Čo nájdete v čísle 1/2014

08.04.2014 20:21

 

Aktuálne číslo je v predaji (pozri predajné miesta vľavo), v našom archíve bude dostupné neskôr. Zatiaľ z neho vyberáme ukážky:

 

 

„Dovičáková je ako autorka veľmi citlivá voči otázkam súvisiacim s postavením a tradičnými i netradičnými úlohami súčasnej ženy. Táto problematika tvorí, aspoň z môjho pohľadu, jadro jej umeleckého „programu“ (slovo program dávam zámerne do úvodzoviek, keďže nie je úplne výstižné pre tvorbu, ktorá sa vyvíja organicky a aj intuitívne). Preto o ženských postavách na jej maľbách nemožno uvažovať ako o objektoch, ku ktorým by sa vzťahovala z pozície všemocného subjektu; sú to skôr autoportréty – niekedy zjavné, inokedy kryptické. Postavy inkorporované do obrazu hudobných nástrojov pôsobia, akoby boli nevedome v ich zajatí. Tento moment odkazuje aj na modernistickú literatúru, ktorej autori často pertraktovali motív živého ľudského tela ako neslobodného „kolieska“ uväzneného v neosobnom, strojovom alebo byrokratickom mechanizme.

(...)

Aj materstvo je pre ňu skúsenosťou, o ktorej možno povedať „viac a inak“, ako dovoľuje dominantný diskurz. Hneď prvá maľba, ktorú spomeniem, je toho dobrým príkladom. Prvý trimester (pozri obálku) je autoportrét, ktorý znázorňuje ženu kľačiacu (zrejme) pri posteli. Jej vonkajšie telesné tvary zatiaľ „druhý stav“ neprezrádzajú. Tehotná žena si však výrazné zmeny na sebe i v sebe subjektívne uvedomuje takmer od začiatku; najčastejšie ide o napätie v tele, nevoľnosť, fyzickú a psychickú precitlivenosť, bolesti v prsníkoch či celkový pocit „pučania“. Tieto pocity Dovičáková znázorňuje pre ňu prirodzenou expresívnou metaforou. Postava na maľbe má otvorenú brušnú dutinu, v ktorej rozoznávame črevá prerastené tenkými vláknami – koreňovou sústavou rastliny vyrastajúcej cez ústa von. Jej dlhé kopijovité listy visia takmer po zem, sú sýtozelené, dobre živené, akoby bez ohľadu na svojho „hostiteľa“. Výjav tak obsahuje aj moment násilia, potenciálnu hrozbu straty vlastnej integrity. Takéto znepokojivé predstavy nebývajú v súvislosti so začiatkom tehotenstva tematizované často, čo však neznamená, že ich mnoho žien nezažíva. Dovičáková tak akoby poukázala na to, že pozitívny kultúrny obraz, cez aký je tehotenstvo najčastejšie prezentované, je schematický a oklieštený.

(...)

Veľmi zaujímavá je kresba Dvanásť hodín po. Výjav znázorňuje ženu v sprche, ktorej brucho, ovísajúce krátko po pôrode, má také rozmery, že ho musí podopierať akási barla, ktorá je na to tvarom uspôsobená. Pozoruhodné je, že ide o priamu citáciu maľby Salvadora Dalího Spánok (1937), na ktorej je ústredným objektom spiaca hlava bez tela, podopieraná takými istými barličkami ako brucho na Dovičákovej kresbe. Opäť sa tým potvrdzuje dojem, že maliarka svojím dielom sčasti polemizuje so surrealizmom, ktorý prepisuje do „ženskej“ podoby.““

 

(Alexandra Tamásová o tvorbe Lucie Dovičákovej v štúdii Fantastické ženské svety)

 

....

„Označiť výstavu za feministickú by bolo neadekvátne, o čom svedčí niekoľko faktov. Geržová vybrané diela síce rámcuje feminizmom, svoj autorský zámer však vykresľuje...oveľa opatrnejšie a sama sa označeniu výstavy prívlastkom „feministická“ vyhýba. ... Namiesto angažovanosti možno hovoriť skôr o zvedavosti a počiatočnom vysporadúvaní sa s feminizmom vo výtvarnej tvorbe a jeho terminológiou (postfeminizmus, gender a pod.). V úvodnom komentári chýba podrobnejšie vymedzenie základných feministických kategórií, ktoré sa v rozhovoroch objavujú. Za všetko hovorí zmätok v pojmovej dvojici „feministické umenie“ a „rodové (gender) umenie“, o ktorom ešte bude reč. ... Váhavosť sa prejavuje aj v rozbore fáz feminizmu prostredníctvom krátkeho historického exkurzu. Ten by si rozhodne zaslúžil väčší priestor. Kurátorka v ňom krátko zhŕňa prvú a druhú vlnu feminizmu a následne sa, v porovnaní s ostatnými časťami prekvapivo podrobne, zaoberá opisom postfeminizmu, ktorý spochybňuje relevantnosť celého feministického interpretačného rámca. V celom texte pritom absentuje popis tretej vlny feminizmu (ktorá bola pre celú generáciu feministických umelkýň určujúca), viaceré odkazy na teoretické východiská umelcov a umelkýň (napr. na Judith Butler) tak zostávajú bez teoretického ukotvenia.

(...)

Anketa...síce zachytáva náladu slovenskej výtvarnej scény vo vzťahu k feminizmu a otvára problém jeho interpretácie, no vzhľadom na fakt, že umelci a umelkyne reagovali na odlišné veci bez jasného pojmového vymedzenia, znemožňuje analýzu rodovej podmienenosti pohľadu opýtaných.

(...)

Spojenie „rodové (gender) umenie“, o ktoré sa opiera aj kurátorka, sa preukazuje ako problematické aj z iných dôvodov. Predovšetkým vedie k formálnej nejednotnosti, keďže v niektorých prípadoch sa v texte katalógu najprv objaví pojem „rod (gender)“, kým v nasledujúcich častiach figuruje výhradne termín „gender“. No prináša i obsahové ťažkosti. Každé umenie je v konečnom dôsledku rodové (gender), keďže bez špecifikácie pojmu „rodové (gender)“ odkazuje spojenie len na rodové určenie svojho nositeľa či nositeľky. Napokon, „rodové (gender) umenie“ môže byť primeraným označením aj rodovo necitlivého umenia a pod. ... Je preto na ďalšom zvážení, či by skôr ako o „rodovom (gender) umení“ nebolo lepšie hovoriť napríklad o „rodovo citlivom umení“.“

 

(Miroslava Mišičková o výstave INTER-VIEW v texte Platonická láska k feminizmu)

 

....

„Videlo a doteraz sa mi vidí zmysluplné reflektovať aktuálne texty, hodnotiť ich, komunikovať s nimi prostredníctvom vlastného metatextu. Boli obdobia, keď sa mi zdalo moje písanie zbytočné, ale pochopila som, že píšem predovšetkým pre seba a to mi stačí. Napokon, pochybnosti o vlastných výtvoroch mám stále a asi to nie je zlá cesta k tvorivosti. Len čo si totiž človek začne myslieť, že píše dobre, čosi nie je v poriadku a pravdepodobne sa druhým jeho texty čítajú zle.

(...)

Nemyslím si, že prežívame krízu, a to platí pre literatúru aj vedu. Nikdy nevychádzalo na Slovensku toľko kníh, umeleckých alebo vedeckých. Kto chce, môže si nájsť koncepciu, aká mu vyhovuje, je tu veľká pluralita možností. Na druhej strane, niekedy míňame veľa energie na nájdenie teórie, ktorá nám vyhovuje. Recenzistika často trpí malomeštiackym a malým Slovenskom, kde každý každého pozná a nedajbože, aby kritik o kamarátovi písal nežičlivo, nehovoriac o priateľských službách typu Ja pochválim teba, ty mňa. Nemám rada voluntarizmus v písaní o textoch, poézia či próza mi predsa samy ukazujú cestu, ktorou sa mám uberať pri ich konkretizácii. Hodnotiť obálku knihy alebo výzor autora zo strednej školy dokáže každý. Problém je tiež v tom, že sa na vysokých školách neštuduje literárna veda ako samostatný odbor, a keby sa aj učila, v súčasnej situácii by sa na ňu nahlásili napríklad absolventi drevárskeho učilišťa a nevyriešilo by sa i tak nič. Inak povedané, veľa súčasných recenzentov nemá elementárne vzdelanie potrebné na interpretáciu textov, často nedisponujú ani základnou (jazykovou) gramotnosťou.

(...)

Veľa sa uvažovalo o jazyku lásky, témach materstva, písaní bielym atramentom, gynokritike, o rytmickej narácii a iných poetologických znakoch ženských textov, avšak stále sa mi vidí problematické definovať „ženské“. Muži, ak sú dobrí autori, dokážu rovnako skvelo písať o feminínnom svete ako ženy o mužskom. Navyše, ak každý z nás hovorí iným jazykom, dajú sa generalizovať aspekty ženského a mužského písania? Je motív pôrodu alebo menštruácie „ženský“ iba preto, že sa týka ženského tela? Nie je stereotypné považovať emotívnosť za ženskú vlastnosť, keď mnohé súčasné autorky píšu oveľa racionálnejšie či cynickejšie ako ich mužskí kolegovia? Na druhej strane, sú texty, po ktorých prečítaní cítite, že ich písal muž alebo žena. Na základe čoho? Neviem, asi tak, ako existujú muži a ženy, existuje tiež ženské a mužské písanie, ale rovnako ich nedokážeme exaktne charakterizovať.“

 

(Marta Součková v rozhovore s Derekom Rebrom – Mám pocit, že som sa narodila s knihou v ruke)

 

.... 

„Feministické priekopníčky sociálnej práce mnohokrát vnímali (a aj presadzovali) sociálnu prácu ako profesiu vymedzenú pre ženy. Ich postoj k tejto veci však často pramenil z veľmi odlišných teoretických východísk. Kým zástankyne kultúrneho feminizmu (napr. Alice Salomon, Jane Addams) s touto argumentáciou súhlasili a dokonca ju využívali v prospech zvýšeného úsilia o uznanie sociálnej práce ako „výhradne“ ženskej profesie, feministky s marxistickými východiskami (napr. Florence Kelley, Mary McDowell) alebo liberálky (Ilse Arlt, Alice Masaryková) takýto názor odmietali. Všetky si však veľmi dobre uvedomovali nevýhody, ktoré takéto vnímanie sociálnej práce prinášalo. Nízky status a nízke finančné ohodnotenie sociálnej práce pretrvávajú dodnes. Vďaka stereotypným konceptom ženskosti a asymetrickým rodovým vzťahom čelí sociálna práca rovnakým znevýhodneniam, spochybňovaniu, podceňovaniu a neadekvátnemu statusu ako v minulosti – a to bez ohľadu na to, či sú jej nositeľmi a realizátormi muži, alebo ženy. Je známym faktom, že pre feminizované povolania je príznačný znížený prísun finančných prostriedkov a pokles spoločenskej prestíže. Nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí platí vzťah nepriamej úmery – čím väčšie je zastúpenie žien v profesii, tým menší je plat a prestíž. Problém nízkej prestíže sociálnej práce ako „ženskej“ profesie vnímala aj Mary Richmond. Možné riešenie videla v širšom zapojení mužov do kľúčových pozícií. Tak by, podľa nej, mohla sociálna práca dosiahnuť moc a prestíž. Richmond, ale aj ďalšie aktivistky túto skutočnosť často pripomínali – hlavne v diskusiách so zástankyňami kultúrneho feminizmu. Všetky tieto historické vplyvy viedli k tomu, že aj v súčasnosti pretrváva v sociálnej práci vertikálna rodová segregácia. Predmetom diskusií boli nielen otázky dostupnosti sociálnej práce pre mužov a ženy, výhody a nevýhody takéhoto rozhodnutia, ale aj samotná otázka, či je potrebné sociálnu prácu profesionalizovať. Hoci si aktérky diskusie uvedomovali, že je potrebné sociálnu prácu ustanoviť ako špecifickú profesiu, a vedeli, aké výhody by z toho vyplývali, viaceré aspekty profesionalizácie neprijímali s rovnakým odhodlaním. Napríklad Jane Addams, ktorá sa nepovažovala za sociálnu pracovníčku, ale za sociologičku, upozorňovala na spôsob, akým sa oddelenie sociológie od sociálnej práce (podľa nej „aplikovanej sociológie“) využíva ako prostriedok na potlačenie a zneviditeľnenie práce žien.“

 

(Monika Bosá, ukážka z publikácie Feministické korene sociálnej práce)

 

.... 

„Prečo je dôležité písať o divadle a sexualite? Rovnako ako šušťanie obalov od sladkostí či otravné zvonenie mobilov, sa týka divadla aj sexualita. Dokonca aj jazyk, ktorým opisujeme divadlo a aký sa v divadelníctve používa, s ňou má veľa spoločného. Herec alebo herečka po predstavení povedia: Žrali ma! Dostali sme ich! Nechceli ma pustiť z javiska! Či už ide o queersku, alebo o akúkoľvek inú túžbu, nie je možné si ju od divadla úplne odmyslieť. Predstavenia sú zmáčané telesnými tekutinami, sú plné slín a kýchania a medzi publikom a hercami osciluje sexuálne napätie. Je prítomné dokonca aj medzi samotnými hercami a medzi radmi A a B v hľadisku. ... No aj keď je sexualita rovnako dôležitá ako iné aspekty individuality (rod, rasa, etnicita, trieda či vek), na javisku nie je nevyhnutne čitateľná. „Vieme pri pohľade na herca či herečku zistiť, aká je jeho či jej sexualita, alebo aká je sexualita postavy, ktorú hrá? Máme sa spoliehať na priamu reč – na to, že postava povie, že je gej, lesba či hetero? Alebo môžu diváci uzrieť sexualitu v hercových či herečkiných gestách, držaní tela či v spôsobe, akým nosí kostým? Často predpokladáme, že to, čo vidíme, je heterosexualita,“ upozorňuje Dolan na heterosexuálny matrix v percepcii divadla.

(...)

Myšlienku, že sexualita a rod sú vzťahovými kategóriami, si divadelné a performančné štúdiá osvojili len pomerne nedávno. Koncept, podľa ktorého sexualita nie je vrodená a formuje sa na pomedzí sociálneho diktátu a osobného odporu, nie je filozoficky nový (prišli s ním už M. Foucault a J. Butler), no v oblasti divadelníctva je jeho význam zásadný hlavne v ostatnom období. Pretože v súčasnosti sa divadelný aparát chápe ako formotvorný prvok, ktorý posilňuje či redefinuje rodové a sexuálne normy, je dôležité sexualitu skúmať aj v divadle. ... Práve preto je pre súčasných teoretikov a teoretičky čoraz dôležitejšie skúmať divadelný realizmus, ktorý má tendenciu zobrazovať hermeticky uzavretý, samostatný svet a vytvárať ilúziu skutočnosti. Realizmus divákov navádza na to, aby sa stotožnili s konzervatívne vymedzeným svetom, ktorý má tendenciu marginalizovať, ponižovať alebo doslova zabíjať gejskú či lesbickú postavu. Dokonca aj v hrách gejských a lesbických autorov a autoriek funguje v súlade s týmto nepísaným pravidlom istá „sebadeterminácia“. Marginalizácia gejov a lesieb sa okrem príbehov Tennesseeho Williamsa a Lillian Hellman objavuje aj u niektorých neskorších gejských dramatikov a lesbických dramatičiek.

(...)

Najznámejším príkladom queerskeho parodovania klasickej divadelnej hry je inscenácia Električky zvanej túžba od skupiny Belle Reprieve. ... V roku 1991 sa na nej v kolektíve Belle Reprieve podieľali Lois Weaver, Peggy Shaw, Bette Bourne a Paul Shaw. V ich inscenácii sa klasické divadelné dielo premenilo na postmodernú hru, kde takmer všetko koliduje s očakávaniami, ktoré sa spájajú s predlohou. Električka zvaná túžba v tomto podaní odporuje napríklad konvencii, podľa ktorej by žena mala byť vždy lojálna voči manželovi, alebo presvedčeniu, že hypermaskulínne typy mužov sú pre ženy neodolateľne príťažlivé. Hoci inscenácia sleduje klasickú zápletku a pracuje s materiálom Tennesseeho Williamsa, skôr ho cituje, ako verne kopíruje. Úprava scény sa nepokúša vytvárať ilúziu, že sa dej odohráva v neworleanskom apartmáne v roku 1940, namiesto toho na prostredie odkazuje brechtovským spôsobom – scéna je dvojdimenzionálna, namaľovaná na kartónové bloky, zmenu nálady alebo prostredia indikujú napríklad pomaľované závesy. Postavy v súlade s narúšaním realizmu ignorujú pomyselnú štvrtú stenu, obracajú sa na publikum, často hovoria jedna cez druhú, sledujú dve či tri rozprávačské línie a miešajú svoje dialógy s piesňami. Príznačné je to, že na divadelný realizmus reagujú priamo, prostredníctvom replík: „Panebože, čo to robíme? Už to nevydržím. Chcela by som byť v skutočnej hre! So skutočnými kulisami! S bielymi telefónmi, francúzskymi oknami, začiatkom, stredom a koncom! Toto je to najchaotickejšie predstavenie, v akom som kedy hrala. Čo je zlé na červenom plyši? Čo je zlé na zrozumiteľnom motíve a deji?““

 

(Lenka Krištofová o divadle a queer v štúdiii Jill Dolan a „iné“ dejiny divadla)

 

....

„Na začiatku bola výzva – pustiť sa do neprebádaného územia. Neexistovala žiadna ucelená štúdia na túto tému, len parciálne postrehy. Nájsť spôsob jej uchopenia bolo dobrodružné aj zábavné. Najmä, ak som sa chcela pustiť aj do kvalitatívne pochybných filmov. Výskum som začala ideologicky perverznými 70. rokmi, ktoré sa mi aj spätne vidia ako najtvrdší oriešok, vytvorila som si typológie mužských a ženských postáv, dramatických konfliktov a stereotypov rodového správania. Erotizmom je prestúpená folkloristická línia, ktorá doznieva práve na konci 70. rokov, najmä vo filmoch Martina Ťapáka, zaujímavé je sledovať aj snaživú, ale nefunkčnú emancipáciu ženských postáv v detektívnych príbehoch či vývin ženských postáv od sebaobetovania po rezistenciu v diele Štefana Uhra. Čím dlhšie som sa ponárala do tejto témy a čím viac som priberala ďalšie dekády až do súčasnosti, tým viac mi z toho vychádzala triáda na seba vzájomne pôsobiacich faktorov, ktoré sa napokon dostali aj do názvu. To bol asi najväčší posun vo výskume: dostať sa od zažraných archetypov a stereotypov ku kritickému rodovému prehodnocovaniu.

(...)

Slovač má k erotickej kultúre ďaleko. Vlastne ťažko označiť nejakú kultúru za erotickú. Nie že by sme isté veci nemali radi, ale rozdiel medzi myslením a konaním, medzi dobrým úmyslom a výsledným efektom, je priepastný. Erotizmus ako záležitosť poetiky je v konflikte s dogmatizmom, ktorý nám vo forme socialistického realizmu vládol 40 rokov. Keď jeho sila v 60. rokoch slabla, vznikli výnimočné diela. Keďže som eros skúmala cez rôzne motívy, ako tanec či snívanie, zistila som napríklad, že množstvo postáv sníva a že snívanie, a nielen to erotické, je výsadou najmä mužov. Takisto sa ukázalo, že priveľké očakávania zvyčajne končia sklamaním. Platilo to už pri prvom Jánošíkovi z r. 1921, v scéne božteka cez šatku, a funguje to aj v ďalších filmoch.

(...)

V poslednej kapitole knihy Rodové aspekty po roku 1989 a tiež v závere Slovenské erotické kino? sa venujem niekoľkým dokumentárnym filmom: Vedľajšie zamestnanie: matka, Mesiac v nás, Erotic Nation, Do naha z cyklu Slovenské kino, ale aj Babičke, ktorá stojí na pomedzí dokumentu a fikcie. Vybrala som ich ako kľúčové z hľadiska utvárania rodového diskurzu v slovenskej spoločnosti a kinematografii. Ak ti však ide o fascináciu filmom ako médiom a zaujatím, či až fanatizmom pre filmové archívy, ako v prípade Gustava Deutscha alebo Marka Cousinsa, tak to je materiál pre inú knihu, nazvime ju hoci Eros na druhú.“

 

(Eva Filová v rozhovore s Evou Križkovou – Erotické očakávania majú veľké oči)

 

Obsah

ALEXANDRA TAMÁSOVÁ: Fantastické ženské svety | 1

KRISTÍNA KARABOVÁ: Dusivá kresťanská láska | 9

MIROSLAVA MIŠIČKOVÁ: Platonická láska k feminizmu | 15

MARTA SOUČKOVÁ: Mám pocit, že som sa narodila s knihou v ruke (rozhovor) | 29

IVONA PEKÁRKOVÁ: Básnické cykly | 35

MONIKA BOSÁ: Feministické korene sociálnej práce | 39

LENKA ROSKOŠOVÁ: Dialóg | 59

LENKA KRIŠTOFOVÁ: Jill Dolan a „iné“ dejiny divadla | 61

EVA FILOVÁ: Erotické očakávania majú veľké oči! (rozhovor) | 80

Recenzie

LENKA ŠAFRANOVÁ: „Kým sa moje päty dotkli zeme, prešlo niekoľko životov“ (KOVALYK, Uršuľa. Krasojazdkyňa) | 85

VIERA BENKOVÁ: Majsterka poviedky a novely (FARKAŠOVÁ, Etela. Kafa sa Bahom,
čaj sa Šopenom) | 87

MÁRIA FERENČUHOVÁ: Genderové dejiny slovenského filmu podľa Evy Filovej (FILOVÁ, Eva. Eros, sexus, gender v slovenskom filme) | 89

ETELA FARKAŠOVÁ: Metodologické inšpirácie pre literárnovedný výskum (REBRO, Derek. Jej mesto v jeho svete?) | 92

IVANA HOSTOVÁ: Takto prichádza svet o poetky? (VESELKOVÁ, Marcela. Identity) | 95

LENKA SZENTESIOVÁ: „Objím ma, nech sa prestanem chvieť“ (MODROVICH, Mária. Tichý režim) | 97

MATÚŠ MIKŠÍK: Pozor, nezamotať sa! (GIBOVÁ, Ivana. Usadenina) | 100

LUCIA BIZNÁROVÁ: Stratégie úniku (ŠMATLÁKOVÁ, Zuzana. Exit) | 102

KATARÍNA ŠURINOVÁ: Sci-fi svet 2012 (MACSOVSZKY, Peter. Želáte si novú
kúpeľňu?) | 104