Číslo 1/2015

19.03.2015 17:26
 
Aktuálne číslo je v predaji (pozri predajné miesta vľavo), v našom archíve bude dostupné neskôr. Zatiaľ z neho prinášame ukážky.
 
 
 

Andrej Pleterski o Svetlane Makarovič v štúdii Nad ľuďmi visí tragický osud:

 

„... ako zásadová osobnosť a slobodomyseľná umelkyňa svojím špecifickým ,hlasomʻ neustále verejne obhajuje autonómne mysliacich ľudí. Angažovane, až satiricky, vyjadruje svoje názory v novinových stĺpčekoch a verejných vystúpeniach. Takýmto postojom posilňuje obzvlášť u žien určité sebavedomie v rámci ich spoločenského pôsobenia a získavania tvorivej slobody. Predstavitelia spoločnosti, ktorí nevidia mimo rámec vlastných ziskov, a systém – jednak bývalý socialistický, jednak súčasný demokratický –, ktorým sa nemohla a ani nechcela dať podmaniť, ju označovali a označujú ako konfliktnú osobnosť, ktorá chce na seba pútať pozornosť. Zaujíma totiž kritický postoj aj voči slabinám demokracie, zdôrazňujúc, že ,inýchʻ nešetrí ani súčasné ,autoritárske vládnutie väčšinyʻ. Na základe každodenného pozorovania opakujúceho sa existenčného modelu väčšinového obyvateľstva slovinskej spoločnosti zaviedla výraz ,Slovinceľʻ, ktorým pomenovala ,dav bez chrbticeʻ, ktorý ,nemá žiadnu identituʻ a býva ľahkou korisťou manipulácie v každom režime. Na ilustrovanie, respektíve karikovanie takéhoto človeka použila vo svojich básňach mužskú postavu mlynára.

 

Spoločenské pôsobenie Svetlany Makarovič je úzko späté s presvedčením, ktoré vyjadruje vo všetkých formách svojej tvorby – zastávať sa individuality jedinca a jeho práva na súkromie. Sila pôsobenia ľudského davu voči odlišnosti indivídua a násilie inštitucionalizovanej spoločnosti sa v jej poézii, ako aj v rozprávkovej forme, zrkadlí v bolesti zraniteľnej postavy – dieťaťa, zvieraťa alebo mladej ženy.

 

(...)

 

V šestnástich básňach štvrtej zbierky s názvom Srdcovec (1973) dosahuje poézia Makarovič prvý výpovedný a formálny vrchol. Ako základ je postavený ľudový básnický topos, ktorý sa natrvalo stane autorkiným typickým prostriedkom lyrizácie, kým vo formálnom zmysle a z hľadiska výpovednosti ide o príbehy, ktoré sa poetizáciou transformujú do jej vlastného variantu balady. V hrozivom fantazijnom svete sa formujú archetypálne príbehy, v ktorých vládnu ničivé sily lásky prerastajúcej do utrpenia, cudzosti a nenávisti. Túto tendenciu zobrazuje poetkin individuálny symbol – palina. V jej básňach, väčšinou zasahujúcich do intímnej, rodovej, až sexuálnej sféry, sa koncentrujú mystifikované motívy vraždy milenca či milenky, infanticídy, prípadne motívy umelého potratu, samovraždy (početné sú prípady ženskej pomsty – strigy, žiaľženy, ale aj mlynárky – na mužoch), neznesiteľného smútku, nenávisti či šialenstva, svedčiace o zle v tých najhorších odtieňoch a podobách. Mužské postavy sú najčastejšie pasívne, stotožnené s priemerným človekom, akého zväčša predstavuje mlynár, zriedkavejšie je to muž, ktorý vstáva z hrobu a zabíja dievčatá (titulná báseň Srdcovec), alebo im prinajmenšom ubližuje – tak, ako hovorí lyrická hrdinka v básni Lenora, keď prichádza jej milenec z hrobu: „Milý môj príde každú noc, / bozky si praje – / o jeden dlhý rok / jeho bozkom ostarnem.“ Ženské postavy sú reprezentované menej čiernobielo, v aktívnejších rolách, no pomerne často – paradoxne – sú už akoby mŕtve, nehmotné, v podobe spomínanej žiaľženy, akejsi čiernej ženy, temnej mocnosti, trestajúcej mlynára, respektíve ľudí všeobecne za ich zlé činy (pozri báseň Divé huby), alebo mlynárky, ktorá sa mstí svojmu milencovi či manželovi. V iných prípadoch je už lyrická hrdinka sama, celkom izolovaná (ako v básni Palina), páchajúca zlo na sebe (konzumujúc jedovaté jahody) i na svojom nenarodenom dieťati („horké vínko budem piť / pre dieťa bez hlavy, / ktoré sa nesmie narodiť“). 

 

Ukážka z výberu básní Svetlany Makarovič, preložil A. Pleterski:

 

Večer

Nikto nikoho nemiluje.

No večery sú

také mäkké, zahalené

tmavým hodvábom oblohy.

Vietor stíchne, v očakávaní

sa oprie o ospalý múr

našich unudených domov.

 

Ten večer je náručím,

široko otvoreným pre každého.

Lenže nikto nikoho nemiluje.

 

Takže na úsvite sa náručie,                           

stuhnuté studeným mlčaním,

ticho uzavrie.

 

(z prvej zbierky Šerosvit, 1964)

 

Divé huby

Čierna žena ráno vstala,

zem rozrývať hneď začala

a zasiala divú hubu

ku koreňu storočného dubu.

                                              

Žlna ďobe do stromu,

ďobe do divého dňa,

on pritisne líce k drevu

a prehltne hubu sna.

 

Vysoké domy čnejú,

ľudia v nich bývajú,

o tom, že sú, že tu žijú,

čudesné sny snívajú.

 

Čierna žena zazíva,

z domov zostane len prach.

Stmieva sa. Cez mohylu

ticho lezie čierny mach.

 

(zo zbierky Srdcovec, 1973)

 

Palina

Záhradku som ohradila,

palinu tam zasadila.

Slzy suché, palina bledá,

ústa horúce, palina šedá.

 

Každý deň som hriadky plela,

v noci sova spievala.

Spievala tak veľmi nahlas,

vraj prichádza nemocí čas.

 

Okolo bujná palina,

vo mne je bolesť z kameňa.

Vôňa paliny omamuje,

všetkých ľudí zatracuje.

 

(zo zbierky Srdcovec, 1973)

 

Adriana Jesenková v štúdii Žijúce telo a sociálne štruktúry I. M. Young:

 

„Téma tela a telesnosti bola prvá, ktorou Young vstúpila na filozofickú a feministickú scénu. Písala o nej z perspektívy tvorenej jednak osobnou skúsenosťou, a jednak teoretickým zázemím. To bolo ovplyvnené najmä štúdiom prác Simone de Beauvoir a Mauricea Merleau-Pontyho. Koncom 60. Rokov dominovala v ľavicovo a socialisticky orientovanom akademickom prostredí práve francúzska existencialistická filozofia vychádzajúca z fenomenologického myslenia Jeana-Paula Sartra a Martina Heideggera. Young tento vplyv nezaprela, a najmä jej rané práce sú fenomenologickým prístupom preniknuté. Fenomenologické východiská ju viedli k akceptácii metafyzického prístupu, podľa ktorého je telo chápané ako živá skúsenosť. Nejde však o klasickú (husserlovskú) fenomenológiu, ktorá skúma transcendentálne podstaty fenoménov, ani o tradičné empiristické chápanie pojmu skúsenosť, pri ktorom je telo redukované na súbor zmyslových vnemov, či prípadne o karteziánske dualistické oddelenie mysle ako aktívneho vedomia a subjektu a tela ako pasívneho materiálneho objektu. Pojem živej skúsenosti, s ktorým Young pracuje, spochybňuje dichotomické a dualistické chápanie subjekt-objektových vzťahov, ktoré je prítomné v tradícii západného myslenia. Opiera sa o Merleaua-Pontyho, ktorý do fenomenologickej tradície priniesol zásadnú zmenu v konceptualizácii vedomia samého seba, keďže ho ponímal ako vždy telesné vedomie. Už Heidegger a Sartre chápali bytie-vo-svete ako situované. Simone de Beauvoir potom tento koncept vo svoje práci Druhé pohlavie (1967) prehĺbila o sexuálnu diferenciu ako zásadný aspekt bytia-vo-svete.

 

(...)

 

Pojem telesná skúsenosť je pre Young kľúčový. Vo využívaní osobnej skúsenosti ako zdroja príkladov vo fenomenologických prácach bola Young priekopníčka. V priestore západného feministického aktivistického teoretizovania 60. a 70. rokov mal tento prístup významné miesto, pretože odmietal prevládajúce ľavicové analýzy sociálneho útlaku a vykorisťovania, ktoré sa zameriavali iba na verejné štruktúry štátu a ekonomiky a opomínali privátny svet rodiny, sexuality a rodičovstva. Potvrdzoval tak tézu „osobné je politické“. Young zastávala postoj, ktorý aplikovala aj ako metodologický prístup, že osobná skúsenosť môže objasniť a priblížiť sociálne štruktúry, ktoré sa podieľajú na formovaní teoretických línií myslenia. Osobná skúsenosť podľa nej predstavuje zdroj tvorby teórie a  naše teoretické porozumenie prehlbuje.

 

Pritom však upozorňuje na odlišnosť, a preto neredukovateľnosť (hoci vzájomnú komplementaritu) dvoch prístupov – kritického interpretačného a fenomenologického prístupu. Zatiaľ čo kritický interpretačný prístup (textové a diskurzívno-analytické prístupy) uvažuje o telách alebo o diskurzoch o telách ako o textoch, fenomenologické prístupy o telách a telesnosti teoretizujú ako o žitých spôsoboch bytia-vo-svete. Young zdôrazňuje, že tam, kde používa pojem telesná skúsenosť, nehovorí o tele alebo telách ako o objektoch alebo veciach, ktoré majú byť pozorované, študované či vysvetľované. Skôr jej ide o opísanie subjektivity a ženskej skúsenosti ako žitej, cítenej, zakúšanej telom (lived and felt in the flesh). Spoločným cieľom oboch prístupov je však opísať telesnosť a telesné bytie-vo-svete cez spôsoby sexuálnej a rodovej odlišnosti.

 

(...)

 

Žijúce telo je konceptualizované ako fyzické telo konajúce a zakúšajúce v špecifickom sociokultúrnom kontexte. Je to telo-v-situácii, pričom situácia ako spojenie fakticity a slobody je spôsob, akým sa telesné fakty, fyzické a sociálne prostredie javia vo svetle osobných projektov. Pojem žijúceho tela zohľadňuje, že osobná subjektivita je podmienená sociokultúrnymi faktmi, správaním a očakávaním druhých takým spôsobom, ktorý si nevyberáme (zohľadňuje fakticitu ako to, čo je dané). Zároveň sa každá osoba s týmto nezvoleným faktom vyrovnáva a vo vzťahu k nemu koná svojím špecifickým spôsobom (slobodne hľadá, tvorí alternatívne stratégie). Pojem žitej (živej, prežívanej) skúsenosti zahŕňa našu skúsenosť so všetkými druhmi situácií, pričom ide o širší koncept, než je psychologizujúci koncept rodovej identity. Podľa Young, chápanie tela ako situácie znamená, že významy ženského tela sú úzko späté so spôsobom, akým používa svoju slobodu. Na rozdiel od konceptu pohlavia, nie je tento koncept biologizujúci, čo znamená, že do teórie môže priniesť fyzické (materiálne) fakty odlišných tiel bez redukcionistických a dichotomizujúcich dôsledkov kategórie ,pohlaviaʻ. Vďaka tomu nám pomáha vymaňovať sa z dichotómie prírody a kultúry.

 

Koncept žijúceho (žitého, prežívajúceho) tela tak umožňuje vyjadriť, ako ľudia prežívajú svoju situovanosť v rámci sociálnych štruktúr spolu s príležitosťami a obmedzeniami, ktoré tieto štruktúry vytvárajú. Skúsenosť s rodom (reflexia rodovosti) potom môže mať dvojaký charakter: môže ísť o seriálnu skúsenosť príslušnosti k rodu (skúsenosť anonymnej neosobnej fakticity) alebo o osobnú (individuálnu), a niekedy aj skupinovú skúsenosť (skúsenosť vzájomného uznania a pozitívnej identifikácie).

 

Skúmanie rodu a rodových aspektov našej situovanosti sa teda musí zaoberať jednak empirickým skúmaním skúsenosti (individuálnej a skupinovej) cez rôzne metodologické prístupy, a to najmä kvalitatívne, a zároveň aj analýzou štrukturálnych vzťahov, ktoré produkujú a reprodukujú rod ako štrukturálne vymedzenie a obmedzenie situovanosti konkrétnych aktérov a aktérok, analýzou mechanizmov, v ktorých a prostredníctvom ktorých sú uvedené štrukturálne vzťahy produkované a reprodukované, a tiež faktorov, ktoré ich podmieňujú.“

 

Jana Bodnárová, z drámy Snežný vrchol:

 

KUSAMA: Som Kusama. Obsesívna umelkyňa. Obsesívna umelkyňa. Obsesívna umelkyňa! Aby bolo jasné! Vo svojej hlave vidím nádherné priestory. Sú to moje vesmíry. Milióny planét osvietené svetlami sĺnk. Svetlo má vždy svoj zdroj. Tma nie. Som planéta Kusamia (smiech). Narodila som sa v roku 1928. V Macumoto. Do bohatej obchodníckej rodiny. Moja matka bola už vtedy posadnutá obchodom. Večne zaneprázdnená prácou. Neznášala umenie. Jej najmilovanejší obraz bola strana vytrhnutá z kalendára. Sedela tam mladá Číňanka. Vlasy nakučeravené kulmou. Na perách krikľavý rúž. Oblečená v šatách štýlu čeongsam, čo obťahujú hadie telá žien. Hodváb s drobnými hviezdičkami, krátky raglánový rukávik a stojáčikový golier. Na rukách biele rukavičky. Propagovala nové bankovky na spodku obrázku. Naskladané pekne v rade ako vojaci! Propagovala nejakú drbnutú čínsku banku! No a papierové bankovky boli raj pre moju mamu. To ja som raz objavila úplne iný papier! Ležal predo mnou. Bol tam pre mňa. Cudzie telo. Volal ma, nech sa ho dotknem. Začala som maľovať. Matka to nenávidela. Ale otec mi vždy kúpil papier. Aj plátno, farby a štetce! Nosom i otvorenými ústami som vdychovala vôňu, čo sa nepodobá na nič. Na NIČ! Matka tie maľby trhala. Kopala ma do nôh, do členkov, lýtok...Búchala ma po chrbte. Nenávidela, čo robím. Namiesto maľovania ma nútila pomáhať zamestnancom v sklade. Mala som vtedy desať! Raz ma mama kopla zvlášť silne. Dostala som prvú halucináciu. Náš kuchynský obrus bol pokrytý kvietkami. Červené lupienky na bielom podklade. Naraz sa tie kvietky zdvihli a roztiahli do celej kuchyne. Plávala som v  priestore. Bez hmoty. Celkom mimo tela. Potom som zajačala, lebo naraz ja sama som bola kvetom. Lenže tie ostatné narástli ako obryne a začali na mňa poľovať. Chcela som ujsť po schodoch, ale schodisko sa podo mnou zrútilo do hĺbky. Vytkla som si vtedy členok. Tak ma matka dala prvý raz liečiť...

AUTORKA: Gén GRK3. Ovplyvňuje citlivosť mozgu na chemické správy, ktoré si bunky mozgu medzi sebou odovzdávajú. Porucha v tomto géne môže spôsobiť manickú depresiu, čo robí ľudí citlivejšími na správy buniek, ktoré sú prenášané dopamínom a inými látkami.

KUSAMA: Odvtedy moje umenie pramení z mojich depresií a halucinácií, ktoré vidím iba ja. Novinári sa škeria a natŕčajú ku mne záznamníky. Môj monotónny, duchársky hlas ich bude večer strašiť. Zapnú počítače a ich tváre ožiari studené svetlo. Budú prepisovať moje slová a posielať ich po neviditeľných sieťach do priestorov podobných tým mojim. Len tie nekonečné priestory nevedia vidieť tak, ako to dokážem ja. Niekto z tých, čo sa okolo mňa začali tmoliť z prefíkaného sveta galérií, múzeí, televízií, novín a bulváru, ani neverí, že som chorá (smiech). Vraj nemoc predstieram. Vraj som si ju vymyslela. Že je to len môj rafinovaný druh performancie. Ego umenia.

 

(...)

 

Pálilo slnko. Žalúzie slúžka posťahovala. Ale aj tak mi svetlo dráždilo oči. Vošla som do maminho šatníka. Na kraji viselo oblečenie, ktoré nosila, ak šla za zamestnancami do skladísk. Hodvábna blúzka. Maslovo biela. Jej golierik a manžety ozdobovala výšivka zlatou niťou, takže mama ani nenosila k tej blúzke brošne, iba ak dvojitý perlový náhrdelník. Rovná čierna sukňa siahala mame do pol lýtok. Vlastne by tak mohla vyjsť do tokijských ulíc mladá žena i dnes. Mama mala štíhlu siluetu, vtedajší new look – malé prsia, úzke boky, žiadne krivky. Len zadok mala posadený trochu nižšie. Presne taký mám aj ja. Málinko krivé nohy. Veď aj ja mám nohy jazdkyne! Ligotavé vlasy stiahnuté do uzla, na hlave šikmo nasadený klobúčik. Ale ten som tam nevidela. Klobúky mala mama na špeciálnej polici a pod ňou zásuvky s rukavičkami z kozej kože. Ale pravda je, že moja mama sa len občas obliekala ako Európanka. Najviac šiat mala v čínskom štýle šeongsam. V škatuliach držala síce aj pár kimon. Vraj v hodnote jedného obchodného domu. Lenže mňa lákala blúzka, ktorú v to leto nosila často. Najprv som bodkami pomaľovala tú. Červenou, ako kvietky z obrusu. Predstavovala som si, že blúzku prepichujem dlhými ihlami. Z ich dierok presakovala farba a jas slnka. Alebo to bola mamina krv? Potom som našla na jednej z políc červené topánky z hadej kože. Aj voňali ako had. A vŕzgali. Mama mala tie topánky rada. Šili ich vraj v Anglicku. Robili jej nohy dlhšími a lýtka štíhle. Mama vravela, že sú mäkulinké. Možno si myslela, že sú akoby vystlané trávou. Alebo falusom, ktorý nechce vniknúť do ženy. Taký mal raz náš šofér, keď skočil z tela slúžky popoludní, lebo pri vchode ktosi zazvonil. Nik ten jeho vystrašený falus nevidel. Iba ja cez pootvorené dvere. Otec sa kdesi túlal a mama spala. Počula som jej chrápanie. Potom som bodkami pomaľovala i topánky. Mama druhý raz zavolala lekára. Jačala vysokým hlasom, že som celkom pokazená a šialená. V tej chvíli som ju neznášala, a pritom som chcela byť ako ona. Mať jej spôsob chôdze, myslieť rýchlo a iba dopredu, ako to vedela ona. Aj držať cigaretu v prstoch iba tak... Fúúú, lenivo vyfukovať dym.

 

Diane di Prima, Úzka cesta na samotu a iné básne, preložila Miroslava Eftekhari:

 

ÚZKA CESTA NA SAMOTU

 

pre Audre Lorde

 

1.
Letíš do Dahomey, vraciaš sa
do akéhosi sna, do rozprávkova

hrozivejšieho & dokonalejšieho

ako Oz. Pristaneš na Western airport

malom, hlučnom a nevkusnom, očami

budeš hľadať Oshun, ktorá stojí

a čaká na batožinu. Vnútri si však nesieme

nepoškvrnený raj, nesieš si ho

do Dahomey zo Staten Island.

 

2.

Vydržíme. Tým sme si isté. Ničím viac.

Vydržíme: hlad, krízu, zemetrasenie,

mor, vojnu, potopu, policajný štát,

infláciu

pochybné jedlo. Mestá v plameňoch. Vydržíš,

vydržím. Je to vpísané

v tvárach našich detí. Poddajná, vytrvalá

radosť; vôle kopec a nádej, ktorá

týra srdcia, tvoje & moje. (Počuješ ako kričia.)

A ja neustúpim, tvoj boj v mojich očiach

nie je iný. Ukradnuté územia

tvoje & moje; triky ktoré potajme

skúšame, my všetci, na ich ochranu.

Aby mali dosť ovocia & ryže & rýb

na jedenie, kým nenarastú.

 

(Spomínaš si na tú chobotnicu, ktorú sme nepripravili

na sicílsky and západoafrický štýl – tvojej dcére sa o tom

ešte sníva.) Odmietam

ťa nechať napospas tvojmu boju, a mňa môjmu.

 

Moja malá

prenasledovaný biely kojot, sestra môjho vlka

a nie cez stolovú horu.

 

3.

Ako dostať jedlo na stôl

ako liečiť

čo prežije túto smršť:

ľudia a zem. More

sa horúčkovito kníše; reve v delíriu.

V kuchyni  sušiť tú správnu bylinku:

tvoj svet & môj/nás všetkých: nie tretí

toto sa rúca štvrtý svet, vravia Hopi.

Napriek tomu vydržíme.

 

4.

Naviac, letíme do svetla,  letíme do

nepoškvrneného raja, do New Yorku,

Dahomey, na Mars, do Jakarty, Walesu.

Tvrdohlavé deti vedome nosiace zárodok

všetkých rás; ženieme sa časom & priestorom & hviezdami

snažiac sa nájsť kúsok miesta dostatočne veľký a príjemný

jemne vypracovaný pre naše potešenie.

Pre potešenie nás všetkých.

 

Lenka Krištofová v štúdii Intímna verejná katarzia – v tvorbe Emílie Rigovej:

 

„Témou Rigovej diel bola vždy žena a problémy dotýkajúce sa špecifickej ženskej skúsenosti (mýtus krásy, kultúre archetypy a pod.). Samu seba ale umelkyňa do svojich diel začala zakomponovávať až v ostatných rokoch. Prvým väčším projektom, ktorý bol postavený na vlastnej telesnosti, bola videoperformancia Intímna verejná katarzia z roku 2013. V tomto diele autorka postavila akýsi pomník venovaný osobnej spomienke. Vo fyzicky náročnej performancii išla až na hranu svojich možností (podľa jej vlastných slov zamýšľanú katarziu aj dosiahla). Z formálneho hľadiska a z hľadiska umeleckej výpovede môže byť toto dielo považované za (zatiaľ) kľúčové.

 

Performancia prebieha v objekte – klietke, nad ktorou bol zavesený sfarbený blok ľadu. Umelkyňa bola nahá, jej telo bolo zabalené iba do tenkej elastickej látky, kokónu. Ľad nad klietkou sa vplyvom času (a zrejme aj svetla lampy) začne postupne roztápať a kvapká na autorkino telo. Tá sa skláňa, v klietke sa pohybuje rôznymi smermi, s látkou sa hrá, prípadne sa ju od tela snaží oddeliť. Čo sa deje pod látkou, kokónom, si môžeme iba domyslieť. Hraničný umelecký zážitok opisuje autorka takto: „Performancia bola natáčaná statickými kamerami inštalovanými na katafalku. Keďže sa točila v decembri, vonku bolo -10 a v miestnosti približne -2 °C. Látka postupne ťažela, lepila sa mi na telo a ja som postupne začínala byť podchladená. Po takmer dvoch hodinách som sa cez ňu takmer nedokázala nadýchnuť.“

 

Táto performancia pripomína diela feministických autoriek, ktoré sa zameriavajú na ritualizáciu umeleckého aktu, telo využívajú ako médium, pričom idú až na hranu fyzických možností. Konkrétne mám teraz na mysli nezamýšľanú paralelu so staršou performanciou Mariny Abramović  Lips of Thomas (1975). Abramović v nej ležala na kríži zostavenom z ľadových blokov. Po pol hodine, keď upadla do bezvedomia, ju zachránilo publikum, ktoré pochopilo nebezpečnosť situácie. Podobne aj tu, v Intímnej verejnej katarzii, sa stalo, že autorku napokon z klietky na rukách odniesol člen rodiny. „Myslela som si, že tam strávim aj 6 – 8 hodín, bola som na to pripravená. Keď som sa dozvedela, že to trvalo iba dve hodiny, bola som šokovaná. Čo sa vo mne vo vnútri počas tej doby odohrávalo, bolo niečo šialené. Malo to pre mňa obrovský duchovný význam.“ Záznam z performancie je zostrihaný na 13 minút, a na jeho konci vidíme umelkyňu už klesať k podlahe.

 

Dôvod hľadania katarzie umelkyňa konkretizovať nechce. Napokon, je to „intímna katarzia“ – podstatné je, ako ju číta divák alebo diváčka. Niekto v jej metaforách (klietka s otvorom, z ktorej umelkyňa nevyjde, látka navlhnutá mokrou vodou, tlkot srdca a iné) môže vidieť svoje skúsenosti s duševnou chorobou, iná zážitok s extrémne ťažkým pôrodom, ďalší sklamanie či bolesť z lásky (látka/láska, ktorá dusí a zväzuje?). Video, ktoré bolo prezentované v rôznych mestách Českej republiky a Nemecka, však určite sprostredkúva pohľad na bolesť a duchovné obrodenie.“

 

Jaroslava Blažková v rozhovore so Zuzanou Uličianskou  ̶  Medzi pokladmi uchovávam ostnatý drôt:

 

V románe Happyendy ste napísali, že na prežitie staroby je potrebný optimizmus.

 

Veru, na starobu treba neskutočne veľkú dávku optimizmu.

 

Vy ho máte dostatok, ste optimistka?

 

Myslím, že som bytostne optimistický človek. To mi v živote pomáhalo prežiť aj naozaj ťažké situácie. Boli však chvíle, v ktorých ma zasiahli veci silnejšie ako môj životný postoj. Veľmi ma napríklad zranilo, čo sa stalo s našou krajinou v šesťdesiatom ôsmom, keď po Pražskej jari prišli Rusi. Po období, v ktorom bolo v rámci socializmu možné žiť relatívne slobodným životom, sa to všetko zrútilo. Všetko išlo znovu starou cestou. Už sme z tej chladničky vyliezli, ale znovu nás do nej nahnali a dvere na nej zabuchli. Normalizácia trvala dvadsať rokov a my sme si mysleli, že to bude na večné časy, že tu táto tma bude donekonečna, že sa už iných čias ani nedožijeme. Keď prišla nežná revolúcia, takmer sme neverili, že sa to skutočne deje.

 

Prečo ste si po šesťdesiatom ôsmom nepovedali, že si budete ďalej žiť svoj súkromný život a nad celospoločenskými otázkami sa nebudete trápiť, tak, ako na udalosti reagovali mnohí z vašej generácie?

 

Moja mama zvykla hovoriť, že hrniec masti a vrece zemiakov budeme mať v pivnici vždy. Čo potrebuješ viac, pýtala sa ma. Lenže ja som vedela, že môj vlastný život by tu pokračovať nemohol. Nakoniec som predsa len podľahla manželovi a zo Slovenska sme odišli.

 

Ako sa spätne dívate na šesťdesiate roky, v ktorých vaša tvorba vrcholila? Niekedy si o nich robíme ilúzie, inokedy ich zatracujeme ako naivné.

 

Pre mňa to bolo predovšetkým veľmi rušné obdobie. Keďže som hlásala to, čo som hlásala, bola som za to patrične kritizovaná. Už vtedy som mala tvrdú hlavu, ktorá mi zostala.

 

Treba žiť nebezpečne, píšete v Happyendoch.

 

Áno. A kým som bola na Slovensku, žila som riskantne. Keď som prišla do emigrácie, môjmu hrdinstvu sa slučka utiahla. Nevedela som reč, nemohla som sa presadiť. Keby som bola vedela po anglicky, mohla som byť v kanadskej literatúre niekým celkom iným. Ale to sa už dohnať nedá.

 

Obsah


LENKA KRIŠTOFOVÁ: Intímna verejná katarzia (v tvorbe Emílie Rigovej) | 1

KATEŘINA BOLECHOVÁ: Larsi Burtone a iné básne | 9

JAROSLAVA BLAŽKOVÁ: Medzi pokladmi uchovávam kus ostnatého drôtu (rozhovor) | 17

SVETLANA MAKAROVIČ: Výber z tvorby | 25

ANDREJ PLETERSKI: Nad ľuďmi visí tragický osud (o tvorbe S. Makarovič) | 33

Dve na jednu (knihu: REPAR, Stanislava. Echoechoecho) | 47

KATARÍNA ŠURINOVÁ: Triádami k dobrej poézii

JAKUB SOUČEK: Kričiace ozveny

DIANE DI PRIMA: Úzka cesta na samotu a iné básne | 52

LENKA KRIŠTOFOVÁ: Grey Gold – umelkyne 65+ | 61

LENKA ŠAFRANOVÁ: Radka (próza) | 73

ADRIANA JESENKOVÁ: Žijúce telo a sociálne štruktúry I. M. Young | 75

LIESL UJVARY: Život a písanie bez feministického postoja sú prakticky nepredstaviteľné (rozhovor) | 89

ELSA AIDS: Dívej se, kudy prosvítá nenávist | 93

JANA BODNÁROVÁ: Snežný vrchol (dráma) | 97

LUKÁŠ MAKOVICKÝ: Imaginárna inštitúcia politiky – 30 rokov po | 111

LENKA SEGIŇOVÁ: V tomto bare a iné básne | 117

Téma: LGBTI

Práva lesieb a gejov nie sú otázkou do diskusie | 125

Manželstvo je právo, hovorme aj o tom, čo v súčasnosti znamená (rozhovor s JANKOU DEBRECÉNIOVOU) | 131

Braňo a Rasťo – svadba v „exile“ | 135

Recenzie

MARTA SOUČKOVÁ: O tele, ktoré reč neoklame (DENEMARKOVÁ, Radka. Příspěvek k dějinám radosti) | 143

LUCIA BIZNÁROVÁ: Komory, do ktorých sa oplatí nazrieť (POSCHMANN, Marion. Zamknuté komory) | 145

MATÚŠ MIKŠÍK: Len debut (VARGOVÁ, Katarína. Šura) | 147

LENKA ŠAFRANOVÁ: Vizuálna poézia, ktorá má čo povedať (HUSÁROVÁ, Zuzana. lucent) | 149

SILVIA MASALOVÁ: Antológia pre biele police kníhkupectiev (KOVALOVÁ, Karla. Černošská feministická literární kritika) | 152

JAKUB SOUČEK: Žena, ktorá sa predvádza (KILIÁNOVÁ, Anna. Žena z cigaretového papiera) | 154

BEATA BEREGRAD GRÜNMANNOVÁ: Vytrvať je rovnako nezmyselné, ako odísť (OFFILL, Jenny. Dept. Of Speculation) | 156

MÁRIA KLAPÁKOVÁ: Odstúp nazri zotrvaj (REBRO, Derek. Ako tieň na pľúcach) | 157