / alebo si hocikedy pospať / pohovku možno prispôsobiť akejkoľvek situácii / s novou pohovkou môže rásť“ (s. 8). Výpovedný (v zmysle ironickej kritickosti) je opäť aj názov básne, z ktorej ukážka pochádza: Spotrebiteľka sa zväčšuje.

S iróniou autorka narába často, práve aj vďaka nej sú spracúvané témy (okrem masovej unifikovanosti a konzumu napr. atribúty globalizovanej spoločnosti, iba zdanlivo alternatívne spôsoby života či stravovania spodobené zástupne napr. cez feng šuej či kung pao z obchodného reťazca, rôzne formy fašizmu – aj v nás, nielen symbolické, verbálne a nepriame násilie atď.), odhalené síce výrazne (v čitateľovi a čitateľke sa dokonca vynárajú konkrétne udalosti, ako napr. streľba v Devínskej Novej Vsi v r. 2010), no bez moralizátorského oparu či čiernobielej clony: „nosím zbraň, lebo policajt je príliš ťažký“ (s. 33). Prípadne: „môj otec je starý niekoľko storočí / je ako socha s vytepanými rečami / o biede, krivde a bezpráví // dnes je slobodný – má vlastné zákony // môže klamať, lebo ho klamali (...) stojí na ulici so zdvihnutou pravicou (...) deti idú zo školy / vyskočia si / aby sa pohojdali / na otcových pevných postojoch“ (s. 17; deti tu fungujú ako nádej na zmenu, čo je relatívne logický a bežný fakt). Autorka tak síce podáva reflektované problémy z – v jej prípade básňam prospievajúceho – odstupu, no bez toho, aby sa ich závažnosť vytratila. Naopak, práve dotovanie veršov aj komickosťou či sarkazmom ich účinok priebežne zintenzívňuje. Súčasne sa tak ambivalentne obkresľuje nebezpečný charakter nášho smerovania, ktoré prebieha nenápadne a iba zdanlivo nezáväzne či výlučne v televíznej (virtuálnej) realite: oboje je čoraz prepojenejšie a život väčšmi zasahujúce.

 Ako vyplýva z doteraz napísaného, autorka v knihe najmä zachytáva rôzne problémové stránky dneška. Mnohé javy síce sprítomňuje priamejšie, no len výnimočne je príliš doslovná: „ani jeden hlas sa neoddelí / zo strachu, že bude zlynčovaný tými ostatnými“ (s. 27). V jednom prípade sa však celý text (Biele deti) ocitol na hrane umelecky takmer nepretavenej publicistiky, resp. daná báseň zostala skôr v rovine novinovej správy. V kontexte knihy je jej miesto síce pochopiteľné, keďže tematicky súzvučí s jej hlavnou osou (vzťah k inakostiam), no nedosahuje kvality a (napriek akoby otvorenému záveru, ponechávajúcemu možnosť nášho domyslenia, ktoré je však obsiahnuté v ňom samom – v zmysle rečníckej otázky) ani komplexnosť ostatných básní: „V Afrike sa niekedy čiernym rodičom narodia biele deti / pre rodinu sú kliatbou / ako všetko odlišné, vzbudzujú strach // albíni majú často zrakovú poruchu (...) žene, ktorá pre ne vytvára domov, položili otázku / či máme tolerovať netoleranciu // nemala potrebu odpovedať“ (s. 19). V prevažnej väčšine básní však čítame sofistikovanejšie výstupy: sme svedkami napr. výjavov dusna a strachu v domácnostiach, prípadne nebezpečenstva, ktoré dnes v prírode nečíha v podobe zvierat, ale, paradoxne, skôr v podobe agresívnych poľovníkov (v priamom aj prenesenom zmysle slova): „pes nájde nohu ulovenej srny (...) prerušená plachosť / nehýbeme sa, nedýchame (...) všetkých ich tu postrieľam / hovorí svojej žene, ale hovorí to nám (...) máme spoločnú ulicu (...) ale teraz sa zameriavame na rozdiely // môj syn zastrelí vášho psa (...) líce, ktoré sa dotkne mokrej trávy, je moje / a pes beží s kosťou mojej nohy / kým ja kráčam s ťažkým telom psa v náručí...“ (s. 22 – 23). Aj citovaná ukážka je dôkazom, že autorka dané fenomény (až na načrtnuté výnimky) nepredostiera heslovito a povrchne, ale ich transformuje do obrazovo pôsobivých (nielen tu i absurdných, čo korešponduje okrem iného s naznačenou absurdnosťou v rovine témy) a mnohorozmerných, precízne – aj za pomoci totožného a odkaz i pocit (z) básne zintenzívňujúceho opakovania – vystavaných semiotických sietí. V ukážke zaujme aj poukaz na svedomie, resp. nezmazateľnosť viny (v kontexte knihy platí, že aj v širšom – časovom – horizonte), akokoľvek sa (seba)obranne či zo strachu snažíme čoraz viditeľnejšie negatíva (samozrejme, nielen dnešnej) doby ignorovať: „a les všetko vsiakne / len na sedadle auta ostanú škvrny / a stierače nesúhlasia s ničím / čo sa práve deje // nedýchame, ležíme, nehýbeme sa, skrývame sa / hráme mŕtvych“ (s. 23). Podobne je to v básni V tom dome: „lenže keď zaprší / steny začnú žiť / pleseň vystúpi spoza nábytku (...) keď zaprší / aj záchod, ktorý zdedili, razí“ (s. 31).

Aj ako akási nemá výčitka je v knihe viackrát zobrazená ukrývajúca sa („chlapec skrytý v kríkoch verí, že ho nájde mama / a vždy je to niekto iný / koho vydesí“, s. 23) alebo od väčšiny sa dištancujúca postava chlapca: „sedíš v kríkoch (...) skrývaš sa alebo predvádzaš / svoju mlčiacu nehybnosť (...) hlasy (...) pripravené brániť, čo si obsadili / lynčovať // ty mlčíš / nehýbeš sa a odmietaš (...) tvoj nehybný protest je volaním o pomoc“ (s. 27). Aj jeho však hegemonické socializačné mechanizmy nakoniec pohlcujú, resp. sa o to jej jednotlivé súčasti snažia: „odstránia ťa neskôr (...) pozoruješ, ako postupne zaberajú tvoje miesto“ (s. 28). Autorka ani túto tému nespracovala demonštratívne (opakovane to zdôrazňujem preto, že pri angažovane vybavených textoch je práve toto jedno z najväčších rizík, resp. argument na strane odporcov spoločensky angažovanejšej umeleckej produkcie[2]), ale ju organicky napojila na (prirodzene nevinný) vek dieťaťa, ktoré je, ako sme videli už vyššie, v knihe súčasne (hoci priebežne hateným) symbolom nádeje do budúcnosti: „keď vyrastieš, nesmieš sa vrátiť / nesmieš prehovoriť ich zbraňami“ (s. 28).

Ani vízia pozitívnej budúcnosti však nie je bezproblémová („zabili by ťa aj vtedy, keby si im povedal, čo si zažil“, s. 28), a tak jediným istým prvkom, priebežne sa vinúcim knihou, je príroda, ktorá nás v autorkinej verzii nakoniec (ak sa nespamätáme) pohltí. Náznaky prerastania „prírodných“ elementov do „kultúrnych“ – ani nie tak v zmysle symbiózy, ako skôr (výstražného: hodnotenie je v texte zahrnuté aj prostredníctvom slov ako „plesnivý“ a „nepotrebný“) pohlcovania druhého prvým nájdeme napr. v texte Skleníková báseň: „v tom plesnivom dome sa kvetom darí (...) v obrovskej obrazovke sa prekrikujú prostredia / a plnia dom instantnými tropickými vôňami (...) izbové rastlinstvo vyráža do výšok a plazí sa / po kopách nepotrebných vecí (...) zahladzuje kontrasty (...) vonku splýva suchá krajina so sivohnedým brizolitom / ale len na necelú sekundu“ (s. 16). Lyrická hrdinka pritom tento pre ľudstvo nie príliš pozitívny proces – mierne „šibalsky“ – vníma s nádejou, akoby bolo nutné naše vyhynutie, aby po nás prišli iní a „lepší“: „les, ktorý postupuje pomaly, ale isto / ale pomaly“ (s. 28). Subjektka toto spenie k nerozčleňujúcej (prírodnej) jednote vníma aj ako návrat k „počiatku“, s čím v priamej (reálnej) rovine korešponduje poukaz na niekdajšie spolunažívanie susedov („medzi domami boli spojené záhrady, pletivo plotov / zanikalo v zeleni alebo chýbalo, bolo to tak veľa rokov, / lenže ľudia si po čase záhrady oddelili, bezhraničnosť ich znepokojovala“, s. 30). Báseň pokračuje prestupovaním sa rôznych vrstiev (a) realít vrátane virtuálnej, pričom tento „chaos“ autorka opäť aj vizuálne zaujímavo obkreslila: „sused / pozval suseda, sused sa vrhol na suseda v družnej / hre ho oprel o mantinel a naložil mu hokejkou po prilbe, / sused padol (...) ľadový šport vyvolával / v televíznych divákoch nečakané emócie (...) ovocné kríky pri plote / pochopili, že je čas odkorčuľovať a odhaliť reklamu na / jogurt, nadrozmerné maliny na mantineloch sa odvážne / vrhali do bielej pochúťky“ (s. 30). Aj v tomto texte sú deti nádejou, práve ony totiž majú (prenesene aj morálne) hranice medzi jednotlivými pólmi v rámci zvyšného zmätku zatiaľ nerozostrené: „najväčšiu radosť mali deti, / hranice boli jasné, pravidlá jednoduché, mohli sedieť / pred telkou a bez strachu behať medzi naozaj a akože“ (s. 30). Vyústenie básne je každopádne v zhode s vyznením celej zbierky: „naši boli lepší, / silnejší a rýchlejší“ (s. 30).

Práve pokiaľ ide o náš vzťah k prírode, sa zbierka zbližuje s knihou Ohrozený druh M. Ferenčuhovej, no zatiaľ čo tá predkladá nielen správy zo súčasnosti, ale aj vízie „postapokalyptickej budúcnosti“, Kucbelovej kniha reflektuje najmä stav „pred“, hoci už v ňom zachytáva akoby nepozorovaný, každopádne už začiatok „budúcej skazy“: „les postupuje / dolina sa zmenšuje (...) obydlia sa tlačia k sebe / obyvatelia sa tlačia k múrom (...) domy budú o chvíľu stena na stene / ruka iste nebude v rukáve (...) les postupuje ako oheň / ide o to, kto ostane posledný / akoby to bola výhra / vzduch praská a svetlo padá“ (s. 36). Verše vyvolávajú jednak asociácie sci-fi filmov s podobnou tematikou a atmosférou, ale aj (i zmyslom pre pochmúrny humor), trebárs, niektorých filmov M. Night Shyamalana (napr. Stalo sa). Cez tematický odkaz zbierky sa ohlasuje aj ekologický rozmer ostatnej knihy J. Bodnárovej Z periférií (2013) a básnickej skladby Kolovrátok Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej, v ktorej sme čítali (aj konfliktný) dialóg nielen konkrétneho muža a ženy, ale v prenesenej rovine aj muža ako zástupcu patriarchátu, resp. súčasného usporiadania (najmä) euroatlantickej civilizácie a ženy ako zástupkyne prírody, resp. „inej“ (aj ekofeministicky dotovanej) cesty. Dané polarity, samozrejme, netreba čítať zjednodušene a v nadväznosti na esenciálnu mužskosť a ženskosť (viac preto pozri Rebro 2013).

Spomenutý strach z „iného“ a „inakosti“ má za následok aj izolovanosť jednotlivcov (už vo vyššie citovanej básni Ploty nakoniec došlo k odčleneniu susedov). Na jednej strane tak máme dočinenia s masou ako ochrannou silou, v ktorej sa ľahšie a (i morálne) ospravedlniteľnejšie brojí proti „zvyšku sveta“. Na druhej strane sú však jej jednotliví členovia väčšinu času v pohodlí svojho domova, ktoré je však iba zdanlivé: pred vlastnou paranojou, strachmi a zlosťou adresovanou tým, ktorí „zatiaľ nepodľahli“, totiž neujdú: „vonkajšie rolety musia byť spustené (...) sused sa krčí za polystyrénovým snehuliakom / mrazivým pohľadom vyčarúva na nezakrytých oknách / ornamenty závisti a nenávisti (...) netreba sa báť / prichádza čas izolácie“ (s. 11). Práve aj izolovanosť (i vo význame nevedomosti) sa potom spolupodieľa na zacieľovaní „falošných prorokov pohromy“. Ide tak o začarovaný kruh, v ktorom nebezpečne pribúda, resp. je čoraz viditeľnejší človek (novo)kovbojského typu, ktorý „vie, čo urobí // naleje víno (...) o zbrani v zásuvke sa bavíme ako o zábavnej pyrotechnike (...) mýli si televízne noviny a reality šou (...) aj jeho téma sú susedské vzťahy / jeho teritórium je ulica (...) je pripravený na všetko / nezaskočí ho ani bezbrannosť // priemerného televízneho diváka“ (s. 26).

 

Literatúra

KUCBELOVÁ, K. 2013. Vie, čo urobí. Bratislava : Artforum. Ilustrácie: Daniela Olejníková.

HAUGOVÁ, M. 2013. Asymetria zla. Dostupné na: http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/303264-asymetria-zla/. Získané: 27. 01. 2014.

REBRO, D. 2013. Jej mesto v jeho svete? Bratislava : Aspekt.

ŠRANK, J. 2013. Individualizovaná literatúra. Bratislava : Cathedra.

 

Text je súčasťou zborníka K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 II., ktorý zostavila Marta Součková a vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v r. 2014.

 

 

 



[1] Vzhľadom na kvalitu časopisecky publikovaných básní som zvedavý aj na pripravovanú zbierku Evy Tomkuliakovej, ktorá by mala vyjsť tento rok vo vydavateľstve Vlna pod názvom Sie Forma.

[2] Pozri napr. (v niektorých textoch) podobnými témami sa zaoberajúcu zbierku Vlada Šimeka Modlitba za Felvidék (2013). Tej sa síce nedá uprieť (chvíľami pôsobivý) náboj aj vtip, rovnako ju vnímam ako prospešné tematické osvieženie v súčasnej poetickej produkcii, no jej verše sa súčasne v mnohých častiach vyznačujú povrchným a príliš doslovným pertraktovaním kritizovaných, resp. vysmievaných javov. Jej problémom je aj príliš tesná naviazanosť na aktuálnu prítomnosť: ak však od knihy neočakávame viac ako (v rámci textového zámeru) relatívne zručné zdokumentovanie istých spoločenských nálad a reakcií na ne, resp. v zbierke uvítame publikované (viac či menej) vydarené „postrehy zo sociálnej siete“, tak obstojí. Práve v súvislosti s ňou však o to viac vynikne umelecká hodnota a myšlienková komplexnosť analyzovanej Kucbelovej zbierky, ktorá pre svoje (i tu analyzované) kvality rozhodne nezostarne tak skoro ako zbierka Šimeka.