Číslo 2/2014

16.06.2014 17:46
 
Aktuálne číslo je v predaji (pozri predajné miesta vľavo), v našom archíve bude dostupné neskôr. Prinášame z neho zatiaľ ukážky.
 
 
 

Kultúrne starnutie sa prejavuje ako „ústup zo sveta“ v dôsledku neporozumenia tomuto svetu (vďaka jeho pohyblivosti). Na rad opäť prichádza dvojznačnosť našej pozície, naše áno aj nie svetu, ktorý nepostojí, ba naopak, valí sa čoraz rýchlejšie a definovanie nadradeného znakového systému ako určujúcej kvality tohto sveta sa tak stáva celkovo čoraz problematickejším. No napriek tomu, že jediným autentickým fenoménom sa dnes stáva akcelerácia (sveta), jadro svojho individuálneho systému si človek predsa len vytvára v mladosti, v čase enormnej vitality a senzibility – cezeň je lokalizovateľný vo svete. Aby v starobe, vo vzájomnom trení protitendencií, protipohybov a rozporov celkom nezlyhal, ostáva mu jediná možnosť: vystúpiť z priestoru žitej skutočnosti do „antiuniverza“ – t. j. sveta bez určujúcich znakových systémov, kde všetko je len fázou, štádiom, jedným z prejavov generálneho pohybu. Takýto vzťah však možno vnímať ako vzťah práve tak k večnosti, ako i k ničote – je „predjímaním“ smrti. Akoby teda jedine smrť nakoniec ľudskej existencii udeľovala zmysel a jedine kombinácia revolty a rezignácie nás k nej dokázali priviesť dôstojne, v existenciálnej plnosti celého procesu. Améry svoju esej uzatvára paradoxným preskúmavaním smrti ako nepreskúmateľného fenoménu, ako „hraničnej negativity“, ktorá nám je nedostupná, a preto sa spravidla vo svojich úvahách zaoberáme skôr umieraním než smrťou. Definuje ju ako „prapůvodní kontradikc[i], která v sobě zahrnuje absolutní ‚nic‘ všech ostatních myslitelných negací“ (s. 146). Popretie v nej získava totalizujúci zmysel. Sprítomňuje hranicu nášho jazyka – a núti nás k logickej nekonzistentnosti vo vyjadrovaní. Do toho zapadá aj konštatovanie, že topos smrti je atopicky – nedá sa k nemu priblížiť odnikiaľ. Súčasťou tejto atopickej „štruktúry“ je tiež hra nášho podvedomia, na základe ktorej sme presvedčení, že ľudia okolo nás síce umierajú, ale my sami sme nesmrteľní. Keďže smrť je nemysliteľná, vypomáhame si pri jej „uchopovaní“ metaforikou, krúžime okolo nej, no nikdy sa jej (ako „ničoho“, toho, čo nie je) nedotkneme. Smrť ako „teror“ (zásahom zvonku) a smrť ako „horor“ a „angor“ (prirodzené stúpanie „hladiny“ smrti v človeku zvnútra) predstavujú rozlične modality nášho odchodu. Druhy modus súvisí s rednutím „ontickej hustoty [mojej] existencie“; na uvoľnenom mieste sa postupne usídľuje „smrteľná úzkosť“. Smrť je klamlivá (lebo je nemysliteľná) a súčasne jediná pravdivá (lebo je istá). Ostáva nám iba uzavretie kompromisu s jej dvojtvárnou povahou. Starnutie nás k tomuto kompromisu privedie, pretože absurdita smrti poznamenáva nielen naše umieranie (ktoré ako také legitimizuje až smrť), ale aj procesy fyzického, sociálneho a kultúrneho starnutia. Nemá zmysel falošne sa utešovať a unikať rozporuplnosti vlastnej existencie; jej najplnším vyjadrením sme totiž my sami.

 

(Stanislava Repar, Améryho úvahy o transformovanom „ja“)

 

 

Kapitalizmus komplexne ovplyvňuje naše chápanie „rovnosti“. Na prvý pohľad nie je na pude k akumulácii nič diskriminujúce – nezáleží predsa na tom, kto tú prácu urobí, kým vzniká zisk a získava sa hodnota. Aký by teda malo zmysel diskriminovať ženy ako ženy? Alebo čiernych ako čiernych? Alebo homosexuálov ako homosexuálov? Na druhej strane, ako viac-menej všetci vieme, ženy za rovnakú prácu zarábajú stále menej ako muži a sú nadmerne zastúpene v zle platených zamestnaniach či v čiastočných úväzkoch. Je zrejmé aj to, že etnické menšiny a homosexuáli sú na istých pozíciách zastúpení nedostatočne. Možno by sme sa však mali viac ako na zastúpenie zamerať na zásadne štrukturálne a ideologické faktory. Napokon, argument o začlenení žien, etnických menšín a homosexuálov do „vrcholových pozícií“ dostal v súčasnosti zelenú práve vďaka pravici. Nedávne zvolenie Baracka Obamu je azda progresívnym náznakom budúcnosti, no ešte sa uvidí, do akej miery budú jeho „zmeny“ redistributívne. Condoleezza Rice, Ayaan Hirsi Ali a Pim Fortuyn sú (alebo boli) – vzhľadom na ich reprezentatívne pozície – dosť atypickými kandidátmi. To im však nebránilo, aby vystupovali ako vojnová štváčka, neokonzervatívna mysliteľka a politik proti prisťahovalectvu, ktorý podporoval „studenú vojnu“ s islamom. Všetci tí, ktorí (prinajmenšom v prvých voľbách) z „feministických dôvodov“ zvolili Margaret Thatcher za prvú britskú premiérku, boli za svoju túžbu po pokroku potrestaní vlnou reforiem trochu inak „progresívneho“, neoliberálneho druhu. Nestačí mať ženy na mocenských pozíciách. Záleží na tom, aké sú to ženy a čo urobia, keď sa tam dostanú. Ako hovorí Lindsey German: „Toto je doba token ženy (...) K triumfu rétoriky feminizmu došlo paradoxne v čase, keď sa životné podmienky žien zhoršujú a táto rétorika slúži na ospravedlňovanie krokov, ktoré ženám uškodia.“ Už dávno je zrejmé, že koncept tokenizmu treba rozšíriť tak, aby zohľadnil fakt, že tieto „výnimočne“ ženy a menšiny sú nielen súčasťou mocenských pozícií, ale predstavujú ich najhoršie aspekty. Zillah Eisenstein používa na opísanie spôsobu, akým „imperialistická demokracia“ prekrýva svoje štrukturálne hriechy nánosom zastupiteľskej slušnosti, pojem vábnička: „Manipulovanie rasou a rodom ako vábničkami, ktoré nahrádzajú demokraciu, ukazuje, ako ľahko podlieha politika identít skaze.“ Začleňovanie žien a menšín do mocenských pozícií vo všeobecnosti nevyhnutne nevedie k zlepšeniu životov žien a etnických menšín a určite ich dosiaľ nezlepšilo. Condoleezza Rice síce bola ministerkou zahraničia, no boli to práve čierne ženy (a čierni muži a deti), kto najviac doplatil na hurikán Katrina.

 

(...)

 

Jedným z nedávnych vážnych a znepokojujúcich posunov v geopolitickom diskurze je kooptácia jazyka feminizmu tými, ktorí a ktoré by ešte pred 15 rokmi najhlasnejšie vystupovali proti všetkému, čo feminizmus obhajuje. Invázia do Afganistanu a Iraku sa ospravedlňovala emancipáciou žien, a pritom sa odvolávala najmä na feministický diskurz. Manželka prezidenta Georga W. Busha, Laura, na to pripravovala pôdu v rozhlasovom vysielaní, v ktorom vyhlásila, že „len teroristi a Taliban bránia ženám používať lak na nechty pod hrozbou, že im nechty vytrhnú“. Zápas o verejnú podporu vojenskej intervencie sa rozpútal prostredníctvom kombinácie liberálneho „feministického“ diskurzu o právach a jastrabej premisy, podľa ktorej môže byť riešením tohto problému len kobercové bombardovanie utláčateľského nepriateľa. Tak, ako sa Bushova administratíva zabudla opýtať skúsených diplomatov na iné možnosti vedenia geopolitických diskusií, zanedbala aj spoluprácu s domácimi feministkami v Afganistane a Iraku. Ako hovorí Katha Pollitt: „Moslimským feministkám americké invázie skomplikovali prácu. Posledné, čo totiž potrebujú, je, aby boli ženské práva označene ako nastroj votrelcov, okupantov a kultúrnych imperialistov.“ Bombardovanie v mene ženských práv predpokladá, že ženy – a moslimky obzvlášť – sú obete a že ich musia tvrdým a bezohľadným spôsobom vytiahnuť z kaše múdrejšie sily. Pri pohľade na domácu situáciu je jasné, že rétorika jastrabieho feminizmu je presne takáto – Bushova administratíva nalieva stále viac peňazí do zbytočných programov abstinencie a vykonávanie interrupcií podlieha čoraz prísnejším podmienkam. Feminizmus je len čosi, čo má nerozhodných, morálne založených voličov a voličky presvedčiť o tom, že vojna je jediným možným riešením. „Feminizmus“ ako politický pojem je dnes taký všeobsiahly, že môže ospravedlniť čokoľvek, dokonca aj inváziu do iných krajín. Ako tvrdí Katherine Viner: „Dnes sa feminizmus používa snáď na všetko okrem boja za skutočnú rovnosť – na predaj tenisiek, na ospravedlňovanie zohavovania tela, na to, aby ženy točili porno, na pomáhanie mužom zbavovať sa obvinení zo znásilnenia, uisťovanie žien o tom, že disponujú sebaúctou vďaka tomu, že používajú značku šampónu, ktorá im prináša pocit sebadôvery. Netreba sa preto čudovať, že sa využíva aj na zdôvodňovanie toho, že sú bombardované ženy a deti.“

 

(...)

 

Samozrejme, ak sa má z „boja za skutočnú rovnosť“ niečo zachrániť, musí byť význam feminizmu jasný. Musí tiež reagovať na spôsob, akým si tento pojem privlastňujú vojnoví štváči, ale tiež konzum a súčasne ideológie prace. Nie je celkom nepredstaviteľné, že raz budú ženy hovoriť „Nie som feministka“ nie preto, aby od seba neodplašili mužov, ale preto, že nebudú chcieť byť spájané s militaristickým používaním tohto termínu.

 

(Nina Power, Jednorozmerná žena – 1. časť, prel. Miroslava Mišičková)

 

 

Myslím, že sa v súvislosti so Soči celkom zdvihla vlna nevôle. Dnešní športovci teda možno nie sú až takí pasívni. Je však dôležite si uvedomiť, že tu existuje aj iste formálne hľadisko. Športovec alebo športovkyňa môžu proti mnohým veciam protestovať, ale iba pred olympiádou alebo po nej. Priamo v dejisku hier sa nesmú proklamovať žiadne politické, spoločenské, rasové či iné názory. Zakazuje to priamo Olympijská charta. Takže ani protest voči diskriminácii na základe sexuálnej orientácie by nebol možný. Počas olympiády je „pokoj zbraní“. Nesmie sa „bojovať“.

 

(...)

 

V nedodržiavaní práv nie je Rusko, bohužiaľ, žiadnou výnimkou. V Číne to bolo veľmi podobné, hoci tam sú ľudské práva pošliapavané zase iným spôsobom. A čo by som na to všetko povedala? Keby sa ma novinári v dejisku hier opýtali, aký je môj názor, určite by som povedala, že som proti a absolútne by sa to nemalo diať. Ale nesúhlasím s tým, aby sa tieto dve veci dávali do súvislosti. Bojkotovať olympijské hry je úplný nezmysel. Existuje množstvo iných možností, ako dať najavo protest. Navyše, som presvedčená, že bojkotom sa nič nevyrieši a odnesú si to opäť iba športovci a športovkyne. Tu správnu formu má športovec a športovkyňa iba počas veľmi krátkeho času, napr. počas štyroch rokov. Ak by olympijské hry bojkotovali, sami pod sebou by si pílili konár.

 

(...)

 

Do kancelárie nám chodili naozaj neuveriteľné množstvá listov. Ľudia mi dokonca písali prosby, ktoré chceli, aby som tlmočila Havlovi. Mali pocit, že ma poznajú, a dôverovali mi. Možno si mysleli, že keďže som svoj súboj vždy dotiahla do víťazného konca, dokážem vyriešiť aj ich problém. Bol to neuveriteľný chaos, zahraničná aj vnútorná politika sa robili za pochodu. Neskutočne ma štvalo, čo som videla – ako bývalí „súdruhovia“ ten neuveriteľný zmätok zneužívajú a ako si ulievajú peniaze. Robili to napríklad tak, že si vytvárali rôzne nadácie, ktorým dali ušľachtilé meno, a získane peniaze prelievali do Švajčiarska. Za mnou chodievali študenti a všetko sme to spolu odkrývali. Na poradách s prezidentom som vždy hovorila, že je potrebne skonfiškovať majetok, ktorý bol nakradnutý. Už som mala dve deti a ako matka som nechcela, aby sa komunistické detičky znovu ujali moci, hoci v inom politickom režime. Dopredu ma ťahalo vedomie, že ak sa to nezmení, táto súčasná generácia bude na tom zle. Deti zbohatlíkov a deti poctivých ľudí nebudú mať rovnakú štartovaciu čiaru. Kým za nakradnuté peniaze budú môcť deti bolševikov navštevovať najprestížnejšie univerzity, budú mať podmienky, vzdelanie a budú sa z nich stávať experti, tie druhé deti tu zostanú a skôr či neskôr sa dostanú do situácie, kedy budú tým druhým musieť bozkávať topánky.

 

(...)

 

Vtedy sa nič nestalo a na ukradnutý majetok sa žiadne moratórium neuvalilo. Deti zbohatlíkov a bývalých súdruhov dnes, samozrejme, vládnu. A zo všetkých nakradnutých peňazí majú neuveriteľný biznis.

 

(Věra Čáslavská v rozhovore s Lenkou Krištofovou – Protestovať sa dá rôznymi spôsobmi)

 

 

HESLO: CHRISTA WOLF

Krátke heslo (pravdepodobne na rovine najnižšej významnosti, zrejme vzhľadom na skutočnosť, že šlo o súčasnú spisovateľku, ktorej vývin bol z hľadiska tvorby, ale aj z hľadiska ideologického hodnotenia ešte otvorený) na jednej strane predstavuje autorku (nar. 1929) ako predmetom svojej tvorby pevne zakotvenú v Nemeckej demokratickej republike, na druhej strane ponuka voľba slova „problémy“ a explicitná zmienka o najväčšom dobovom nemeckom probléme v podobe existencie dvoch štátov iste spochybnenie pôvodne evokovanej jednoznačnosti – čo skutočne zodpovedá vtedajšej tvorbe Christy Wolf: „Ústrednou témou jej spisovateľskej tvorby je život v NDR, problémy podmienene existenciou dvoch nem. štátov.“ (Juríček /ed./ a kol. 1987: 591) Pri próze, ktorou obzvlášť prispela k obohateniu literárneho výrazu a vykročila poza zabehaný rámec socialistického realizmu, sa veľmi všeobecne kladie doraz na obsah: „V reflexívne ladenom románe Nachdenken über Christa T. (Zamyslenie nad Christou T., 1969) opisuje osudy nem. ženy.“ Christa Wolf sa takto z uznávanej spisovateľky stáva jednoducho ženou píšucou o žene, o „nem. žene“. Na jednej strane je tu namieste podozrenie, že takáto paušalizujúca formulácia môže vyvolať rovnako paušalizujúcu predstavu o ženských postavách ako (preferovaných ideologicky homogénnych) socialistickorealistických typoch, vzhľadom na použitie singuláru dokonca ako unifikovaného, jed(not)ného typu. Na druhej strane zrejme nemožno nikoho, kto sa podieľal na tvorbe týchto encyklopedických hesiel, podozrievať z vedomého využitia zmieneného účinku citovanej formulácie, a to tak vzhľadom na dobovú dikciu, pre ktorú bol podobný spôsob vyjadrovania o literárnom diele bežný, ako aj vzhľadom na jeden zo základných poznatkov feministických teórií, že ženy sú v prvom rade vnímané ako ženy, teda cez príslušnosť k svojmu pohlaviu/rodu a až potom ako indivíduá, zatiaľ čo muži sú v prvom rade indivíduami a až potom príslušníkmi svojho pohlavia/rodu. Takéto uprednostnenie nediferencovanej rodovej identity pred individualitou spisovateľky, resp. pred individualitou jej postáv môže devalvovať (individuálny) estetický prínos jej diel. No prejavuje sa tu aj socialistickorealistické privlastnenie pojmu a predstavy avantgardnej, modernej „novej ženy“, ako ju literatúra a iné umenia presadzovali najmä na začiatku 20. storočia, a na druhej strane univerzalizácia a v istom zmysle i spoločenskopolitická redukcia (kríza) univerzalizovanej kategórie „žena“. Citovanú výpoveď z encyklopedického hesla napokon stačí podrobiť travestii, preobliecť ju do mužského rodu, aby sa demaskovala neadekvátnosť takéhoto zovšeobecnenia („Autor Ch. W. opisuje vo svojom románe osudy nem. muža.“) a aby sa takáto formulácia dožadovala presnejšieho identifikovania onoho „nem. muža“. Pritom túto knihu Christy Wolf postihla vlna ideologicky motivovanej kritiky najmä pre zobrazenie „negatívnej“ hrdinky, teda takej hrdinky, ktorá neslúži ako pozitívny budúci, virtuálny ideál či súčasný, aktuálny vzor socialistickej ženy, ako sa to od socialistickorealistického literárneho obrazu emancipujúcej sa či už emancipovanej ženy vyžadovalo v predchádzajúcom období existencie NDR. Táto kniha otvára podľa Patricie Herminghouse obdobie kritickej ženskej literatúry, s ňou nastupuje spisovateľská generácia, „ktorá kladie vlastné nároky na socializmus, tie sa už týkajú kvalitatívnych a nielen kvantitatívnych aspektov emancipácie, t. j. situácia žien sa už nezobrazuje výlučne z hľadiska spoločnosti, ale spoločnosť sa posudzuje aj z hľadiska žien...“ (Herminghouse 1985: 350). Prenesenie zobrazovaných konfliktov do súkromnej sféry umožnilo návrat k subjektivite, ako aj istú mieru nonkonformizmu a kritiky (Secci 1988: 418). Rozprávačka, ktorá komunikuje s „nájdenými“ denníkmi, listami, skicami mŕtvej Christy T., sympatizuje so stroskotanými existenciami, dokonca (podľa všetkého zhodne s autorkou) stavia v zložitých prelomových časoch zlyhanie (prejav krízy) nad „zdravé“ prispôsobenie sa. „Odteraz sa stroskotanie v mnohých podobách stane hlavnou témou Wolf.“ (Zehl Romero 1991: 219) Christiane Zehl Romero ďalej identifikovala ako zdroj podnetu pre voľbu tejto témy silný a vyvíjajúci sa vzťah Christy Wolf k Anne Seghers, hoci v procese vytvárania variácií témy Wolf podľa nej tuto pôvodnú inšpiráciu ďaleko prekročila (Zehl Romero 1991: 219). To umožnilo ďalšiu vnútornú diferenciáciu predstáv o literárnom stvárnení súdobých žien a ženskosti aj rozlišovanie v univerzalizovanom vzorci „žien píšucich o ženách“.

 

(Jana Cviková, Na jednej strane Encyklopédie spisovateľov sveta)

 

 

Rané práce, vytvorené ešte počas štúdia, sa nesú vo výraznejšej farebnosti s akcentovaním ružových tónov a akéhosi „dievčensky“ snového videnia sveta nenaštrbeného cynizmom a chladom súčasnej, často odcudzenej spoločnosti, hoci treba podotknúť, že smerovanie k istému odosobneniu autorskej výpovede a k všeobecnému konštatovaniu a komentovaniu status quo bezprostredného okolia je prítomne už v jej raných prácach. Posun k strohejšiemu a minimalistickejšiemu spodobeniu reality je badateľný i vo farebnej škále používaných odtieňov, keď sa Tallovej farebná paleta postupne redukuje až k nedávnym monochromatickým prácam založeným na využívaní rôznych odtieňov a variantov čiernej a šedej. Postupná redukcia maliarskeho výrazu môže súvisieť s autorkiným dozrievaním, ale i so snahou zacieliť našu pozornosť na príbeh a nerozptyľovať nás farebnosťou maliarskej plochy. Výrazný obrat k tlmenej, tmavej palete nastáva v roku 2011, teda v čase, keď Tallová absolvovala rezidenčný pobyt vo Viedni. Ako tvrdí sama autorka, séria, ktorá začala vznikať v tomto období pod názvom Schwarzer Regen, bola odrazom jej vlastného duševného rozpoloženia – smútku a istého osamotenia človeka v cudzom prostredí v čase usmokleného neskorojesenného obdobia plného dažďov a hmiel. Dážď dopadajúci na sklenené steny jej ateliéru na nich vytváral ornamentálne vzorce, štruktúry evokujúce stekajúce slzy. Od tohto momentu začala Tallová s týmto vizuálnym motívom experimentovať, čoho výsledkom je (doteraz vznikajúce) množstvo diel – od akvarelov cez lightboxy až po objekty, ktoré okrem spomínaného prvku využívajú práve temnú čiernu farebnosť a rozpitie či zatečenie motívov strácajúcich sa v tmavých hmlovinách obrazovej plochy. A opäť je ich možné interpretovať i cez ženskú optiku – ako plač s roztečenou čiernou maskarou stekajúcou po tvári.

 

(...)

 

Ústrednou postavou takmer všetkých prác je žena, v rámci obrazovej kompozície umiestnená centrálne, veľakrát obrátená k divákom a diváčkam chrbtom alebo z poloprofilu, zahĺbená vo vlastných myšlienkach. Jej natočenie akoby evokovalo snahu ukryť sa so svojimi radosťami či strasťami pred potenciálnym divákom a diváčkou. Práve „utiahnutosť“ hlavných hrdiniek a na druhej strane snaha Tallovej o surové odhaľovanie ich smútku a intimity vytvárajú zvláštne napätie. Ilustrácie, ale i časti textu Tallová dopĺňa jemnými maliarskymi vstupmi – či už vo forme spomenutých sĺz a stekajúceho dažďa, alebo predstavuje ešte znepokojujúcejší element akejsi ťaživej hmloviny plaziacej sa okolo a postupne pohlcujúcej kontemplujúce ženské figúry. Spôsob, akým Tallová do ilustrácii vstupuje, ale i výber konkrétnych vizuálnych motívov ešte viac zvýrazňujú pocity stiesnenosti, osamelosti a uzavretosti hlavných aktérok pred vonkajším svetom. Možno je tu prítomna i istá bezmocnosť zvrátiť tŕnisté cesty ľudských citov. Treba podotknúť, že Tallová pracuje intuitívne, jej autorské manipulácie ilustrácií sú založené na postupnom prežívaní a vciťovaní sa do spodobovaných námetov, ktoré sa počas tvorivého procesu automaticky prepájajú s jej vlastnými životnými skúsenosťami. Umelkyňa do veľkej miery využíva fragmentárnosť, vizuálnu skratku, abstrahovanie, a len isté naznačenie možného významového čítania či dopovedania príbehu. Kompozície pôsobia na prvý pohľad ako nedopovedané, sú artikulovane len prostredníctvom obrazových fragmentov; akoby nám dovoľovali vstúpiť do príbehu, avšak len po istú hranicu.

 

(Katarína Slaninová, Žensky znepokojivá. O tvorbe Lucie Tallovej)

 

 

Mrknutí třetí: SPRÁVNÉ VĚTY

VIRGINIE Správné věty – Slečna učitelka seděla v houpacím křesle, znovu a znovu pročítala moji slohovou práci. Byla zrudlá, nenašla jedinou gramatickou chybu, kterou tak zoufale dolovala, chudinka, tím příběhem byla naprosto zmatená, to se k vám, mladá dámo, přece nehodí, to se vůbec nehodí k malým, desetiletým dámám, nastavte ruce… A víte, co mi do sešitu nakonec napsala? – Laskavě, děvenko, používejte jiné, správné věty!!!

SYLVIE Používejte jiné věty.

VIRGINIE Používejte jiné věty. Správné věty.

SYLVIE (obě skáčou panáka)… jiná slova…

VIRGINIE … jiný psací stroj…

SYLVIE … jinou tužku…

VIRGINIE … jiný inkoust…

SYLVIE … jiný papír… (udýchaně) Manžel mi tvrdil –

VIRGINIE Ano?

SYLVIE Když jsem ještě učila… Tvrdil, hodnotíš už jednou napsané, sem emoce v žádném případě nepatří.

VIRGINIE Emoce nepatří do výroby oceli. Do umění emoce patří. Do života emoce patří.

SYLVIE Takže se mnou souhlasíte.

VIRGINIE Výjimečně ano.

SYLVIE Souhlasíte se mnou? Připustím trochu kyslíku.

VIRGINIE Čím ovládáte ten kyslík?

SYLVIE Někdy vám to ukážu. Vám vadí literární kritika?

VIRGINIE Ne, to jsem neřekla.

SYLVIE Ale ano. Nejhorší je, když o vás mlčí. Podívejte, co všechno sepsali o mně.

VIRGINIE Vy máte ve spodním prádle zašité výstřižky?

SYLVIE A co jste myslela. Že mě vycpala matka příroda?

VIRGINIE Tak ukažte.

SYLVIE Já sama. (uvolňuje vycpávky ze záňadří, podává je Virginii)

VIRGINIE Jednou jsme přišli na večírek později, usedli potichu do rohu, věhlasný kritik tam zrovna mluvil o mé knize. Nevěděl, že já a autorka jsme totožné bytosti, nevědí, že jsme živé bytosti. Zasvěceně mi o ní vykládal i u večeře. Jak je to cele groteskní, o proudu vědomí a ty joyceovské rysy… Řekla jsem, nezdá se vám, že jsou to spíše rysy, řekněme, steinovské? To jsem jen tak plácla. Smál se, proboha, Gertruda Steinová, ta popletená dáma, co bydlí s jinou podivnou dámou. A nařízl artyčok. – To je vzduch! Pojďte si zatančit.

SYLVIE Cože?

VIRGINIE Tančit.

SYLVIE Mám oteklá lýtka, děvenko. Stojím jen u plotny.

VIRGINIE Ano. Nehybné uvést do pohybu, na nohy navléct brusle, ruce protáhnout v křídla, vzlétnout…

 

(Radka Denemarková, Spací vady. Dvacet pět mrknutí Oka – ukážka z divadelnej hry)

 

 

Prokešová motív vody umiestňuje do svojho dôverného prostredia. Toto prostredie a jeho pozorovanie, ktoré je premietnuté do rôznych obrazcov, vyvoláva v lyrickom subjekte asociácie a spomienky, čo v nás navodzuje predstavu tzv. „fantazijného“ okolia. Parafrázujúc Kastovú môžeme povedať, že imaginácia sa uberá rôznymi smermi. Môžeme vidieť obrazy a zostať pozorovateľom, no taktiež pozorovať obraz a zároveň v obraze vidieť seba, alebo sa môžeme identifikovať s nejakou postavou v deji. Napríklad sa vidieť ako spomalená, brzdená voda, a tak sa aj cítiť (Kastová 1999). Prokešovej lyrická hrdinka vníma svet a situáciu naokolo raz ako „spomalenú“ vodu, inokedy je celkom harmonická, „pokojná“, „jasná“ a „splývavá“. No sú chvíle, keď nesie podobu „napnutosti“, „mútnosti“. Voda v básňach zrkadlí okolité prostredie či hrdinkino duševné rozpoloženie. Podľa Kastovej môžeme mať predstavu, že sme prameň života, ktorý je taký vzácny, že s ním možno nakladať len v obmedzenej miere. V prípade mora sme možno súčasťou tajomného prapôvodu života, ktorý nás vťahuje do nekonečnosti bytia. Vťahuje nás do jeho rytmov, ktoré sú našou súčasťou (Kastová 1999). U Prokešovej vidíme vodu v najrôznejších podobách: napríklad ako rieku, studňu, jazero či more, pričom je povzbudzovaná prírodnými motívmi – vetrom, dažďom... Prípadne je zaznamenaná v zmenenom skupenstve, napríklad v podobe ľadu a snehu.

 

(...)

 

Prokešová vo svojej tvorbe využíva prírodne motívy čírej a sviežej vody; vody, ktorá „umýva“. Tá pritom nezostáva v rovnakej konzistencii. Raz prichádza v podobe nadýchaného snehu, inokedy do nej autorka primiešava jemné esencie. Sú to predovšetkým orosené kvety, diamanty, lyrické mušle, či „čisté včely na hlbokých rastlinách“ (Prokešová 1988: 34). No subjekt neodolá ani hre so svetlami. Môžeme hovoriť o farebnom vnímaní sveta a tieňov. „Tento svet necharakterizuje veľké dianie. Veci v ňom iba ľahko plynú, nepatrne sa menia v dopade svetla, vo vetre a zároveň tak odrážajú jemné premeny lyrického subjektu.“ (Žilková 1999: 60) Motív vody spravidla korešponduje s autorkinou výpoveďou. Na mieste, kde sa „otvára malátne svetlo horkastému kvetu“ (Prokešová 1992: 20), nesie voda predstavu akejsi zovretosti. Vtedy môžeme hovoriť o melancholických pocitoch lyrického subjektu či samotnej autorky (i keď, samozrejme, nemožno s určitosťou stotožňovať lyrický subjekt s jeho autorom, keď teda hovorím o autorke, treba to vnímať relatívne). Naopak, pri predstave večera nesúceho sa v tónoch „vlhkoružového svetla“, akoby všetko „pokojne a hodvábne plávalo“ (Prokešová 1988: 33). Niekedy sa poetkina voda javí ako živý a krehký organizmus, ktorý je len „náhodnou“ súčasťou jej literárneho sveta. Voda je premietnutá buď do imaginárneho sveta, alebo je reálnou súčasťou autorkinho obrazu. Podľa Kalnickej nás voda upozorňuje na krehkosť a krátke trvanie krásnych okamihov. Pokiaľ ich neprežijeme v správnej chvíli, stratia sa navždy (Kalnická 2007). Prokešová ich zachytáva celkom prirodzene. Jej živel prichádza najmä v podobe dažďa, ktorý plní rôzne funkcie. V básnickej zbierke Cudzia slúži najmä ako životodarná sila, ktorá oživuje telo, zvláčňuje pokožku či prináša nežnú vôňu mladosti. Inokedy akoby voda zmývala všetko zlé (čo lyrický subjekt ťaží) a nechala svietiť len to pekné a zdravé. Je to živý prameň. Dokonca je akýmsi spojovníkom medzi ňou a svetom, medzi ňou a mužom: „Obídeš ma naklonený / ako dážď / a celý bez jasu. / Nenamokríš ma, / nezaleješ, / neskĺzneš mi / nahým dychom / po tele, / ale kožu mám takú / svietivú a hladkú, / akoby som ustavične / vychádzala z vody“ (Prokešová 1984: 11). Partner mení vodu na prevlhnutý prameň. Básne v nás evokujú pocit vlhkosti. Muž ako element ohňa, ktorý sa lyrickej protagonistke ponúka ako neistý partner, tento prameň „premiešava“: „hovoril o duši, / taký sústredený a pozorný, / že keby som sa mu ľahostajne / dotkla tela, / dotkla by som sa hlbokého, / na smrť rozžiareného plameňa“ (Prokešová 1984: 40). Muž je teda pre lyricky subjekt stimulačným impulzom, no nie dostatočne zaangažovaným, preto sa náklonnosť lyrickej hrdinky k nemu v neskoršej tvorbe vytratí.

 

(Monika Púdelková, Obraznosť a symbolika vody v poézii Viery Prokešovej)

 

 

Obsah

 
KATARÍNA SLANINOVÁ: Žensky znepokojivá (o tvorbe Lucie Tallovej) | 1
 
STANISLAVA REPAR: Améryho úvahy o transformovanom „ja“ | 5
 
JANA VARCHOLOVÁ: Básne | 11
 
VĚRA ČÁSLAVSKÁ: Protestovať sa dá rôznymi spôsobmi (rozhovor) | 17
 
JANA CVIKOVÁ: Na jednej strane Encyklopédie spisovateľov sveta | 25
 
RADKA DENEMARKOVÁ: Spací vady (Dvacet pět mrknutí Oka) | 35
 
MONIKA PÚDELKOVÁ: Obraznosť a symbolika vody v poézii Viery Prokešovej | 59
 
SOŇA TOMAŠOVÝCH: Od piatku som vdova, alebo adresát Smrť, odosielateľ Láska | 67
 
NINA POWER: Jednorozmerná žena (1. časť) | 71
 
Recenzie
 
MARTA SOUČKOVÁ: Sivá verzus broskyňová (KEPPLOVÁ, Zuska. 57 km od Taškentu) | 80
 
ĽUDMILA PÁNISOVÁ: Medzi autorským a prekladateľským subjektom v poetike Haugovej a Plath (HOSTOVÁ, Ivana. Haugovej Plathová, Plathovej Haugová) | 83
 
MATÚŠ MIKŠÍK: Dá sa život zarámovať? (ŽUCHOVÁ, Svetlana. Obrazy zo života M.) | 84
 
MÁRIA KLAPÁKOVÁ: Neexistencia jednej pravdy, alebo pozrime si opäť Matrix (TOKARCZUKOVÁ, Olga. Okamžik medvěda) | 87
 
MARTINA KORBOVÁ: Každý sa mihne ako vidina (JURÁŇOVÁ, Jana. Nevybavená záležitosť) | 89
 
MARTINA GRMANOVÁ: Nazrieť za okraj (BODNÁROVÁ, Jana. Z periférií) | 91